Recenzia: V Čakárni sa zázraky nedejú

Korec svoju filmovú úvahu skladá na princípoch hraného i dokumentárneho filmu. V štylizovanej výpovedi prepája mikrosvety siedmich žien, neherečiek. Jeho experiment nevychádza na sto percent, no vo filme rezonujú vydarené momenty. Dominantnou náladou je smútok, no narúša ho ľudská prostota, ktorej sa občas podarí vykuknúť v uvoľnenejších situáciách.

Čakajúce exponáty

Korec sa od svojho predošlého filmu Exponáty alebo príbehy z kaštieľa v zásade nevzdialil. Stále sa zaujíma o malých ľudí. Hrdinky z čakárne na železničnej stanici sú rovnako zúfalé ako bizarné postavičky obývajúce kaštieľ v Stupave. Jeho protagonistky sú osobité, a zároveň sú celkom obyčajnými zlomkami každodennosti. Korec ukazuje rôznorodosť, a zároveň vyzdvihuje civilizačné choroby ako smútok, osamelosť a bezcieľnosť hlučných dní vedúcich k hluchote ducha.

Korec má dobrý nos na ľudí, no mal by im dať viac priestoru, nechať ich prejaviť sa v situáciách, ktorých je vo filme žalostne málo. Bezprostredné momenty, bez ohľadu na to, či sú hrané, alebo autentické, sú skvelé a vnášajú do témy veľký kus „naozajstnosti“. Odhalia pravdu o tom, kým hrdinky sú a ako skutočne trávia svoje „čakanie“ vrastené do života, od ktorého paradoxne nečakajú nič.

Film má fragmentárnu štruktúru, Korec stavia mozaiku siedmich príbehov, no menej by v tomto prípade bolo určite viac. Aj keď jednotlivé epizódy spolu komunikujú, niektoré hlasnejšie iné šeptom, výsledok sa rozpadáva, aj napriek autorovej usilovnej snahe o jeho metaforické ukotvenie a filozofický presah.

Bezfarebná pestrosť

Čakáreň je chaotická zmes pocitov, podnetov, a divák, ktorý si túto fádnu polievku „neochutí“ aktuálnym subjektívnym rozpoložením, nemusí byť s filmom zžitý. Snímka je zaseknutá v neurčitom priestore. Autenticitu ľudskosti kombinuje s intelektuálnymi nadinterpretáciami a zahaľuje ich do poetickej hmly, no neprináša nič zásadné.

Čakáreň je miestom, kde sa stráca čas. Hrdinky sa ho jemne dotýkajú, ale nevedia, čo si s ním počať. Príbehy fotografky, učiteľky a tanečnice spolu komunikujú. Tieto ženy majú istý cieľ, sú postavami činnými, na rozdiel od tínedžerky, matky s postihnutou dcérou, hekerky a upratovačky. Tie sú protipólom, odrazom nehybnej bezcieľnosti. Všetky postavy prepája smútok a samota a najvydarenejšia je práve práca s týmto motívom.

V prvej i druhej poviedke prevládajú spontánne okamihy, sledujeme rozhovory tínedžerky so svojou matkou a priateľkou, no sľubný rozbeh zabijú umelé zásahy, štylizovaný komentár a obrazové symboly, čo pôsobí rušivo. Korcovi prostriedky neslúžia tak, ako majú. Na rozdiel od toho, aby vyzdvihol ideu, potláča výpoveď na úkor vlastných autorských manier. Zvládnutá kamera a neherecké výkony pridávajú filmu na kvalite, hudba je však pateticky popisná.

Film sa dotkne sveta, ale malé veľké zázraky každodennosti zmiznú niekde na polceste. Potenciál zaujímavej témy sa rozsýpa na prílišnej abstraktnosti, akoby si autor nevedel zatriediť, čo je pre neho skutočne dôležité. Film je roztečený a chýba mu dôrazný názor, výpoveď. V diaľke sa síce občas blýska, no búrka nás obíde v tichosti.