Čaro opakujúcej sa nepravidelnosti
"Hrávam možno 50 až 60 koncertov ročne a vždy sa pozerám na divákov. Nie sú pre mňa čudnými kreatúrami. Sú mi blízki. Som často v pozícii, keď hrám pred množstvom ľudí a interakcia medzi nami je živá a častá. A to je veľký rozdiel. Nezaoberám sa abstraktnou umeleckou formou klobúka, ktorý môžem kedykoľvek odložiť do šatníka – je to všade vo svete, vždy. Myslím, že všetky tieto veci majú tendenciu tvarovať moju hudbu, aby bola populárnejšia, ako môžete zvyčajne vidieť u experimentálnych skladateľov,“ odpovedal Philip Glass v rozhovore pre Tokafi.com na otázku, prečo ľudia milujú jeho hudbu. V Redute bol Glass obklopený priaznivcami, keď po rýchlom vypredaní vstupeniek sa organizátori rozhodli vytvoriť aj miesta priamo na pódiu, čo napokon pôsobilo útulnejšie.
Sedemdesiatosemročný Glass prišiel v sprievode srdečného potlesku publika na pódium bratislavskej Reduty rozhodným krokom s určitou pokorou. Zasadol si ku klavíru a ponáral publikum do melódií jeho života. Cyklus dvadsiatich etúd vznikal od roku 1994 a po prvý raz ho predstavil publiku pri príležitosti oslavy svojich 75. narodenín. Etudy vznikali postupne a sú hudobným obrazom myšlienok, nápadov a inšpirácií Philipa Glassa takmer za 20 rokov. Sledovať Glassa naživo, ako komunikuje s klavírom, ktorý necháva tlmočiť jeho osobnú výpoveď zmietanú v opakujúcich sa štruktúrach, bolo zážitkom. Melódie rozvírili v poslucháčovi myšlienky, ponúkali témy, vyvolávali emócie a Glass so svojím zjavom hudobného majstra pôsobil priam hypnoticky.
Trikrát iný Glass
Trojhodinový koncert klavírnych etúd Philipa Glassa ukázal jeho tvorbu aj v interpretácii svetovo uznávaných klaviristov Maki Namekawa a Antona Batagova. Energická Namekawa pútala pozornosť už svojím pestrofarebným kimonom, keď zasadla za legendárny Steinway spustila neskrotnú a pôsobivú klavírnu riavu, s pre Glassa charakteristickými zmenami rytmu a návalmi energie s rýchlym prechodom do zanikajúceho útlmu a odstrihnutým záverom. Kým Maki Namekawa bola aj výberom etúd výbušná a excentrická, Anton Batagov so sebou priniesol vyrovnanosť, uhladenosť, ale aj akúsi dokonalú surovosť prelínajúcu sa v jemnosti Glassových melódií.
Vo svojich skladbách Glass prechádza hranice, láme zaužívané pravidlá a pri ich interpretácii má poslucháč niekedy pocit, že sa na klavíri pohybujú dva páry rúk, keď zrazu všetku tú energiu zmotá do jediného opakujúceho sa tónu, tak disciplinovaného, nástojčivého a tak vytrvalého. "Mám v hudbe veľmi široký záber, ktorý sa nesústredí len na Bacha. Zaujímam sa o populárnu hudbu, world music a folk. A vždy som sa zaujímal. V tomto prípade som radšej typický Američan a nie tak typický Európan, ktorý inklinuje k označovaniu vysoko umelecká hudba a komerčná hudba. Existuje na to oveľa širší pohľad, a to je ten pohľad, ktorý mám aj ja,“ uviedol skladateľ. Philip Glass je komplikovaný. A ako na svojich poslucháčov dokáže uvaliť ťarchu bolestí života, tak ich dokáže zaviesť do kúzelných hudobných záhrad, a presne taký bol aj jeho bratislavský koncert.
