Odvážna štúdia modernej samoty

Rozprávanie Eskila Vogta vychádza z jednoduchej premisy. Jeho postavy už tradične trpia sebadeštrukciou, sú vykoľajené a neschopné vrátiť sa späť. V hluchu samoty sa ocitá aj Ingrid, hlavná hrdinka jeho celovečerného režijného debutu Slepá. Ingrid netrpí slepotou, ale odlúčením. Chorobne sa skrýva svetu a predstavuje si jeho tvar.

Žiadna depka

Slepá je optimistický film s množstvom humorných momentov a predsa odkrýva vážnu tému. Ingrid je v pasci, v strachu podlieha ilúziám. Oslepla, no neľutuje sa, vidí vpred, no nedosiahne tam. Je cynická a predsa plná nádeje. So svetom sa kruto hrá a Vogt jej vracia, čo si od svojich obetí požičala. Netrestá ju, snaží sa ju vrátiť späť, požičať jej istotu, privyknúť ju na lásku.

V Slepej sa režisér pustil na tenší ľad ako počas spolupráce s Trierom. Experimentuje a neprispôsobuje sa divákovmu gustu. Je hĺbavý a citlivý, nesnaží sa vysvetľovať, a predsa je absolútne zrozumiteľný. Dokazuje, že na to, aby sme filmu porozumeli, nepotrebujeme ho uchopiť rozumom, stačí sa naladiť a dať sa viesť. Vnímať symboliku a interpretovať videné v kontakte s vlastnými, rozžitými dňami.

Vogt sa cieľavedome vyhýba zaručeným postupom konvenčného filmového vyjadrenia, pohráva sa s dvojníctvom i náhodou. Konfrontuje nás s osobným pohľadom hrdinky, zhmotňuje jej predstavy a názory. Zároveň tento fakt spochybňuje, neprezrádza, čo je skutočné a čo nie, divák si to musí utriediť sám. Vogtova narácia je uvoľneným „prúdom vedomia“. Prestupuje subjektivizované reality, v princípe je však minimalisticky jasný a myšlienkovo zacielený.

Autorská rebélia

V jemných nuansách všedného dňa sa odráža každý, všetci sme slepcami, keď utekáme do snov. Čierny humor štípe city hendikepovaných, smeje sa túžbam looserov i úspešných architektov. Ani v bezpečí domova sa neskryjú pred svojou malosťou. Postavy z „okraja“ spoločnosti, samotári, smutní tragédi. Podobnosti s nimi sa nevyhneme.

Vogtov vzťah s filmovým médiom je symbiotický. Kúzlo filmu nezneužíva na to, aby z diváka doloval emóciu a nútil ho participovať na príbehu. Fascinovane vyzdvihuje schopnosť tvoriť svoj vesmír. Vogt je „anarchista“, ale s jasnými hranicami. Pravidlá filmovej reči rešpektuje a zároveň je suverénne odvážny.

Kameraman Thimios Bakatakis (Dogtooth, The Lobster) dokonale zhmotňuje náladu textu. Bakatakis rozpráva, obraz je živou súčasťou narácie. Vizuálne vnemy sú klamlivé, obrazy nenadväzujú, latentne sa o seba obtierajú, kolíšu a víria. Vedome dezorientujú diváka, no režisér dbá o to, aby nestratil našu pozornosť. Kamera vytvára napätie, javy odhaľuje postupne, no mnohé zatají alebo neukáže vôbec.

Eskil Vogt hovorí o schopnosti prekonať vlastné prekážky, o schopnosti vzdať sa mantinelov aj za cenu nejasnej budúcnosti. Čas preletí ako tieň a izbu pohltí večná tma. Potom sa môžeme vyzliecť hoci aj na kosť, no našu nahotu si už nik nevšimne.