Jelena Paštéková: Historik skladá históriu, ale robí aj cestu k pochopeniu súčasnosti

11.08.2015 12:00
Jelena Paštéková
Pre historičku Jelenu Paštékovú je zaujímavé sledovať vytváranie súčasného obrazu kinematografie. Autor: ,

V Pravde pokračuje nový seriál s názvom To najlepšie, čo doma máme. Postupne prinášame rozhovory s osobnosťami slovenskej kultúry, ktoré majú mimoriadny talent a kus práce za sebou, nie sú však na mediálnom výslní. V dnešnej časti si prečítate rozhovor s Jelenou Paštékovou, ďalšie nájdete v Pravde počas prázdnin v kultúrnej rubrike každý utorok.

Jelena Paštéková je filmová a literárna historička, teoretička a prekladateľka. Spolu s filmovým vedcom Václavom Macekom vydala v roku 1997 zatiaľ najkomplexnejšie Dejiny slovenskej kinematografie a momentálne pripravujú jeho druhé doplnené vydanie. Pôsobí ako pedagogička na Filmovej fakulte VŠMU v Bratislave a ako samostatná vedecká pracovníčka v Umenovednom ústave SAV.

Ako ste sa dostali k filmovej histórii?

Študovala som estetiku a slovenčinu. V rámci estetiky sme mali dejiny svetového a slovenského filmu, ktoré nás učil Peter Mihálik. Ako diplomovú prácu som chcela robiť film. To ma celkom prirodzene priviedlo k adaptáciám. Na Mihálikovu radu som s diplomovkou  prišla do Ústavu slovenskej literatúry SAV, prijali ma na študijný pobyt do oddelenia teórie literatúry a neskôr som tu začala písať dizertáciu na tému Vzťah literatúry a filmu. Postupne som sa začala venovať aj povojnovej slovenskej literatúre. V druhej polovici osemdesiatych rokov som sa pridala k tímu Umenovedného ústavu Václava Maceka, ktorý začal skúmať slovenský hraný film. Vtedy už celkom neplatili striktné ideologické obmedzenia, hoci prvý zborník ešte vydavateľstvo Smena odmietlo. Na VŠMU sme postupne videli všetky slovenské hrané filmy na 35-ke. Klasický filmový pás, žiadna VHS-ka ani DVD. Po roku 1989 sme teda boli pripravení, mali sme toho veľa napozeraného a opoznámkovaného. Krok k dejinám bol logický. Existovali tu viaceré čiastkové výskumy našich predchodcov a hlavne ľudia, ktorí chceli tú prácu urobiť. Naše Dejiny vznikli v pravý čas, hoci nie sú dokonalé.

S kým ste na Dejinách pracovali?

Začali sme v Slovenskom filmovom ústave, vtedy Národnom kinematografickom centre, kde v roku 1991 vzniklo nové výskumné oddelenie. Riaditeľom ústavu bol Martin Šmatlák. Po nástupe Emila Lehutu nás všetkých vyhodili. Pôvodne sme Dejiny písali traja. Na VŠMU sme vo dvojici s Václavom Macekom pokračovali doslova „na kolene“. Nemali sme za sebou žiadnu servisnú inštitúciu. Písali sme ich tak asi tri roky, do roku 1997, keď vyšli.

Boli Dejiny slovenskej kinematografie žiadané?

Po roku 1989 bola revízia dejín potrebná a aktuálna je dodnes. Ale v 90. rokoch nevznikli žiadne iné dejiny umenia, hudobného, výtvarného ani divadelného. Až teraz začínajú pomaly vychádzať.

Ako prebiehal výskum v čase, keď nebol internet a databázy?

Čerpalo sa z archívov. Aktuálnu pamäťovú databázu predstavoval predovšetkým Štefan Vraštiak, ale jeho údaje neboli vždy spoľahlivé. Dokumentácia bola vo Filmovom ústave, inštitúcie v Slovenskom národnom archíve a na Kolibe. Na ten kopec som cestovala každé ráno, privítal ma staručký pán Ušák, ktorého si tam nechali, hoci Koliba už bola rozpadnutá, dramaturgia a režiséri vyhodení a žiadne filmy sa nenakrúcali. V archíve boli zápisy  tvorivých skupín, dramaturgické plány, posudky, scenáre, technická dokumentácia. V 70. rokoch vznikol napríklad Dom zvuku, ale trvalo veľmi dlho, kým sa človek materiálom prehrabal a niekedy ani nemusel nájsť, čo hľadal. Na protiľahlom kopci, na Machnáči, stojí Slovenský národný archív. To bol cieľ mojich ďalších prázdninových ciest. Tam je takzvaná bádateľna. Vonku horúce leto a pracovníčka archívu je nešťastná: „Tak je teplo a tí naši bádatelia tu len sedia a bádajú.“ (smiech)

Momentálne pracujete na reedícii Dejín slovenskej kinematografie. Po aké obdobie bude doplnená?

