Vašej internetovej stránke ste sa dosť venovali, je v nej celá vaša kariéra, vrátane výstrižkov z novín a fotografií z detstva. Máte rád počítače a IT technológie, ste poriadkumilovný alebo je aj pre vás marketing dôležitý?
Marketing je pre mňa dôležitý na inom mieste, nie na mojich webových stránkach. Všetky podklady, vrátane fotografií, pred rokmi zozbieral, našiel a usporiadal jeden študent. Bol to od neho charitatívny počin. Ja na to veľmi nie som.
Ste herec, moderátor, publicista, režisér, dramatik a podnikateľ. To všetko stihnete? A čo robíte v nedeľu popoludní?
Nerobím to všetko naraz. A veľa z tých aktivít už nerobím roky. Napríklad podnikanie. Dnes mám rozvrh, naopak, celkom primeraný. Súčasťou tejto novej koncepcie je aj plánované voľno. Aby som sa nezbláznil. Hlava aj telo si musia občas odpočinúť.
Kedysi ste dokonca robili s bývalou manželkou keramiku. Ste zručný?
Pokiaľ ide manuálnu zručnosť – som invalid. Nakoniec, nikdy som nepracoval manuálne, ale živil som sa práve spomínaným obchodom. Dnes sa tomu hovorí marketing.
Sledujúc dokument Cesty do nebe, v ktorom váš otec sprevádza divákov po koncentračnom tábore Birkenau, by sa dalo povedať, že zručnosť ste mohli zdediť po ňom… Alebo to bolo inak?
Otec bol zručný asi rovnako ako ja, teda katastrofálne. Vedel však výborne využiť to, že sa pred vysokoškolským štúdiom vyučil za zámočníka. Na okraji tábora si urobil malú dielňu, v ktorej aj prespával, aby nebol nikomu na očiach. Bol to vlastne marketing o život. Veľká podstata jeho záchrany. A teda aj mojej existencie.
"Vo filme nehrám rád, občas svoj odpor potlačím z lásky k scenáru alebo zo sympatie k režisérovi či projektu,” povedali ste. Snímka Wilsonov, v ktorej ste si zahrali policajného prezidenta a agenta prezidenta Masaryka, bola veľká láska k režisérovi Tomášovi Mašínovi alebo k niečomu inému?
Nie, páči sa mi ten druh humoru. Tomáša Mašína poznám dlhší čas, a keď som s ním pracoval, vždy sme si rozumeli. Spoznali sme sa pri práci na reklame pre telekomunikačnú spoločnosť, ktorú nakrúcali Angličania. A Česi sa z nej zrútili…
Opäť sa vám ušla rola zloducha. Vďaka vašej výraznej fyziognómii vás režiséri často obsadzovali aj do rolí detských rebelov. Boli ste v skutočnosti tiež taký?
Nikdy som sa za rebela nepovažoval. Nemám však vo zvyku nechať si „kadiť“ na hlavu. To sa v kolektivisticko-lokajskej spoločnosti možno považuje za rebelantstvo.
Vo filme je veľa irónie. Zdá sa, že tento životný postoj je vám blízky?
Nielen mne, ale napríklad aj veľkému množstvu Britov.
Foto: archív Jana Krausa
Komunikujete priamo, razantne, nevyhýbate sa nepríjemným témam. Tomu ste sa naučili vo vašej rodine?
Obaja rodičia boli podobní. Ja som musel za komunizmu dosť držať hubu, otec s mamou počas vojny a komunizmu – ani nevravím.
Ako vás ovplyvnilo, že otec prežil Osvienčim?
Zásadne. Uvedomujem si svoju výhru v lotérii. Uvedomujem si, že som tu za desiatky zavraždených z otcovej strany. A bolo by skutočne nepatričné, aby som ich reprezentoval ako umrnčaný lokaj.
Priznali ste, že otec bol vďaka tejto skúsenosti na vás tvrdý a nekompromisný. Podceňoval, bagatelizoval vaše starosti, problémy a prežívania?
Nebagatelizoval, ale meral ich svojím metrom, vychádzajúc zo svojich skúseností. Moje problémy sa mu zdali smiešne malicherné. Často hovoril: "S tým by si v lágri neprežil.” Rozumel som tomu, ale búril som sa. Bránil som sa, že tak sa predsa nedá všetko stále posudzovať. Otec sa mi smial…
S otcom ste boli aj vo vyhladzovacom tábore Birkenau, kde vznikol dokument Cesty do nebe, mapujúci jeho rozprávanie. Išli ste tam dobrovoľne?
