Rozprávka V hlave sa dostane pod kožu

V hlave jedenásťročnej Riley sa skrýva neprebádaný vesmír, udivujúci svet s vlastnými pravidlami a presne rozdelenými úlohami. „Veliteľkou“ je Radosť, hlavná hrdinka sa však dostane do úzkych spolu so Smútkom, keď sa nedopatrením odtúlajú z centrály, odkiaľ sú riadené všetky Rileyne reakcie.

Pri riadiacom pulte zostanú Hnev, Nechuť a Strach, pomerne ponurá partička. Dievčatko to nemá ľahké, spolu s rodičmi sa presťahujú do San Francisca a po prvýkrát v živote bojuje s pocitom odcudzenia a nepochopenia. Detský smiech strieda hnev a beznádej. Rileyn svet sa rúca, Radosť a Smútok sa preto musia dostať čo najskôr späť, aby dali veci do pôvodného stavu.

O veľkých problémoch s ľahkosťou

Pete Docter režíroval už pixarovské dobrodružstvá Hore či Príšerky s. r. o. a zostal verný poetike týchto diel. Rodinný príbeh V hlave sa v zásade nelíši od predošlých filmov z dielne štúdia. Je klasickou, no rozhodne kvalitnou rodinnou „žánrovkou“. Narácia je síce schematická, rozumne vypočítaná, ale tomu by sa pri obdobnom žánri vyhýbalo len sťažka.

Do filmu sa ľahko zamilujeme vďaka sympaticky šľachetným postavičkám a vierohodným vzťahom. Doménou je nadčasová téma, schopnosť presne pomenovať javy a preniknúť do motivácií hrdinov tak, aby zložitým problémom porozumeli aj najmenší. Pixar kladie jednoznačný dôraz na hĺbku svojich príbehov, čo je, najmä pri filmoch s ambíciou zarobiť, vzácnosťou.

Realita rodiny sa paralelne odvíja od fiktívneho sveta „v hlave“ ich dcéry. Ten je zároveň reakciou na vonkajšie vplyvy. Tvorcovia tak šikovne rozvíjajú dve metaforicky prepojené dejové línie. Trampoty a dobrodružná výprava Rileyných emócií ilustrujú hlavnú myšlienku. Postavičky bojujú, chcú vrátiť Riley stratenú rovnováhu, aby sa napokon potvrdila jednoduchá pravda: život nie je vždy prechádzkou ružovou záhradou.

Výbuchy pocitov

V hlave v istých momentoch pripomína film Toy story, no v žiadnom prípade ho nevykráda. Nadväzuje na motívy ako odcudzenie a vyvoláva smútok za nenávratnými zážitkami, po ktorých zostala len clivá hmla. Riley už nie je malým dievčatkom, rovnako ako chlapec Andy vo filme Toy story. Lúčia sa s prežitkami detstva a divák sa neubráni pocitu smútku. Andy sa vzdal obľúbených hračiek, Riley opúšťa detstvo v podobe imaginárneho kamaráta Big Bonga. Rozprávka prináša ponaučenie, že život je o schopnosti obetovať sa a byť pripravený na negatívne pocity.

Snímka si nedovolí svojho diváka podceňovať, vynaliezavo ho baví, no dáva mu aj podnety na zamyslenie. Vonkajšie zmeny rúcajú Rileyn vnútorný svet, čo je vo filme pôsobivo vizualizované. Jednotlivé spomienky musia umrieť, aby mohli prísť nové. Detské hrady padajú a vytvára sa priestor pre zatiaľ neznámu etapu.

Hudba Michaela Giacchinoa vytvára miestami až vianočnú atmosféru. Nápadne pripomína hudobné motívy z filmov Sám doma, čo môže u niektorých tiež vyvolať nostalgické spomienky. Príbeh končí sladkokyslým happy endom a v závere pobaví vtipnou pointou. „Čo je to puberta?“ opýta sa jeden z hrdinov, keď im do riadiaceho centra namontujú nový ovládací pult s takto označeným tlačítkom. Ani len netušia, že skutočná drina ich ešte len čaká. Detstvo bude čochvíľa preč, radostné spomienky naň navždy pohltí melanchólia. Ale pochopili sme, že sa pred ňou nemusíme skrývať.