Po najsúčasnejšiu kinematografiu. Budú tam noví autori, diela, zmeny audiovizuálnej kultúry, inštitucionálne zmeny, podpora tvorby a distribúcie, základné fakty o televíznych dielach. Toto obdobie nie je uzavreté. Ide o živý materiál a profiláciu línií tvorby, diel, inštitúcií, nových trendov a zmien po roku 1989.

Asi sa ťažšie hodnotí niečo, čo ešte neoveril čas, či nie?

Asi aj áno. Ono to nie je o overení časom. Kritik musí mať intuíciu a cit pre hodnoty. Myslím, že aj v štruktúre starších častí sa nám ich podarilo dosť presne postihnúť. Preto by sa asi nemalo stať, že niektoré filmy, ktoré teraz označíme za hodnotu, budúcnosť potopí.

Čím je súčasný slovenský film špecifický?

Zmenila sa poetika filmu. Popri sebe existuje klasická narácia, najmä u starších režisérov a balansovanie na hrane dokumentu a hraného filmu u mladších. Títo autori sa snažia aranžovať realitu bez konštrukčných barličiek príbehu, čo nie je nové. V súčasnom hranom filme je to trend. Ale aj tak sa nedá povedať, že klasická narácia je mŕtva. Oba spôsoby hľadajú orientáciu človeka vo svete. Každý oslovuje iné publikum.

Myslíte, že sa slovenská kinematografia vzmáha?

Umenie nenapreduje k vyššej a vyššej kvalite. Veď nás oslovujú aj diela z dávnej minulosti. Ale mám radosť zo systematickej podpory audiovízie. V 90. rokoch bol jediným kontinuálnym režisérom Martin Šulík, teraz je ich viac. Dajú sa sledovať viaceré línie. Filmové médium je prístupnejšie, dochádza k spájaniu produkčných zdrojov. Kinematografia je rôznorodá, viachlasná, nehovorím, že je lepšia ako v minulosti, ale niektoré filmy začínajú rezonovať. Črtá sa mnoho výrazných prístupov a bude zaujímavé sledovať vývoj.

Zmenili ste spôsob písania?

Tradičné písanie dejín narušila nová filmová história, ale aj postštruktura­listické teórie. Dnešné poňatie dejín už nie je príbehom, ktorý speje k lepšiemu a lepšiemu koncu. Zároveň väčšmi usúvzťažňujeme film s ľudskou každodennosťou, ale to všetko do jednej knihy dostať nemôžeme. Nedostaneme tam ekonomiku, politiku, v tom sú naše dejiny tradičné. Aj tak sa to formuje dosť ťažko. Pre mňa je lepšie stavať novú stavbu, ako upravovať a korigovať tú starú.

Môže byť historik subjektívny? O čo sa opierate, keď píšete dejiny?

V roku 1989 došlo k veľkému zlomu v hodnotení filmov. Kedysi boli udeľované štátne vyznamenania, niektoré snímky boli vyzdvihované napriek tomu, že nemali umeleckú hodnotu, no pre režim boli dôležité z hľadiska šírenia ideológie. V 89. roku sme sa snažili urobiť poriadok v hodnotách, povedať, ktoré filmy boli významné a ktoré nie. Náš pohľad sa v tomto smere ani dnes veľmi nezmenil.

Ako ste knihu poňali?

Vo všetkých kapitolách sme sa snažili vytiahnuť dôležité diela a autorov daného obdobia. Po roku 1989 nastali zmeny v postavení kinematografie. Usilujeme sa o to, aby naše dejiny boli spoľahlivé, aby čitateľa orientovali. Na rozdiel od databáz nejde o faktografiu, ale o hierarchiu a širšie kultúrne kontexty. Výskum sa veľmi posunul a prehĺbil aj v oblasti samej histórie, čo musíme vziať do úvahy.

Vyčítali vám recenzenti niečo?

