Herečka, ktorá mala šľachtické korene, je známa vďaka množstvu divadelných, televíznych a niekoľkých filmových úloh. A tiež z dabingu. Nahovorila napríklad postavu Pauly v populárnom animovanom seriáli Miazgovci. Posledná rozlúčka s Magdou Pavelekovou bude v bratislavskom krematóriu vo štvrtok o 10.45 h.
„Mala som len šestnásť rokov, keď som išla k divadlu. V septime som nastúpila do Nitrianskeho divadla a dva razy do roka som robila v škole skúšky. Ale premiéry mi rovnako ako vtedy aj dnes robia problém. Mám obrovskú trému a najradšej by som sa vtedy videla predávať v zelovoci. No stačí vyjsť na javisko, vdýchnuť ten teplý vzduch, ktorý ide z hľadiska, a už je mi dobre,“ povedala pred rokmi pre Pravdu.
Kontakt s publikom nadväzovala okamžite
V nitrianskom divadle pôsobila od roku 1949 až do roku 1965. Ako profesionálne divadlo pod názvom Nitrianske krajové divadlo vzniklo práve v roku 1949 a Magda Paveleková tak patrila k jeho zakladateľskému jadru. Vytvorila tu desiatky najmä komediálnych postáv. „Spočiatku so strhujúcim temperamentom, šarmom a prirodzenou hravosťou stvárňovala postavy dievčat najmä v hrách veľkých komédiografov,“ uvádza Encyklopédia dramatických umení Slovenska o jej stvárnení postáv ako Anička z Kocúrkova či Mária z Večera trojkráľového.
„Zmysel pre presnú charakterizáciu, variabilitu mimických a gestických prostriedkov i umenie hyperboly prejavila už v začiatkoch svojho účinkovania v plnokrvných charakterových kreáciách, ktoré sa napokon stali jej doménou,“ dodáva encyklopédia a menuje ďalšie jej úlohy ako Bočkarevová v Chirurgovi Platonovi Krečetovi, Pani Dulská v Morálke pani Dulskej, Pani Pageová z Veselých paní z Windsoru či Kordula v Strakonickom gajdošovi. „Prednosťou jej hereckého typu je schopnosť okamžite nadviazať kontakt s publikom spontánnymi, pritom však detailne a precízne vypracovanými výkonmi.“
V rokoch 1965 až 1970 pôsobila v bratislavskej Tatra revue. V jej kabaretných a estrádnych programoch mohla naplno uplatniť svoj komediálny talent, vďaka ktorému ju mnohí volali aj prvou dámou slovenského humoru. Od roku 1971 bola členkou hereckého súboru bratislavskej Novej scény, kde takisto stvárnila množstvo postáv. Diváci jej tlieskali ako Slivkovej v Čaji u pána senátora, Sokolovej v Inkognite, Glumovovej v inscenácii Aj múdry schybí, Márii Vasilievne v Ujovi Váňovi a mnohých ďalších.
Objavila sa aj v mnohých televíznych inscenáciách ako Statky zmätky, Horúci dych, Dve frašky, Chrobák v hlave, Keď báčik z Chochoľova umrie a ďalších. Z filmov spomeňme Pacho, hybský zbojník, Stratená dolina, … a pobežím až na kraj sveta či … kone na betóne. „Veľmi rada sa pozerám na tie staré filmy. Ibaže už pri nich rátam – tento už nežije, ani tamten či hentá… A vtedy mi príde strašne smutno,“ povedala pred časom pre Pravdu.
