Pasolini. Nepokojný svedok nepokojnej doby

03.11.2015 14:02
Pier Paolo Pasolini (5. marec 1922 - 2....
Pier Paolo Pasolini (5. marec 1922 - 2. november 1975) Autor:

„Zúrivo, zúfalo milujem život. Myslím si, že táto zúrivosť, toto zúfalstvo spôsobia môj koniec. Milujem slnko, trávu, mladosť. Láska k životu sa stala pre mňa niečím vražednejším ako droga. Hltám svoju existenciu s nenásytným apetítom. Ako sa to všetko skončí? Neviem.“ Takto sám seba charakterizoval spisovateľ a filmár Pier Paolo Pasolini. Keď si teraz pripomíname 40. výročie jeho tragickej smrti, ku ktorej došlo v noci z 1. na 2. novembra 1975, znovu si uvedomíme hrozivú prorockosť tejto výpovede.

Od roku 1973 Pasolini publikoval série článkov v denníku Corriere della Sera a v iných periodikách, ktoré neskôr vyšli v zbierke Luteránske listy (Le Lettere luterane, 1976). V jednej z týchto esejí autor pripustil, že niet horšieho pocitu ako keď niečo, čo sme si iba predstavovali, čo sme opísali ako možnosť, sa naozaj stane.

V septembri 1975 v jednom rozhovore pre noviny Pasolini znovu vyslovil obavu, že zomrie násilnou smrťou. Aby toho nebolo dosť, v roku 1975 odovzdá vydavateľovi zbierku textov s názvom Božská mimézis, ktorú mal pripravenú už dlhšie, ale nevedel jej dať konečnú podobu. Nazval ju dokumentom a predstieral, že ide o dielo mŕtveho autora, ktorého „vlani ubili palicou v Palerme“.

Kniha vyšla po Pasoliniho smrti, keď ho ubili palicou, len nie v Palerme, ale v Ostii neďaleko Ríma. Mal iba 53 rokov.

Deti života

Pasoliniho láska k životu a nedočkavosť v hltaní vlastnej existencie sa prejavila aj v jeho umeleckej tvorbe. Prvé verše napísal ako sedemročný. Prvú zbierku, Básne z Casarsy, vo friulskom nárečí, vydal, keď mal dvadsať rokov. V roku 1947 Pasolini vstúpil do komunistickej strany, z ktorej ho o dva roky neskôr vylúčili pre „hanebné morálne a politické správanie“. Homosexualita bola v strane i v spoločnosti hanbou a vidiecke prostredie v tom bolo zvlášť neprajné.

Na začiatku roka 1950 preto Pasolini odchádza do Ríma, kde sa spočiatku „nezamestnaný a zúfalý“ iba pretĺka. Do viacerých rímskych denníkov píše články, kritiky i poviedky. Spolupracuje s časopisom Botteghe Oscure (na ulici s tým istým menom je sídlo Talianskej komunistickej strany), kde sa zoznámi so spisovateľom Giorgiom Bassanim, ktorý časopis vedie. Píše recenzie zbierok básnikov ako Sandro Penna, Attilio Bertolucci a Giorgio Caproni, ktorí sa stanú jeho veľkými priateľmi. Čoraz častejšie sa jeho meno objavuje v celoštátnych denníkoch a vo významných li­terárnych časopisoch.

Skúsenosti, zážitky a priateľstvá s chlapcami z ulíc rímskeho predmestia mu poskytnú látku pre román Ragazzi di vita, ktorý vyšiel v roku 1955 a v slovenskej encyklopédii sa uvádza pod mätúcim názvom Pasáci. Český názov Darmošlapové týchto mladých príslušníkov podproletariátu označuje lepšie, ale skoro doslovný preklad Deti života by asi najviac vystihoval Pa­soliniho postoj, ktorý ich živočíšnu drsnosť vidí s pochopením.

Knihe sa ujde významná literárna cena a žaloba za obscénnosť. Giuseppe Ungaretti ju označí za jeden z najlepších talianskych románov tých rokov. Po ostrých polemikách a súdnych procesoch nakoniec autora a vydavateľa zbavia obvinenia.

O dva roky neskôr za zbierku poézie Gramsciho popol (Le ceneri di Gramsci) sa Pasolinimu ujde už len literárna cena a pochvala od Itala Calvina, že otvára novú epochu v talianskej poézii. O ďalšie dva roky sa vracia k téme zo života mladých delikventov v románe Búrlivý život (Una vita violenta).

Ako známy spisovateľ sa na začiatku roku 1961 vyberie s Elsou Morante a Albertom Moraviom na cestu do Indie a svoje zážitky opíše v knihe Vôňa Indie (L'odore dell'India).

Najlepší film o Ježišovi

Lákala ho práca pri filme. Už od roku 1955 spolupracoval na scenároch známych režisérov ako Soldati, Bolognini či Fellini, ale jeho režijný debut je až z roku 1961, keď sa predstavil filmom Accattone. Priznal sa, že filmy ovplyvnili jeho vkus a štýl viac ako vlastná pisateľská prax. Očarenie obrázkami, ktoré by zachytili fakty, scény, osoby tak, ako ich vidí, keď píše, potvrdil svojou nasledujúcou filmárskou prácou, keď nakrúcal skoro každý rok nový film.

