Mať strach z výšok, ísť do 3D kina a sledovať mravenisko ľudí a áut zo strechy jednej z bývalých newyorských dvojičiek môže byť aj trúfalosťou.
Trúfalosť Roberta Zemeckisa, režiséra životopisnej drámy Na lane, sa oplatila. Pretože režisér snímok Forrest Gump, Stroskotanec alebo Let sfilmoval skutočný príbeh, pred siedmimi rokmi stvárnený aj dokumentárnym filmom. Príbeh francúzskeho povrazolezca Philippa Petita, ktorý 7. augusta 1974 prešiel po oceľovom lane natiahnutom medzi dvojičkami v New Yorku. A nie raz.
Hlavný hrdina, ktorého civilne, a pritom príťažlivo, stvárnil americký herec Joseph Gordon-Levitt (chodiť po lane aj po francúzsky sa učil od samotného Petita), je pouličný zabávač a žonglér, ktorému už v detstve učarovali povrazolezci v cirkusovej manéži. Zvedavého a drzého Philippa sa ujíma Papa Rudy (Ben Kigsley), ktorý ho učí, ako nerobiť kroky vedľa na lane aj v živote.
Philippe nie je obyčajný akrobat. Nie je ani obyčajný tanečník. Dokonca ani typický povrazolezec, čo vidno na jeho elegancii a skrytej poetike, zriedkavej pri bežných cirkusových kúskoch akrobatov. V šialenom sne, odvážnom napínaní lana na Chrám Notre Dame v Paríži a neskôr medzi sotva dokončenými budovami Svetového obchodného centra, podporuje Philippa zopár viac či menej odvážnych komplicov a jeho láska Annie v podaní kanadskej herečky Charlotte Le Bon.
Trojrozmerný formát snímky na Lane sa pohrá nielen s vašimi zmyslami, ale aj s nervami. Budete sa uhýbať pred drevenou tyčou padajúcou rovno medzi vaše oči (pozor na suseda vedľa!), a každá ďalšia otočka Josepha Gordona-Lewitta na lane vo výške viac ako štyristo metrov vás dostane bližšie k porážke a posadí hlbšie do kresla. Aký je výsledok záverečnej polhodinky, ktorá trvá pekelne dlho? Prepotené dlane, stuhnuté svaly a sucho v krku. Zemeckis, podobne ako kedysi Petit, prichádza s jasným cieľom: Priniesť divákom niečo, čo ešte nezažili.
