Príbeh bývalého boxera Petra Baláža prezývaného Koza, ktorý napriek tomu, že nie je vo forme, musí zarobiť peniaze pre svoju tehotnú priateľku, je otváracou snímkou Projektu 100. Jeho režisér je jedným z tvorcov podpísaných pod dokumentom Zamatoví teroristi či režisérom dokumentu o Iljovi Zeljenkovi. Koza je jeho hraným debutom.
Prečo sa dokumentarista rozhodne nakrútiť hraný film?
Aj preto, že si to chce vyskúšať. Keď sme pripravovali film Koza, zistili sme, že keby sme ho robili ako dokument, museli by sme v ňom príliš veľa vecí „imitovať“ a bolo by v ňom príliš veľa rekonštrukcií, čo nemám veľmi rád. Preto padlo rozhodnutie, že to bude hraný film.
Magazín Variety označil Kozu za dokufiktívny hybrid. Koľko je vo filme dokumentu a koľko fikcie?
Koza má normálny scenár ako hraný film, a tak sme ho aj nakrúcali. Ale keď sme scenár s Markom Leščákom písali, samozrejme sme vychádzali z reality Petra Baláža, lebo sme vedeli, že ako neherec nezahrá nič iné, ako to, čo pozná. Veľká časť toho filmu, to ako spolu so svojím manažérom vyrazia na turné, je vymyslená, lebo on na žiadne turné nechodí. Boxuje tak jeden zápas za dva mesiace, nemôže mať K.O. každý týždeň, lebo by jednoducho zomrel. Takže turné sme s Markom Leščákom vymysleli ako dramatizáciu tej situácie, keď vo filme za týždeň boxuje tri-štyri zápasy, čo je naša autorská licencia, ktorá mala pomôcť príbehu. Má nejaký čas, v ktorom sa musí rozhodnúť a zvládnuť niekoľko zápasov. Väčšinu filmu tvorí jeho cesta.
Prečo ste si zvolili práve Kozov životný príbeh? Čím vás zaujal, inšpiroval?
Poznáme sa už dlho. Námety sa najlepšie hľadajú okolo seba, nie niekde v tramtárii. To, čo sa stalo Petrovi, že musel svojej žene zaplatiť potrat, lebo si v ich sociálnej situácii nemohli dovoliť ďalšie dieťa a musí sa kvôli tomu nechať zbiť, aby mohol zabiť svoje dieťa, sa mi zdalo také absurdné, že som si povedal, že o tom musím nakrútiť film. On totiž vždy na tých zápasoch dostane, pretože už je starý a netrénuje. Aj to, že film chodí po festivaloch, je najmä vďaka sile námetu a toho, že viete, že sa to skutočne stalo a vidíte absurditu tej sociálnej situácie a bezvýchodiskovosti. Lepší námet sme nemali.
Pomohol film Kozovi v niečom? Ako sa cítil na červenom koberci v Berlíne?
Asi tak, ako by ste sa tam cítili vy. Pre neho je to vždy čas, že vypadne z prostredia osady a má viac interakcií s „bežnejšími“ ľuďmi a na chvíľu vypadne zo stresu, v ktorom žije. Pomáhali sme mu aj pomáhame, ale žiadne zázraky nečaká. Nečaká, že príde nejaký princ a všetky jeho problémy zmiznú. Nezmiznú. Stále je zadlžený, nevyplatil si byt, stále žije z ruky do úst. Koľko sa dá, toľko mu pomáhame, najmä by sme ho chceli priviesť k tomu, aby prestal boxovať, lebo ako 40-ročný by už boxovať nemal, ale aby začal skôr trénovať iných. Dúfam, že sa to podarí.
Film mal premiéru v Berlíne, je ťažké dostať sa na takýto prestížny festival?
Trochu mi pomohlo, že som tam bol pred dvoma rokmi s Pavlom Pekarčíkom a Petrom Kerekesom s naším filmom Zamatoví teroristi. Berlín je špecifický festival, berie skôr snímky so sociálnymi témami, zatiaľ čo Cannes sa zameriava viac na artové snímky, kým Berlín je zameraný politicko-sociálne, takže to bol pre náš film dobrý festival. Ale aj tak sa s tým nedá príliš špekulovať. Málokto si uvedomuje, že pri výbere filmov na tieto veľké festivaly nás berú ako východnú Európu, čiže nie ako jednotlivé krajiny, že by hľadali film zo Slovenska. Dostať sa tam ako top kvalita východnej Európy, je tiež veľké šťastie, ale podarilo sa to.
Foto: 4 ŽIVLY
Pomôže účasť na takom festivale aj pri zháňaní peňazí na ďalší projekt?
Takto to poviem: dúfam, že áno. Nejaký efekt to asi má, otázkou je, aký ďalší projekt chcete robiť, či drahý, alebo lacnejší. Snažím sa nastavovať to tak realisticky, ako to bolo aj v prípade filmu Koza. Ten má na slovenské pomery rozpočet, ktorý je niekde v strede. Hoci ľudia na Slovensku frflú, väčšina z nich nakoniec film urobí a peniaze postupne zoženú. Skôr je problémom, že kým sa k tomu dostanete a nazbierate potrebné financie, trvá aj štyri-päť rokov. Takže keď mám 40 rokov, problémom je to, že si viem presne vyrátať, koľko filmov nakrútim. Prekáža mi teda tempo, lebo držať v sebe tému aj motiváciu ku konkrétnemu projektu v kuse tri roky, je niekedy ťažké.
Film sa bude premietať aj na ďalšom prestížnom festivale v Toronte. Pomohlo pri výbere aj to, že ho premietali v Berlíne?
Samozrejme, festivaly si sledujú, aký má film ohlas na iných podujatiach. Máme už 11 cien z rôznych prehliadok, s filmom sme precestovali Európu, čo asi vnímajú aj v Toronte. Ale nechcem hovoriť za nich, keďže neviem, ako presne si filmy vyberajú, ale myslím si, že to zaváži, keď máte premiéru na takomto festivale. Aj ostatné festivaly, ktoré si nás zavolali, to spravili plus-mínus „automaticky“, nikam sme sa nemuseli nejako pchať. A to všetko súviselo s účasťou v Berlíne.
Predchádzajúci film Zamatoví teroristi ste nakrúcali ako režisérske trio. Nakrúcalo sa vám teraz samému lepšie? Vychutnávali ste si väčšiu kontrolu nad projektom?
Keď nakrúcate sám, máte iný typ problémov, ako keď nakrúcate traja. Ani tých Teroristov sme si veľmi nevychutnávali. Teraz pri Koze som mal väčšiu zodpovednosť. Keď ste traja, niektoré veci za vás vyriešia iní. Teraz som vedel, že rozhodnutia budem musieť robiť sám, rovnako ako budem sám riešiť veľa iných vecí, takže mi to prinieslo skôr viac nervozity ako upokojenia. Robiť ešte s niekým ďalším je príjemné. Teraz s Petrom Kerekesom pripravujeme ďalší spoločný film, mám rád takéto spolupráce.
O aký projekt ide?
Robíme film o cenzúrach. Nakrúcame zatiaľ na Ukrajine a v Saudskej Arábii a ešte tam máme jeden príbeh. Sú to absurdno-komické príbehy, také, ako má Peter Kerekes rád. Budú tam príklady cenzúry vo svete, ako ľudia s cenzúrou žijú a ako na ňu reagujú.
