Srholec nesie Boha na chrbte

Už v snímke Všetko je v nás o pedagógovi Františkovi Tugendliebovi dokázala, že aj napriek neskrývanému obdivu k osobnosti, ktorú spodobňuje, dokáže sa zdržanlivo vyhnúť prehnanej heroizácii. Od ľudomila Srholca je ťažké zachovať si odstup. Autorke sa ho podarilo zobraziť so všetkým, čo k nemu patrí.

Už pred trinástimi rokmi jej učarovala Srholcova dobrosrdečná tvár a nezištná viera v dobro. Rozhodla sa spoločné priateľské rozhovory rozvinúť a zmapovať jeho životný príbeh kamerou. Film je výpoveďou nielen o Srholcovi, ale približuje aj udalosti a praktiky nedávnej socialistickej minulosti, ktorá zavrhovala náboženskú vieru, a reflektuje i súčasnosť.

Dokument predstavuje univerzálny príbeh človeka, ktorý bol za svoju vieru potrestaný. Radšej bol užitočný v „slamenej chatrči“, ako by si hovel v „honosných palácoch“. Čermáková zobrazila kňaza takého, aký je. Z jej Srholca trčí vysmiaty Boh. Lásku rozhadzuje trochu nemotorne, neraz káže tak, ako mu ústa narástli, no predsa múdro a s nadhľadom. Práve tým si diváka získava.

Srholec je pánom slova Čermákovej dokumentu, to však neznamená, že si „robí, čo chce“. Filmárka ho vedie zdržanlivo a s úctou a predsa má dianie pevne pod kontrolou. Zručne kombinuje jej a Srholcove priateľské rozhovory o všehochutiach sveta a života, so spontánnym pozorovaním jeho každodennej reality. Srholec sa stretáva s rodinou a so známymi pri výnimočnejších i každodenných udalostiach. Z filmu cítiť, že režisérka si stretnutia s protagonistom u­žíva.

Aj keď je Srholec „nadupaný“ mierom, nesie si v sebe tichý konflikt, smútok, čo je najzaujímavejší aspekt filmu. Ani „svätec“ sa nedokáže celkom vzdať temna. Je vyrovnaný s osudom, ale Čermáková našla jeho nepokoj a honbu za dosiahnutím spravodlivosti a pravdy. Srholcovu cestu definoval minulý režim, ako bývalý politický väzeň bol násilne a nelogicky odklonený od svojich cieľov.

„Môj príbeh je univerzálny,“ prizná Srholec vo filme. Podľa neho by každý, kto by mohol rozprávať o neslobode, povedal to isté. Jeho osud je generický, prenasledovanie a trest za inakosť prebiehali podľa štandardného scenára. Srholec je unikátny tým, že dokázal odpustiť. Nedovolil si zabudnúť na minulosť, aby spoločnosti pripomínal tieto omyly. Srholec na to nepotrebuje veľké reči, stačia mu malé gestá. Čermáková mapuje jeho myšacie kroky a latentne graduje príbeh.

Z dokumentu je cítiť úprimný rešpekt a neskrývaný obdiv, no Čermáková pozná limity, neprekračuje hranicu. Jej pohľad je triezvy a racionálny, nepotkla sa na pátose, aj keď by sa mohlo zdať, že téma, ktorá vyzdvihuje ušľachtilosť ľudského ducha, ponúka celú plejádu príležitostí „spadnúť na hubu“.

Filmárka sa vyhýba oslavným fanfáram. Srholec je hrdinom obyčajného dňa a aj napriek svojej prostote žiari. Vystihla gesto jeho celoživotnej cesty veľmi civilne, bez prikrášlení. Necháva kňaza rozprávať a drží sa pri tom formálnej konvencie. Dramaturgia je plynulá, narácia chronologická a Srholcove spomienky na minulosť sú doplnené aktuálnym životným dianím. Osem rokov sa usilovala zachytiť momenty bežné i sviatočné. Srholcov „filmový“ osud sa končí vyvrcholením v podobe oficiálneho uznania, čo v kontexte s jeho snahou nadobúda symbolický význam.

Film Aleny Čermákovej stojí na bezprostrednej kráse hlavného protagonistu. Na nič sa nehrá a to je pre dokument veľmi dôležité. Anton Srholec si všimne Boha aj v tých, ktorí sa ho snažia skryť, a preto si zaslúži okolo seba rozruch.