Režisér Tomáš Mašín musel počas nakrúcania bojovať s nedostatkom času, jeho zámerom však bolo spraviť film, ktorý diváka jednoducho zabaví.
Čo bolo úplne na začiatku celého projektu, čo vás priviedlo na cestu Wilsonova?
Producent Petr Bílek čítal knihu Michala Hvoreckého Lovci a zberači a páčila sa mu. Poprosil scenáristu Marka Epsteina, aby si vybral nejakú poviedku z knihy a filmovo ju spracoval, aby to bola komédia. Marek si vybral Najhorší zločin vo Wilsonove. Na začiatku to bola komédia a v procese tvorby sme sa dohodli, že to bude skôr parodický žáner.
Čo vás k tomu primälo?
Posilnili sme absurditu hlavného námetu, že Prešporok sa chce stať samostatným mestským štátom. Je to úplne absurdná historka v rámci vtedajšieho povojnového geopolitického pozadia Európy. A navyše sa chce stať 49. štátom USA. To mi pripadá vždy úžasné, že sa to vôbec stalo. Je to natoľko absurdné, že som videl paródiu ako jediný možný spôsob, ako to uchopiť.
Hovorili ste si niekedy pri nakrúcaní, či ste si na plecia nezobrali príliš veľa? Predsa je paródia v našich končinách vo filme skôr unikátnym žánrom.
Je to pravda. Boli dve-tri scény, keď som si povedal, že možno je to trochu za hranou. Nakrútili sme druhý variant, jemnejší. Ale nakoniec, po producentských a dramaturgických projekciách, sme sa rozhodli, že by sme sa nemali báť byť tvorivo provokatívni alebo aj rasovo drzí, keď sa v jednej scéne hovorí: „Nalej aj môjmu negrovi, aby vedel, ako by sa mohol mať, keby bol biely.“ Hovoril som si, že keď tam zostane všetko, môže byť film nebojácny a drzý.
S akou výbavou by mali prísť diváci na váš film?
S otvoreným srdcom, chuťou sa baviť, nezaťažení nejakým pseudointelektualizmom. Mal by to byť človek, ktorý má rád hravosť, neberie svet okolo seba príliš vážne, ani sám seba, a má schopnosť a vôľu pristúpiť na našu hru, ktorú s ním hráme od samého začiatku, na naše zveličovanie. Scenár má potenciál budiť úsmev na tvári, hoci často je to úsmev až udivený. Wilsonov vyžaduje diváka, ktorý nie je zaťažený diváckym klišé alebo túžbou príliš rozpitvávať žáner, a je to človek, ktorý sa chce baviť a chce vidieť výrazný film, kde je celá plejáda známych osobností.
Bola teda vaším cieľom čistá zábava?
Áno. Niektoré filmy sú viac zábava a niektoré majú viac posolstva a je tam autorská výpoveď. Tu nie je žiadna autorská výpoveď. Chceli sme nakrútiť film, ktorý je vyslovene divácky. Jediná výpoveď je, poďte do kina, poďte sa baviť a na dve hodiny pristúpiť na našu hru, na to, že svet nemusí byť nutne vážny. Je v mnohých ohľadoch úplne absurdný, ale uvedomte si, že námet je na základe skutočnej historickej udalosti. Ľudia, politici sú naozaj takí blázni, že môžu uvažovať nad tým, že malé mesto uprostred strednej Európy sa môže seriózne stať 49. štátom USA.
V prípade Táni Pauhofovej a Ľuboša Kostelného ste pri oslovovaní išli na istotu, ako ste sa dostali k Richardovi Stankemu?
Je to výrazná postava medzi slovenskými hercami. Vedel som od začiatku, že primátora môže hrať len on. Vďaka svojej charizmatickej tvári tomu vnukol operetný spôsob prejavu. Primátor je jeden z mnohých magorov a bláznov vo filme.
Herci hovorili, že nakrúcanie bola zábava, ako ste ho vnímali vy?
Režisér to vníma trochu inak. Má za to celé zodpovednosť a je to dosť osamelé povolanie. Viete, čo máte pred sebou a viete, že keď to neurobíte, tak ten film nemôžete vyrozprávať. Takže pre nich to bola zábava, pre mňa často tiež, ale boli momenty, keď som si nebol istý, či to zvládneme časovo. To nie je ani o vašich schopnostiach viesť hercov, je to len o fyzickom fakte, že deň má 24 hodín. Snažím sa, aby bol obraz perfektný, aby svetlo sedelo. Komunikácia s kameramanmi, kostýmovou výtvarníčkou aj s hudobným skladateľom dáva dokopy jeden celok. Máte to na starosti a miestami ste v tom strašne sám. Klamal by som, keby som hovoril, že som hrdina a ide to samo.
Čo bolo náročnejšie, tých tridsaťjeden nakrúcacích dní alebo potom postprodukcia?
Tridsaťjeden nakrúcacích dní je zúfalo málo. Keby sa takýto film nakrúcal v Amerike, bolo by to sedemdesiat alebo deväťdesiat dní. Keď si zoberiete, že každý záber pripravujete nejaký čas a trvá to dvadsať, tridsať minút alebo hodinu a každá scéna sa skladá z viacerých záberov, tak sme mali veľmi málo času. Za taký krátky čas sa nám podarilo nakrútiť veľký a výpravný film. Najnáročnejšou časťou procesu bolo teda nakrúcanie.
Počula som, že sa vyskytli aj nejaké dramatické situácie počas nakrúcania, je to tak?
Bolo ich pár. Nakrúcali sme podvodné scény v akvaparku v potápačskej šachte, ktorá bola jedenásť metrov hlboká. Chudáci herci dostali rýchlokurz potápania, ktorý trval asi dve minúty, a dali sme im závažia, museli skočiť do vody a ísť ku dnu. Šachta bola zatemnená, aby to vyzeralo, že sme v rieke, takže bola všade tma. Bolo to dosť dramatické pre psychiku herca.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Vy ste však pracovali s profesionálmi…
Je známe, že Táňa Pauhofová nemá rada vodu, ani Jan Kraus. Keď videl, že má skočiť do nejakej hlbokej, bezodnej jamy, bolo vidieť, že aj ako silný muž sa trošku bojí. Potom sa zase potápali do rieky a voda mala asi jedenásť stupňov. Vo filme je tiež náročná choreografia súboja Vojtu Dyka s Jiřím Macháčkom. Museli to skúšať s kaskadérmi a nakrúcali sme po troch sekvenciách, čo je samo osebe fyzicky náročné na výkon hercov, ale aj samotný štáb musí byť absolútne koncentrovaný.
Cítili ste sa komfortne ako režisér paródie?
Je veľmi ťažké nakrútiť dobrú komédiu a paródiu. Skôr inklinujem k dramatickejším, romantickejším príbehom, keď môžete postavy viesť viac po psychológii, lebo inklinujú k introspektívnemu herectvu, to je niečo, čo ma vyslovene teší. V momente, keď by som dostal podobnú ponuku ako Wilsonov, neváhal by som. Mal som šancu vytvoriť niečo, čo môže byť v mnohých ohľadoch unikátne, tak som sa snažil, čo to šlo.
