Režisér Eduard Grečner je jedným zo symbolov generácie, ktorú dopĺňajú filmári Štefan Uher, Stanislav Barabáš, Peter Solan a Tibor Vichta. Jeho tvorbu charakterizuje výrazný filozofický plán, „poézia všednosti“ a dôraz na pocitovosť. Nadčasové témy jeho filmov Drak sa vracia, Nylonový mesiac či Každý týždeň sedem dní sú svieže a mladé aj takmer po polstoročí.
Prečo ste sa dali na film?
Ešte pred maturitou som pôsobil v študentskom divadle. Písal som poéziu, prózu aj divadelné skeče. Anekdoty som rozpracúval do výstupov a s bratom sme ich hrali. O existencii filmovej školy som sa dozvedel náhodou a v maturitnom ročníku, v roku 1949, som sa vybral na festival do Mariánskych Lázní. Akreditoval som sa ako mladý novinár na mnou zhotovenú legitimáciu. Videl som tam krásne filmy a okamžite som sa rozhodol, že toto chcem robiť.
Čo ste tam videli?
Silný zážitok bol pre mňa film Rio Escondido s neuveriteľne krásnou kamerou. Okrem toho tam hrala nádherná Mária Lopézová. Atmosféra okolo filmu ma uchvátila. Rozmýšľal som o spisovateľskej kariére, dokonca som sa hlásil na sochárstvo. Urobil som sošky, no kým prišlo na prijímací pohovor rozpadli sa, pretože som nevedel, že ich treba vypáliť. Na festivale som videl procedúru výroby filmu a povedal som si, tak do tohto idem.
Na pražskej FAMU ste študovali dramaturgiu?
Začal som študovať réžiu u profesora Václava Wassermana, no dostal som vážnu pľúcnu chorobu. V ateliéroch sa vtedy osvetľovalo ultrafialovými svetlami, čo bola kontraindikácia na môj zdravotný stav. Lekári mi to zakázali, ale zo školy som neodišiel. Do druhého ročníka som prešiel na dramaturgiu k profesorovi Kratochvílovi, a to bolo najmúdrejšie rozhodnutie, aké som mohol urobiť. On aj rektor Brousil boli obrovské kapacity a dali mi veľmi veľa.
Po škole ste sa vrátili do Bratislavy a zamestnali ste sa ako filmár.
Najprv som robil dramaturga, no technika sa zmenila, a tak som sa prihlásil ako asistent réžie. Spolupracoval som s Lettrichom a neskôr so Štefanom Uhrom. Jemu som robil pomocnú réžiu aj na Slnku v sieti. Môj prvý film Každý týždeň sedem dní sa mi podarilo nakrútiť vďaka tomu, že sa Uher za mňa zaručil. Nedávno som film opäť videl.
Aký je to pocit, vidieť po rokoch svoj debut?
Ako každý poctivý autor som počas premietania trpel. Videl som všetky nedostatky, no na druhej strane som rád, že stále rezonuje a u publika mal úspech.
Váš najslávnejší film Drak sa vracia je stále živý.
V Drakovi sa prirodzene spodobilo to, čo som v tej dobe cítil. Keď si to spätne analyzujem, tak vidím, že sa doň projektoval môj odpor voči kolektivizmu, sympatie s indivíduom, no film som nakrútil hlavne kvôli láske. Neuskutočnená láska je mimoriadne zaujímavá téma. Radovan Lukavský, ktorý stvárnil Draka, mi po premiére povedal: „Pán režisér, netušil som, v akom krásnom filme hrám.“ Túto vetu si často opakujem. Sám bol prekvapený do akého kontextu sa jeho postava dostala. Drak je modelom nadčasového príbehu. Naše filmy by nemali zomrieť s dobou. V týchto dňoch som dostal z Londýna správu, že film zaradili medzi 20 najlepších filmov a má vyjsť v HD formáte. Tam bude mať svetovú premiéru.
Drak sa nepremietal na žiadnom festivale?
To je zvláštna historka. Bol som pozvaný na festival v talianskom Pesare v roku 1968. Vo Francúzsku existovalo mládežnícke hnutie s odporom voči „meštiacky nehodnotným“ podujatiam. Jedným z účastníkov bol aj režisér Jean-Luc Godard, ktorého veľmi uznávam. Spolu s ďalšími študentmi „rozbil“ tento festival a nepremietal sa žiadny film. Draka uviedli v máji 1968 v Moskve na Dňoch československého filmu. Tam mal veľký úspech, ale to bola zásluha historického kontextu. V Československu to vrelo a moskovskí kultúrni pracovníci nám všeobecne „fandili“, takže som skutočný úspech toho filmu nezažil.
Čo prišlo po Drakovi?
Zlomový rok 1968. Okupácia zabrzdila kultúrny vývoj. Odmietol som podpísať, že ide o bratskú pomoc ZSSR. Pridelili ma do dabingu a robil som tam 25 rokov. Neľutujem to, môžem si povedať, že som sa zachoval správne. Uher mi povedal, keď chceš, rob hrdinu, ale ja chcem robiť filmy. Ja som to bral ako povinnosť, nie ako hrdinstvo.
Potom ste predsa točili.
V roku 1978 som nakrútil film podľa vlastného scenára Príbeľská vzbura Janka Kráľa o rebelujúcom básnikovi. Umelec, ktorý tvrdí, že sloboda je najdôležitejšia vec na svete, zase niečo pripomínal. Komisiu rozzúril najmä záver, kde Kukura priamo do kamery cituje Kráľovu báseň. A tak som mal zase na nejaký čas pokoj.
Dokedy?
Až do roku 1989, keď sa všetko zmenilo. Peniaze na film síce neboli, no kým som bol v dabingu, aby som sa nezbláznil, napísal som sedem scenárov. Po prevrate som bol jediný pripravený. Vybrali najmenej nákladný, s jednou dekoráciou a tromi hercami. Išlo o adaptáciu poviedky Fox Davida H. Lawrencea a film som nazval Pozemský nepokoj. O dva roky som nakrútil ďalšiu adaptáciu Dobroslava Chrobáka Kamarát Jašek. Potom som už nefilmoval, pretože som nemal sponzora.
Momentálne píšete scenár?
Píšem, ale o tom vám nič neprezradím, pretože by ma to prestalo baviť. Autor si potrebuje ponechať istý druh tajomstva. To je, ako keď z kvetu zotriete peľ. Každý film má byť trošku prekvapením. Nerád by som to zakríkol. Poverčivý síce nie som, ale keď mi čierna mačka prebehne cez cestu, vrátim sa (smiech).
Ako vnímate súčasný slovenský film?
Mladá generácia je okradnutá o možnosť nakrútiť svoje srdcové témy. Pochybujem, že by som mohol Draka nakrútiť v súčasnosti. Dnes by sa naozajstné kravy v naozajstnom požiari realizovať nedali. Dramaturgom sú peniaze, ste neslobodní, už keď píšete. Kedysi to bola ideológia, čo sa ešte ako-tak dalo oklamať. U nás nie je kultúra dôležitá, ale dúfam, že doba postupuje k lepšiemu. Aj mladí sú presýtení „lacnými šalátmi“ televíznych kanálov. Čím lepšiu úroveň budeme vyžadovať, tým skôr budú umelci žiadaní. Zatiaľ sú trpení. Ale schopný umelec si nájde cestu ako sa realizovať. Držím palce tejto i ďalším generáciám filmárov.