Dobrovoľne, ale na jeho želanie. Pripravil pre mňa špeciálny "výlet”. Urobil mi dôkladnú prehliadku tábora s komentárom. Dokonca sme tam spoločne prespali v miestnosti gestapa. Ja som teda ani oko nezažmúril. Z okna som videl šibenicu, počúval okoloidúce vlaky… Bolo to mystérium. Otec vtedy vedel presne, čo robí. Dnes už to viem tiež.
Pochádzate z piatich detí, sám máte štyroch synov. Je pre vás dôležité mať veľkú rodinu?
Keď ju už mám, tak určite! Nikdy som si nehovoril, že budem mať toľko a toľko detí. Dnes som však šťastný, že ich je dosť.
Ktorý syn zdedil aspoň niektoré vaše neodolateľné vlastnosti?
Každý má niečo zo mňa, a, pochopiteľne, aj z mamičky. Je to zaujímavá „štúdia“, ktorá dokazuje, že genetika je rozhodne silnejšia než výchova, aj keď výchova je rovnako dôležitá. Nie však príkazy typu: Neklam, nekradni! Dôležité je celkové prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Z tohto pohľadu pochádzam z kúzelného hniezda.
O najstaršom Marekovi ste sa dozvedeli pred desiatimi rokmi, podstúpili ste aj test DNA, ktorý potvrdil vaše otcovstvo. Prihlásil sa sám?
Áno, e-mailom (ešteže je ten internet) mi prišla správa, v ktorej mi Marek opisoval, že sa na mňa veľmi podobá, a že by mohol byť môj syn… Keď mi poslal fotku, mal som pocit, že sa pozerám sám na seba. Ja som sa ozvať nemohol, pretože som o jeho existencii nevedel.
Foto: archív Jana Krausa
Vaši súrodenci emigrovali do Francúzska, USA a Kolumbie. Stretli ste sa po revolúcii?
Vždy sme si písali, po revolúcii nám to uľahčil internet. S ohľadom na vzdialenosť sa vidíme dosť často, jeden až dvakrát ročne. Na dedine máme vedľa seba chalupy – moji bratia a sestra, Jana s Davidom a Adamom, ja s Ivankou a Jáchymom, a Marek ako "libero”…
Vy ste v Československu zostali. Rozmýšľali ste o emigrácii?
Chcel som odísť, ale nepustili ma. Mali sme už dve deti.
Váš brat Ivan dotiahol písanie aj do knižnej podoby. Máte jeho knihy rád? Aké máte pocity, keď ich čítate?
Je to brat, takže jeho knihy mám veľmi rád. A tie o našej rodine milujem. Nikto by to nenapísal lepšie.
Nahrali ste spolu aj audioknihu "To na tobě doschne”. Čo znamená ten názov?
To je autentická veta našej mamičky, keď sme odchádzali do školy vo vlhkom oblečení. Nestihla totiž všetko po praní vysušiť.
Rodinné puto s bratom by ste nezapreli. Často si vás aj pletú. Prečo to nemáte rád?
Nielen, že mi to neprekáža, ale obaja sa na tom zabávame. Moje "nadávanie” v tomto prípade je rýdza irónia.
K moderovaniu ste sa dostali až po skúsenostiach s herectvom. Učili ste sa moderovať doma v obývačke?
To, že sa dajú otázky natrénovať, je globálny omyl. Nakoniec, skúste si to. Herectvo a talkshow nemajú veľa spoločné. Spoločné je len divadlo. Najdôležitejšie je vedieť niečo o javisku a hľadisku. To sa neskôr hodí. Inak je to dané zhora. Buď to ide, alebo nie. Prečo, to nikto nevie a vedieť nebude.
Keď ste začínali, sledovali ste iné late night show? Inšpiroval vás David Latterman, Jay Leno či Johnny Carson?
Sledoval. Bol to môj vysnívaný formát. Hoci po anglicky viem dosť úboho, hneď som pochopil, že takáto talkshow je to najslobodnejšie, čo sa dá v šoubiznise robiť.
S Larry Kingom ste sa stretli aj osobne. Naučili ste sa od neho niečo?
Aj jeho som sledoval, hoci robil iný typ show, ktorá má blízko k publicistike. Larry King nebol nikdy komik a v rámci svojho formátu ani byť nemohol.
Kedy ste si boli pri moderovaní sám sebe najväčším nepriateľom?