Na začiatku sme mali taký problém, že naša kniha sa volala Dejiny slovenskej kinematografie a kinematografia do roku 1918 nebola slovenská. Slovensko nemalo vlastnú národnú kinematografiu. Na našom území sa konali kinematografické premietania, šírenie audiovizuálnej sa tu začalo kočovnými kinami. Prvé produkcie boli amatérske, podobne ako u Lumièrovcov a prvý produkčne slovenský film vznikol až omnoho neskôr. Recenzenti nám vyčítali, že sme mali knihu nazvať dejinami kinematografie na území Slovenska, ale nikde na svete to takto nenazývajú. Je maďarská kinematografia, francúzska kinematografia, vždy má medzinárodný, ale aj národný obsah. V súčasnosti je multikultúrne poňatie audiovízie bežné, a nielen kvôli nutným koprodukčným spoluprácam. Audiovízia je široká, nefunguje na úzko národnej báze.

Ako sa filmový historik pozerá na súčasnú kinematografiu?

Pre mňa ako historičku je veľmi zaujímavé sledovať vytváranie súčasného obrazu, ale aj čerpanie z archívnych či iných materiálov. Ide o nekonečný proces, pri ktorom môžete stále niečo nájsť. Vedci a kritici by mali byť v styku s aktuálnou kinematografiou. Momentálne vznikla búrka v pohári vody okolo "bodkového“ hodnotenia časopisu film.sk. Akoby bolo jediným legitímnym spôsobom verbálne hodnotenie. No "hviezdičkovanie“ existovalo vždy, je veľmi názorné. Hovorí nielen o hodnote, ale aj o integrite kritika, o jeho hodnotovej škále. Keď sa názory rozídu, môže to byť aj otázka generačného nazerania. Hovorí sa, že každá generácia by si mala napísať vlastné dejiny.

To naznačil aj Václav Macek. Podľa neho ide o historickú chybu, lebo tieto dejiny už mala písať mladšia generácia a predsa ich opäť píšete vy.

My sme vstupovali do prázdneho priestoru. Existovali síce dejiny filmu Emila Lehutu, ktorý napísal, ale nevydal svoju dizertačnú prácu z roku 1965. Mal v nej zahrnuté všetko možné od problémov kín až po hodnotenie filmov jedného po druhom. Slovenská kinematografia vtedy nemala vyrobených až tak veľa titulov. Tiež Peter Mihálik sa pokúsil o dejiny v 80. rokoch, no keď sme ich čítali v 90. rokoch, videli sme, že jeho súdy v mnohom poznačili dobové požiadavky. Veľmi užitočný príspevok k dejinám napísal aj Pavel Branko, staršími dejinami sa zaoberal Ivan Rumanovský. My sme filmové rody a druhy posunuli do širších kontextov, sieťovali sme ich vo vzťahu k organizačným, výrobným, technologickým a technickým postupom.

Nastal v súčasnej kinematografii nejaký významný zlom?

Po vzniku AVF sa tvorba rozvetvila, a hoci to nie je ideálne, existuje popri sebe viacero autorských generácií. Nastala zmena v poetike, prichádza úplne iný typ filmových výpovedí. Na druhej strane sú tu spory s publikom, ktoré nechce chodiť na filmy dotýkajúce sa autentickej reality. Ukazuje sa potreba dobre urobeného žánrového filmu, ktorý láka divákov do kín a budí záujem. Máloktorý slovenský film mal po roku 1989 návštevnosť, okrem Rapošových Zuzán. Ale napríklad Jakub Kroner cieľavedome pracuje s lákaním istého okruhu divákov na svoje filmy. Vynorili sa však spory s kritikou. Tá upozorňuje na stereotypy, ktoré táto kinematografia prezentuje.

Svojho diváka asi dostatočne nemotivujeme.

Prvý slovenský film Vlčie diery mal za sebou divácku súťaž a divák hlasoval, lebo dostal rádioprijímač, ročné predplatné do kina Slovan a ďalšie ceny. Divák si povie, že na slovenské filmy nebude chodiť, lebo sú depresívne, samá sociálna problematika. Na druhej strane je tu Kronerov melodramatický príbeh Lóve. Ten sa divákom zavďačí. Jakub Kroner má cit aj ňuch na témy, vie si to naplánovať. Na cieľovku sa dá zamerať, treba s ňou rátať, ale kinematografiu to neposúva. Dobrou cestou je hovoriť o tomto probléme. Ukázala to aj akcia SFTA Týždeň slovenského filmu. Odrazu sa ukázalo, že tu nejaké hodnoty sú a oplatí sa o nich hovoriť, aj keď nemali široký dosah. Voľakedy boli slovenskí filmári braní ako úbožiaci, čo len niečo skúšajú, sto rokov za opicami. Je to zložitý problém, no pri systematickom prístupe sa dá rozpliesť. Netýka sa len filmu, podobný problém má slovenská literatúra aj ďalšie umenia.

