Detstvo mal biedne, dospievanie búrlivé: "Bývali sme vo štvrti Omelon, v Chateauroux. V baraku páchnucom chudobou. Pretože my sme sa neumývali, umývali sme sa len raz do týždňa. Kurva, to bol smrad!“ Táto malá ukážka Depardieuovho štýlu naznačuje, že nič neprikrášľuje. Naopak, umocňuje to, čo bolo na jeho živote zvláštne, drsné. A zvláštni boli všetci jeho príbuzní. Mali iskru, hoci nezískali vzdelanie a necítili ambície. Vďaka tejto genetickej iskre a vrodenej inteligencii si našiel budúci herec priateľov z kultivovanejších rodín.
Úprimnosť je drsná
Foto: XYZ
A tak sa dostal až k umeniu. Kamarát, ktorý chcel študovať herectvo (o takej možnosti nemal Gérard ani poňatia), ho vzal do Paríža, doviedol na hereckú školu a dal mu príležitosť, aby sa prizeral. Samozrejme, že si všimli aj jeho – vysokého, s peknou tvárou, vnímavého, dominantného, skvele deklamujúceho texty, ktorým spočiatku vôbec nerozumel. Voči jeho pôvabom a charizme neboli ľahostajné ani ženy. Čoskoro po tom, čo sa uchytil v Paríži, oženil sa s herečkou Elisabeth, ktorá bola dcérou riaditeľa parížskeho metra.
Gérard však onedlho už tiež dobre zarábal a mohol sa s rodinou – už mali dve deti – usadiť v luxusnej štvrti na predmestí Paríža. Depardieu túto štvrť neskôr preklínal. Vraj toto malomestské bezduché prostredie priviedlo jeho syna, ktorý bol tiež hercom, k drogám a k predčasnej smrti. Depardieu priznáva, že nevedel vychovávať, bol veľmi mladý a nemal vzor vo svojom otcovi. Manželstvo sa mu rozpadlo, prišli iné lásky, ďalšie deti. Herec o všetkom hovorí otvorene, šťavnato, nedáva si obrúsok pred ústa. Píše tak, ako žije Impulzívne, sebavedome, po svojom. Jazyk knižky, ktorá vyšla v spolupráci s Lionelom Duroyom, je úsporný, svižný, v podstate jemný, hoci píše miestami drsne o šokujúcich veciach.
Nedá si diktovať
Čitateľov bude zaujímať najmä súčasnosť. Keďže Depardieuov búrlivý život pokračuje, a nie po vychodených chodníčkoch. Unikajúc hrozbe vysokých daní, ktoré od neho chceli vymáhať vo Francúzsku, odišiel do Ruska a skamarátil sa s Putinom. V dnešnej politickej situácii je to pekná pikantéria, ale Depardieu kašle na to, aké sú „správne“ názory. V knižke svoje kroky objasňuje. Píše, že hneď ako sa po prvý raz s Putinom stretli na istej vernisáži, „sadli si“.
V detstve mali podobné skúsenosti – hrozilo im nebytie. U Gérarda to boli pletacie ihlice, ktorými si jeho mama chcela privolať potrat, u Putina bombardovanie Leningradu, pri ktorom mala mama zomrieť ešte pred jeho narodením. Depardieu vyhlásil, že Ukrajincov má tiež rád, ale situácii tam vôbec nerozumie. O politike sa skrátka nerozpisuje, zaujímajú ho ľudské veci – city, vzťahy, tvorba. V Rusku napríklad začal navrhovať kúpeľne a kuchyne, stále skúša niečo nové. Hovorí, že hoci v poslednom čase pribral a je nemotornejší, keď zaznie povel „Kamera!“, ešte vždy preskočí múrik.
Škoda len, že z krásneho pružného mladíka je teraz už starší upotený, tučný muž, ktorý, ako sám s neľúbosťou zisťuje, má veľký trup a ruky i nohy ako paličky. Podľa neho sa staroba nedá skryť, lebo aj keď človek cvičí, vytrénované svaly mu bude prekrývať stará, ovísajúca koža. On si však z toho veľa nerobí, ako si nerobí nič ani z historiek, ktoré pohoršujú verejnosť. Napríklad močenie v uličke lietadla. Jeho vzdor má rôzne podoby a často ide do krajností.
Zdedil voľnosť
Ako však konštatuje aj v názve knižky – jednoducho je to tak, a čo spraví, neľutuje. Zaujímavé sú jeho názory na rodinu, ktorá je vraj plná predsudkov, klamstiev a napokon človeka neľútostne vyvrhne.
Bolo by depresívne, keby sa celým rozprávaním nevinula niť lásky k rodičom, k babke, k rodisku. Aj keď bola jeho rodina veľmi prostá, dala mu talent. Hoci jeho rodičia po spoločenskej stránke nič neznamenali, boli to veľmi zaujímaví a vraj pekní ľudia. Svojmu synovi, keďže neboli zaťažení žiadnym tradíciami, pravidlami ani naštudovanými múdrosťami, dali predovšetkým slobodu a voľnosť, aby objavil sám seba. Túto šancu využil a zdá sa, že ešte neskončil.