Každý raz. V štúdiu som síce s hosťami, ale pokiaľ ide o zodpovednosť, som sám za seba.
Google vaše meno spája s novinovými článkami začínajúcimi slovami: Klaus to prehnal (lyžiar Ondřej Bank), Klaus naložil Sise Sklovskej, Klaus prestrelil… Zdá sa, že niektorých hostí vo svojej šou nešetríte. Kedy ste naposledy prestrelili?
To so mnou nespája Google, ale český bulvár. Google články len vyhľadá. So mnou to však ani nezamáva. Je to len bezcenná závisť slabochov. Cucanie zla z prsta. Dnes sa to dá odmerať. Pozrite si video s Ondřejom Bankom na Youtube – páči 681, nepáči 155. Pomer páči-nepáči mám celkovo okolo 90 k 10 percentám – to sa celkom dá. Tí, čo ma nežerú, sa, pochopiteľne, na mňa nepozerajú. Mne ide vždy o tých, čo ma sledujú. Je iná doba. Keď o vás zajtra napíšem na Facebook hanopis, prečíta si ho viac ľudí, ako tento rozhovor so mnou. Takže si dávajte pozor…
Spovedali ste hercov, spevákov, športovcov aj politikov. Pri ktorom hosťovi ste boli v najväčších rozpakoch?
Je nad moje sily si to pamätať. Slovenský kulturista Adam Cibuľa, ktorý takmer neprehovoril, však patril medzi veľké kúsky.
Aká je bilancia oslovených hostí? Koľkí pozvaní odmietnu?
Ja si hostí nezháňam, robia to za mňa profesionáli. Nerokujem s hosťami, nie som amatér. Ako by som viedol rozhovor, keby som niekoho uprosil alebo, naopak, on mňa?
Máte záujem o nejakého hosťa? Koho sa vám nedarí získať?
Nemám. Dlhší čas vraj rokovali s Gottom. Do času, než vypadol z poradovníka.
Konzultujete svojich hostí s vašou partnerkou Ivanou Chýlkovou?
Nie. Keď, tak so Simonou Matáskovou. To je cast-director. A tiež hviezda môjho programu. Bez nej by sa to celé skončilo po piatej časti.
Pozvali by ste Ivanu do svojho programu?
A vám by sa to zdalo normálne? Ak áno, tak si to doma s partnerom dajte. Gauč určite máte. Prajem príjemnú zábavu.
Do prestavenia Nahniličko pozvánku dostala. Máte rád jej herectvo?
To, že ju obdivujem, je moja súkromná vec. To, že je herecká extratrieda aj objektívne, o tom niet pochybností. Niektoré veci sú skrátka isté. Napríklad herectvo Ivany Chýlkovej.
Viete, čo ľudí zaručene zneistí?
Závisí od toho, ako sú sebavedomí. Slaboch si nie je istý sám sebou nikdy, takže ho vlastne nič nezneistí.
Máte nejakú hranicu, ktorú neprekročíte?
Mám ich plno. Ako každý normálny človek. Napríklad neobcujem so zvieratami.
A kto si strieľa z vás?
Hocikto. V mojej rodine všetci.
Foto: archív Jana Krausa
Jan Kraus
Narodil sa 15. augusta 1953 v Prahe v česko-židovskej rodine. Jeho otec Ota Kraus, spoluautor kníh Továren na smrt a Noc s mlha, prežil holokaust. Má štyroch súrodencov. Ivan Kraus, spisovateľ a herec, žije striedavo v Prahe a v Paríži, Eliška Krausová-Chavez pôsobí na univerzite v Bogote, Michael Kraus je profesor politológie v USA a Kateřina Krausová pracovala v knižnici Princetonskej univerzity.
Od 12 rokov hral v desiatkach českých filmov (Dívka na koštěti, Jak se budí princezny, Evžen mezi námi), od roku 1998 začal s televíznymi talkshow: (Dvaadvacítka, Sauna, Další, prosím, Přesčas, Občan Kraus). Päť rokov moderoval šou Uvolněte se, prosím v Českej televízii, dnes vedie Šou Jana Krause v televízii Prima. Zasadal aj v porote súťaže Česko Slovensko má talent. V roku 1995 na doskách Divadla na Zábradlí uviedol vlastnú hru Nahniličko.
Má štyroch synov – s bývalou manželkou Janou Krausovou má Davida (35) a Adama (33), so súčasnou partnerkou Ivanou Chýlkovou Jáchyma (17). O najstaršom Markovi (39) sa dozvedel pred desiatimi rokmi.
