Významný slovenský kameraman, ktorý má na konte desiatky dokumentov, hraných filmov i televízne seriály.
"Práca s kamerou je pre mňa maliarstvo 20. aj 21. storočia,“ skonštatoval čerstvý sedemdesiatnik, ktorého kamera je plná fantázie, rozmachu a výtvarnosti a cez štyri desaťročia odhaľuje drsnú pravdu aj skrytú krásu života.
"Dlho, odpovedajú mi na otázku, ako dlho fotografujete, mladí na prijímačkách. Keď sa spýtam ako dlho, povedia, že pol roka. To je veľmi málo, navyše dnes všetci robia s digitálnym fotoaparátom,“ spomenul vedúci ateliéru kameramanskej tvorby a fotografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
On začal fotografovať, keď mal deväť. V čase, keď nemal fotoaparát každý. Kreslil, fotografoval, chodil do kina, zapisoval si zážitky z filmov, čítal všetky filmové časopisy, ktoré vychádzali. O kariére kameramana sníval už na základnej škole.
Vie realizovať predstavy režisérov
Bol jedným z kameramanov, ktorí nakrúcali v januári 1969 pohreb Jana Palacha. Študoval vtedy kameru na pražskej FAMU, ale vďaka rektorovi prestížnej filmovej školy stál ako jediný pri katafalku. Zahraniční kameramani a fotografi len otvárali oči. Mal sto chutí prestať nakrúcať, keď zbadal plačúcu matku mladého muža, ktorý sa upálil na protest proti okupantom, aby vyburcoval ľudí z letargie. Kameru neodložil. Aj po rokoch na to spomína ako na najsilnejší zážitok svojej práce.
"Ťažké je robiť s režisérom, s ktorým si ľudsky nerozumiem,“ skonštatoval kameraman, ktorý spolupracoval s tromi generáciami filmárov. "Najstarší bol Peter Solan, ktorý bol o pätnásť rokov starší, a najmladšia moja študentka Mariana Čengel-Solčanská, ktorá je o tridsaťšesť rokov mladšia. To, že si ma vybrali aj predstavitelia prvej generácie filmárov, aj tí najmladší, je pre mňa vyznamenanie,“ pokračoval Ján Ďuriš.
Dokumentom Bubeník Červeného kríža sa roku 1976 začala jeho spolupráca s Jurajom Jakubiskom. V tom čase pracoval v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave. "Sám je kameraman a preferuje obrazovú zložku. Na kameramanov je veľmi prísny, vyžaduje od nich veci, ktoré sa skoro nedajú urobiť. A čím to je, že so mnou nakrútil päť hraných filmov? Asi viem zrealizovať jeho predstavy,“ zaspomínal.
Jakubiskova Nejasná správa o konci sveta vyniesla Ďurišovi cenu za kameru na festivale v Montreale aj nomináciu na Českého leva. Za film Post coitum, pod ktorý sa ako režisér podpísal takisto Jakubisko, ocenila Ďuriša Asociácia slovenských kameramanov roku 2005. Historický veľkofilm Bathory pridal ďalšiu nomináciu na Českého leva. Treťou "poctili“ českí akademici jeho kameramanské majstrovstvo vo filme 7 dní hříchu (réžia Jiří Chlumský). "Nevyšlo, ale potešilo,“ komentoval Ján Ďuriš.
Nie pekné, ale potrebné obrázky
"Kameraman vládne svetlom,“ zhrnul dlhoročné skúsenosti. "Dnes vládne mýtus, že digitálna kamera je taká citlivá, že netreba svietiť. A že všetko sa opraví v počítači. Neopraví!“ pokračoval kameraman, ktorý napriek sivej farbe vlasov ovláda aj digitálne technológie. A roky s nimi aj pracuje. Uznáva, že digitalizácia priniesla veľa dobrého, ale zmenila aj pohľad na nakrúcanie.
"Aj v ére digitálnej kinematografie možno vyrozprávať príbeh pomocou obrazov. Nemal by byť problém, či sa sníma na takú, alebo onakú kameru. Ukazuje sa však, že je,“ pokračoval. Robí sa rýchlejšie, inak sa pristupuje k príprave záberov a ich komponovaniu…
"Moje tvorivé krédo je nerobiť pekné, ale potrebné obrázky. Namiesto obrazovej exhibície nájsť pre príbeh vždy vhodné obrazové riešenie,“ povedal. Aj "konverzačku“ možno podľa neho urobiť obrazovo zaujímavo, nielen ju nasnímať.
"Myslím si, že keď sa skončí nakrúcanie na negatív, zomrie film v podobe, v akej ho poznáme viac ako sto rokov. Zlatá kamera mi bude pripomínať túto krásnu éru československého filmu,“ dodal pri preberaní ceny na 23. ročníku Art Film Festu Ján Ďuriš.