Krásne i smutné životy
V roku 1992 sa po boku Jozefa Kronera objavila v televíznej inscenácii O psíčkovi a mačičke. „Vďaka herectvu som prežila stovky iných, krásnych, ale aj smutných životov. A občas išlo o život doslova aj do písmena. Keď sme robili s Jozefom Kronerom hru O psíčkovi a mačičke, skúšali sme tri mesiace každý deň. Celkom som sa vžila do tej postavy a po štvordňovom nakrúcaní som Jožka už tak nenávidela, že keby som mohla, tak by som ho zadrhla.“
O úlohy nemala núdzu. „Nikdy som nemusela bojovať o rolu. Nebohý Vlado Müller to vždy takto opisoval: Na chodbe v divadle je tabuľa a na nej visí ferman, rozpis, kedy sa čo skúša a ktorý herec čo hrá. Pristaví sa herečka a odspodu zoznamu, od najmenšej roly pozerá, či tam vôbec hrá – a nehrá… Ďalšia sa zase pozerá odvrchu – od hlavných postáv – ale tiež sa tam nenašla. Zrazu ide Pavelečka, prefrčí okolo fermanu bez povšimnutia. Kolegyne za ňou kričia – ved' sa pozri, ved' tam hráš! Ja na to: Ah, zase hrám… “
V šesťdesiatke síce odišla do dôchodku, dlho však doma neobsedela. „V šesťdesiatke, ako sa patrí, som odišla do penzie. Lebo keď príde čas, ľudia by mali odísť do dôchodku a pustiť na svoje miesta mladých. Penziu som mala tri mesiace. Potom zrazu režiséri a okolitý svet zistili, že hentá stará vražda je akási slobodná a voľná, má príliš energie, tak s ňou treba čosi urobiť. Zavalili ma robotou. Ale mne sa ľahko šlo do penzie, lebo v repertoári som mala desať živých inscenácií, teda predstavení, ktoré sa stále hrali. Neumrela som, takže sa moje postavy v divadle nemuseli rýchlo naučiť iné herečky, všetko som si pekne odohrala až do derniéry. Síce už nie za mesačný plat, ale za rozumný honorár.“
Mníška aj učiteľka tanca
S veľkým úspechom sa stretla jej úloha Matky predstavenej v muzikáli Mníšky. Mal premiéru začiatkom roku 1999 a herci boli v jednom kole – hralo sa aj vyše dvadsať predstavení za mesiac. Po stovkách repríz prestali predstavenia, s ktorými obišli celé Slovensko, počítať. Ako Matka predstavená Paveleková účinkovala aj v Mníškach 2 Milionárkach. Až do roku 2009, keď ju v tejto úlohe pre zdravotné problémy vystriedala Gizka Oňová.
Magdu Pavelekovú poznali diváci aj z televíznych relácií ako Bonzáčik alebo Inkognito a desaťročia sa objavovala v najrôznejších zábavných televíznych programoch. Objavila sa aj vo viacerých seriáloch a minisériách, ako napríklad Sváko Ragan, Parížski mohykáni, Krajina Haliganda či naposledy v roku 2008 Áno, miláčik. Rozhlasoví poslucháči ju poznali napríklad ako domovníčku Kiššovú zo seriálu Čo nového, Bielikovci. A v pamätiach mnohých je aj učiteľkou tanca vo videoklipe Pavla Hammela k rovnomennej piesni.
Magda Paveleková bola aj v neskoršom veku veľmi aktívna. Začiatkom tisícročia vydala autobiografiu Spomienky starej herečky. „Často sa ma pýtajú, odkiaľ vo svojom veku beriem energiu. Aj od mladých kamarátok. Tie majú celkom iné problémy ako ja. Zodpovedne vyhlasujem, že by som nechcela byť teraz mladá. Mali sme úžasné istoty – zamestnanie, lekárov, školy. Plakala som, keď som dostala trojizbový byt, lebo som nemala doň čo dať. Behala som po úradoch, aby mi dali menší. To boli moje problémy,“ povedala herečka, ktorá za svoju najväčšiu devízu považovala to, že si dokáže uťahovať sama zo seba.
„Čo je dôležité pre herectvo? Nikdy som nehovorila, že sa niečo nedá. Keď mi režisér povedal, že tam treba vyliezť, rozmýšľala som, ako by sa to dalo zvládnuť. Som na seba prísna a až odporne prísna som aj na svojich kolegov. Milujem hercov profesionálov, ktorí sú najtvrdší na seba. Pri takých ľuďoch netreba nič opakovať dva razy. Čo sa povie, to platí. Pochádzam z rodu Koháryovcov, a to boli tvrdé povahy. Keď chce niekto niečo dosiahnuť, nemal by dopredu hádzať flintu do žita.“
Keď sa jej pred deviatimi rokmi pýtali, či sa bojí smrti, odpovedala. „Nie. Viem, že za tým už nič nie je. Nič zlé som v živote nespravila, myslím, že som žila tak, ako som mala. Kde som mohla, pomohla som a dúfam, že koniec príde tak prirodzene, že sa na smrť budem aj tešiť. Lebo všetko, čo som chcela, som videla. Dvakrát to nemusím.“
