Dramaturg vášho filmu Jan Gogola mi prezradil, že najprv ste mali námet na seriál. Vychádzali ste z pracovných príhod, ktoré vám rozprávala matka. Prečo ste sa napokon rozhodli nakrútiť film?
Napadlo mi, že by to mohol byť dobrý seriál, pretože hlavná postava, ošetrovateľka, by mohla chodiť k rôznym pacientom donekonečna. V každom diele by mohla stretnúť nových pacientov, niektorí by umierali, iní by jej zase pribudli. No ustúpil som od toho, v čom má prsty moja lenivosť. Uvedomil som si, že je namáhavé udržať seriál zaujímavým. Rozprávanie o pacientoch sa mi síce zdalo pekné, ale nemalo dramatickú líniu, chýbal tomu tmel. Začal som o látke premýšľať v tomto smere a dostal som sa k dráme. Ako východisková situácia sa mi vynorila choroba. Ide o klasický paradox, kováčova kobyla chodí nepodkutá, pretože hrdinka pomáha iným, a keď odrazu sama potrebuje pomoc, nedočká sa jej. V tom momente som vedel, že to musí byť film.
Mali ste za sebou úspešné krátke filmy a pôsobíte skôr v komerčnom filmovom odvetví, v reklame. Chcelo to veľa odhodlania pustiť sa do autorského projektu?
Najprv som sa hanbil, mal som rešpekt. Necítil som sa pripravený a zrelý na film. Predsa len som si chcel vyskúšať seriál, kde by to nebola až taká zodpovednosť, ale potom som si uvedomil, že by som na film čakal donekonečna. Predsa keď mám tému a postavy, ktoré sú mi veľmi blízke, musím to skúsiť. Tak som to riskol a urobil som film so všetkým, čo to obnáša. Bolo to veľké rozhodnutie, ale v tom momente do seba všetko zapadlo.
Ako predobraz manželského páru Vlasty a Láďu vám poslúžili vaši rodičia. Čím vás inšpirovali?
Mama sa mi zdala veľmi zaujímavá ako filmová postava. Mieša sa v nej naivita a dobrota, čo ju vedie až k akémusi sebazničeniu. To mi prišlo nosné. A môj otec je typ, so všetkými svojimi vtipmi, ktoré som napokon do filmu zakomponoval a Bolek za ne zlízol smotanu (smiech). Mama a otec sa mi zdali ako zaujímavý mix a vnášajú dobrú dynamiku do vzťahu postáv.
Ste aj autorom scenára. Skutočne ste mali až trinásť verzií?
Mali sme pätnásť verzií. Niektoré sa od seba príliš nelíšili, ale predsa aj tých zásadných verzií bolo dosť. Bol to môj prvý scenár, takže som do toho išiel prirodzene úplne naslepo, pokusom a omylom. Mnohokrát som sa zamotal v rôznych slepých uličkách a vymotať sa mi pomáhali dramaturgovia pán Jan Gogola, Jaroslav Sedláček z ČT a pani Magdaléna Glasnerová z RTVS.
Písali ste scenár sám alebo spolu s dramaturgmi?
Písal som sám, a vždy, keď som mal pocit, že sa to niekam pohlo, priniesol som scenár ukázať dramaturgom. V druhej polovici práce som mal už takú plnú hlavu, že som odrazu nevedel, odkiaľ kam. Rozhodol som sa preto osloviť svojho bývalého spolužiaka Rudolfa Suchánka, ktorý na rozdiel odo mňa scenáristiku na FAMU doštudoval. Scenár sme potom písali spolu, veľmi intenzívne asi pol roka a Suchánek je právom uvádzaný ako spoluautor scenára. Stretávali sme sa každý druhý deň, aby sme vymýšľali scény, ktoré som potom prepisoval a upravené som mu ich posielal. Tak to išlo dookola. Bola to pre mňa obrovská pomoc a skvelá spolupráca.
Tak sa musel príbeh od prvého námetu asi poriadne zmeniť. Spoznávali ste ho po toľkých úpravách?
Prirodzene, najprv sme začali príbeh výrazne meniť, ale napokon sme sa opäť vracali k tomu, čo sme už mali, no na akejsi vyššej úrovni. Krútili sme sa síce v kruhu, ale smerom hore ako v špirále. Snažili sme sa povýšiť to, čo sme mali v predošlých verziách, aby to bolo kvalitnejšie, prepracovanejšie. Napokon to dostalo väčšiu váhu. Zatiaľ čo ja som sa občas nechal uniesť fórikom, Suchánek, ktorý je o tri roky starší a má viac životných skúseností, ma nútil k tomu, aby som bol sústredenejší, čo sa na filme v dobrom odrazilo.
Film ste realizovali v reálnych prostrediach v dome vašich rodičov. Ide o nízkorozpočtovú výrobu? Nakrúcali ste, ako sa povie, „na punkáča“?
Pôvodne som myslel, že budem nakrúcať „na punkáča“, s malým desaťčlenným štábom, u nás doma. Spočiatku som nevedel, koľko peňazí sa nám podarí získať, vedel som len, že to veľmi túžim urobiť. Nakrútil by som to hoci aj na telefón s dvoma ľuďmi. Nakoniec sme zohnali toľko peňazí, že sme si mohli dovoliť profesionálny štáb. Ten sa rozrástol na štyridsať ľudí, takže „na punkáča“ to nebolo. Lokácie mojich rodičov som využil len pre autenticitu, pretože vo filme sú to „akože“ oni. Ich dom mi sadol do príbehu ako prirodzené prostredie.
Vaši rodičia boli na nakrúcaní prítomní. Pomáhalo to hercom lepšie sa vžiť do svojich postáv?
Hercom to pomohlo. Keď si sadli na ich gauč, v ich autentickom oblečení a mama im priniesla „ozajstné“ chlebíčky, prirodzene vedeli, čo a ako majú hrať.
Ako vaši rodičia reagujú na to, že ste ich vo filme postavili pred najťažšiu životnú skúšku, pred umieranie?
Mama príbehu porozumela správne, precítila ho. Pochopila, že som sa snažil vyzdvihnúť podstatu jej povahy. Zdala sa mi ako krásny charakter a snažil som sa vyjadriť to. Otec na film nepovedal nič, čo je dobré znamenie. Veľmi sa nevyjadruje, presne ako Bolkova postava. Myslím, že obaja sú radi. Keď som išiel na FAMU, neboli si istí, či som sa dobre rozhodol. Na strednej som mal dobré známky a dúfali, že zo mňa bude niečo poriadne. Ísť študovať film, bolo trochu ako utiecť s cirkusom. Vďaka filmu Domácí péče prijali, že „filmárina“ je tiež práca. Sú nadšení z reakcií. Mama mi nedávno volala, že sa s ňou chce niekto odfotiť, takže sa z nej nečakane stala malá lokálna celebrita.
Slávek Horák
Spolupracoval ako pomocný režisér na oscarovom filme Jana Svěráka Kolja a jeho krátke filmy sa premietali na festivale v Cannes. Horákov celovečerný scenáristicko-režijný debut Domácí péče získal ocenenie Filmovej nadácie a americký magazín Variety ho zaradil medzi desať horúcich kandidátov s potenciálom dostať sa do súťaže o Oscara za cudzojazyčný film.