Aké postavenie má filmový kritik, vedec, historik v našom kinematografickom priestore?

Výnimočné postavenie má Pavel Branko, ktorý začal kinematografiu vnímať a hodnotiť už v 40. rokoch. Je vzdelaný a rozhľadený, aj dnes chodí na festivaly, snaží sa poznať súčasné trendy a rozumieť im. Jeho duch je svieži, stále pracuje, rozmýšľa a píše. Aj preto vzbudzuje dôveru. Kritika umenia sa týka umelcov. A to bol, je a bude problém. Tvorcovia venujú svojej práci nasadenie a plnú energiu. Mnohokrát sa ich dotkne, keď do diela vložia niečo, čo kritika neprečíta. Niekedy preto, lebo kritik je lajdák a recenziu musí "spísať“ narýchlo, no niekedy to neprečíta, lebo to tam nebolo.

Môj otec bol divadelný režisér a po premiére veľmi ťažko niesol zlé kritiky. Dospel k tomu, že ich prestal čítať. Mnohokrát boli nespravodlivé. Kvôli tomu tento žáner nepestujem. Často ubližuje, niekedy aj nechtiac. Preto sú mojou parketou skôr prehľadové štúdie, keď už možno porovnávať a vidieť viac súvislostí. Problém recenzií je, že nemajú dostatočný kontext, musia hodnotiť jediný titul bez pohyblivých kontúr najbezprostred­nejšej súčasnosti. Kedysi bol v denníkoch väčší priestor na uvažovanie.

Rozchádzate sa názorovo s dobovými recenziami filmov?

Niekedy áno. V Dejinách sme sa usilovali "dobový“ filter korigovať. Niektoré filmy boli ideologicky nadhodnotené, a to nielen v 50. rokoch, v čase ideologického tlaku. Niektoré filmy sa niesli na vlne módy. Dobová kritika liberálnych 60. rokov napríklad neuznala hodnoty tvorby Ela Havettu, až v 80. rokoch ho aktualizoval Václav Macek. Ani Grečnerove filmy zo 60. rokov nie sú neproblematické, no predstavujú istú parketu. V 60. rokoch nemal veľmi dobré recenzie, praje mu skôr dnešok. Film je našťastie trvácne médium. Môžeme si ho opätovne pozrieť a aj po rokoch v ňom môže niečo aktuálne objaviť.

Pozeráte niektoré staré filmy kvôli práci na knihe nanovo?

Áno, ale obraz dejín musí zostať kontinuálny. Medzičasom vyšlo viacero štúdií mladších kolegov, ktoré rešpektujeme a citujeme. Všetko sa však prepísať nedá, sme obmedzení rozsahom. Aktualizáciu si musím nechať až na ďalšie štúdie. Človeku neustále naskakujú nové a nové súvislosti, čo sa v dejinách nedá obsiahnuť. Môžeme ten obraz spresniť, ale nemáme ich prečo meniť.

Čo vás na vašej práci najviac teší?

Dnes majú ľudia možnosť pozerať film nekonečne ráz. Výskumy sú často také minuciózne, že sa stávajú nečitateľnými. Divák pri prvom pozretí drobnohľadné významy nenájde. Verím na pozeranie filmu z plátna, verím na audiovizuálnu chémiu. Pri prvom pozretí vidíte to, čo máte vidieť. Môžete ísť na film ešte raz, dvakrát, spravíte si poznámku, korigujete. Divák z plátna vyselektuje to, čo je dôležité. Film je aj emócia a umením je, keď ju dokážeme sprostredkovať, zdeliť to, čo vám na príbehu „chutí“.

V archíve sme sa histórie na papieroch dotkli. A keď sa film dotkne vás a vy viete povedať čím, to je skutočný dotyk s históriou. To už nie je abstrakcia, je to veľmi osobné. Vo filmoch treba hľadať. Neexistujú filmy, ktoré sú zlé preto, že sú staré. Staré filmy môžu mať pomalšie tempo rozprávania, ako sme zvyknutí, obraz majú inak vydizajnovaný, ale myšlienky, ktoré sú v tých filmoch obsiahnuté, sú stále schopné osloviť. Je škoda, že sú zabudnuté. Historik skladá históriu, ale robí aj cestu k pochopeniu súčasnosti. Nie je len jeden pohľad, neexistuje vydláždená cestička. Niekedy pri filme treba aj trošku trpieť, aby človek pochopil. Treba sa zastaviť a nechať film na seba pôsobiť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Václav Macek #Jelena Paštéková #Dejiny slovenskej kinematografie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk