Roman Polák, režisér, riaditeľ Činohry SND
Zažil som ho v martinskom divadle počas revolučných dní v 89. roku. Divadlo obsadili opití milicionári a chceli diskutovať o tom, ako chcú revolucionári zničiť ich komunizmus. Stranícki funkcionári sa pochechtávali. Diskutujte, súdruhovia! Martin bol zbrojárskym centrom Varšavskej zmluvy. Pán Chudík prišiel z Bratislavy a začal hovoriť o prestavbe spoločnosti. „Čo si ty stavbár?“ vykríkol drzý mladík z publika. „Áno, som stavbár,“ povedal pán Chudík, „staval som slovenský film, slovenský rozhlas, slovenský dabing, slovenské divadlo. To všetko sme stavali, naša generácia, lebo pred nami tu nebolo nič alebo len základy slovenskej kultúry…“ Hovoril dlho, presvedčivo, zanietene. Napokon mu publikum najatých milicionárov freneticky zatlieskalo a poslali do kúta straníckych nahuckávačov.
Mária Kráľovičová, herečka
Prvý raz sme sa stretli pri práci v Platonovi Krečetovi. Rada si na to spomínam, lebo to bol začiatok pekného priateľského vzťahu. Mám rada múdrych mužov a jeho som medzi nich hneď zaradila. Debaty s ním boli vždy o niečom a nie o niekom. Spájalo nás aj to, že obaja máme radi „krátke riadky“ – poéziu. Do Laca boli zaľúbené nielen diváčky, ale aj herečky – ale on si nás nevšímal. Keď ma však na javisku objímal, vedela som, že mi závidí veľa žien.
Robo Roth, herec
Bolo to v roku 2000 po premiére Shakespearovej Búrky. V divadelnej pošte som si našiel obálku, kde bola podpísaná fotka pána Chudíka. Keď som list otvoril, najprv som tomu nerozumel, ale potom som zistil, že na opaku fotky mi píše. Bola to reakcia na predstavenie, ktoré videl a kde som mal dosť výraznú rolu. Pán Chudík mi veľmi otvorene napísal kompliment k môjmu výkonu, písal, ako ho teší, že štafetový kolík SND je v dobrých rukách a že mi drží palce. Pripadalo mi to veľmi ľudské, vrúcne a zároveň také normálne: starší kolega mi drží palce. Cenil som si to o to viac, že my sme spolu nehrali v nijakej inscenácii a on predsa tento krok spravil. No a potom sme sa doslova "zakecali“. Začali sme totiž skúšať Tančiareň, počas ktorej – a to je ten paradox – je niekoľko výstupov, v ktorých akurát my dvaja nie sme. Takže počas tých výstupov sme trávili čas spolu a rozprávali sme sa a vyrušovali sme. Tak sme sa skamarátili.