Spomeňme aspoň tie najdôležitejšie: Mamma Roma (1962), Evanjelium podľa Matúša (Il Vangelo secondo Matteo, 1964), Vtáci a vtáčkovia (Uccellacci e uccellini, 1966), Kráľ Oidipus (Edipo Re, 1967), Teorema (1968), Medea (1969), Decameron (1971), Canterburské poviedky (I racconti di Canterbury, 1972), Kytica z Tisíc a jednej noci (Il fiore delle Mille e una notte, 1974), Salò alebo 120 dní Sodomy (Salò o 120 giornate di Sodoma, 1975).

Podobne ako pri knihách aj pri filmoch sprevádzajú ich uvedenie ocenenia i polemiky a žaloby. Za niektoré scény z filmu Tvaroh (La ricotta, 1963), ktorý bol súčasťou poviedkového projektu RoGoPaG, podali na neho žalobu za hanobenie štátneho náboženstva a súd ho uznal vinným. Obvinenia ho zbavila až neskoršia amnestia.

Návšteva cirkevného spolku v Assisi inšpiruje „neveriaceho marxistu“ k „zostaveniu“ scén filmu podľa textu Matúšovho evanjelia. Súčasťou jeho filmovej poetiky je, že do úloh obsadil nehercov, priateľov básnikov a spisovateľov a do úlohy Panny Márie pod krížom svoju sedemdesiatročnú matku. Film získal cenu Medzinárodného katolíckeho úradu pre film a v apríli roku 2014 ho Vatikán označil za najlepší film, aký sa kedy nakrútil o Ježišovi Kristovi.

Pasoliniho filmy idú proti konvenčným očakávaniam publika a vyvolávajú protikladné reakcie. Keď v septembri 1968 predstavil v Benátkach film Teorema, cenzúra ho zhabala ako obscénny, no zároveň získal cenu kritiky a Laura Betti cenu za najlepší herecký výkon. Pasoliniho provokácie proti dobrému vkusu sa stupňovali a vyvrcholili jeho posledným filmom Salò alebo 120 dní Sodomy z roku 1975.

Film uviedli v tom istom roku na festivale v Paríži. V Taliansku ho cenzúra zakázala pre odpudzujúce obrazy sexuálnej perverzie, ktoré nepochybne urážajú dobré mravy. V roku 1976 povolili jeho premietanie, no po troch dňoch ho znovu stiahli a trvalo ďalšie dva roky, kým znovu mohol na svetlo sveta.

Film prekvapuje kontrastom medzi formálnou a estetickou prepracovanosťou, s ktorou Pasolini pristupuje ku každému záberu kamery, ku kompozícii obrazu, scény, kostýmov, a brutálnou obscénnosťou témy.

Tri fázy nakrúcania

Tesne pred svojou smrťou Pasolini navštívil Švédsko, kde sa stretol s Ingmarom Bergmanom, a počas pobytu poskytol rozhovor, v ktorom charakterizoval svoju doterajšiu filmovú tvorbu, kde vystupoval ako režisér. Podľa neho mala tri fázy: v tej prvej nakrúcal filmy v duchu Gramsciho tézy o národno-ľudovom umení, teda pomerne jednoduché, prístupné širokému publiku, v podstate epické, a patria sem filmy od Accattone po Evanjelium podľa Matúša. Potom sa v Taliansku objavili prvé prejavy toho, čo sa malo stať spoločnosťou blahobytu, druhou priemyselnou revolúciou.

V krajine sa začala šíriť masová kultúra. Pasoliniho to znepokojilo a zaskočilo, už nechcel nakrúcať jednoduché, ľudové filmy, lebo ich mohli v istom zmysle zneužiť, premeniť na tovar a využiť v duchu masovej civilizácie. Začal teda nakrúcať ťažšie filmy ako Vtáci a vtáčkovia, Kráľ Oidipus, Teorema, Prasačinec (Porcile), Medea, čo boli podľa neho náročnejšie, aristokratickejšie filmy, ktoré sa nedali tak ľahko zneužiť.

Potom sa rozhodol nakrúcať filmy, ktoré sám nazval "trilógiou života“ a mali to byť filmy o telesnosti a sexe, teda pomerne ľahké filmy, kde sú ľudské telo a vzťahy medzi ľuďmi ešte reálne, hoci predhistorické, archaické, drsné, ale skutočné a stavajú svoju skutočnosť proti neskutočnosti konzumnej spoločnosti. Ale aj tieto filmy boli do istej miery prekonané, zastarali vďaka tolerancii civilizácie konzumu. Bojoval v nich za sexuálnu slobodu, čo bol boj vtedajších pokrokových ľudí spred desiatich, dvadsiatich rokov.

Konzumizmus išiel v skutočnosti omnoho ďalej, sám pripustil toleranciu, za ktorú títo ľudia bojovali, pričom využil niektoré ich myšlienky, a odstavil ich na vedľajšiu koľaj. Preto sa Pasolini rozhodol zrieknuť svojej trilógie života, ktorá bola novou jednoduchou, ľudovou fázou.

A napokon v tretej fáze sa pustil do nakrúcania trilógie smrti, kde sa radostná telesnosť predchádzajúcej trilógie zmení na krutú vecnosť násilia a zvrhlosti. Na návrh Sergia Cittiho, spoluautora scenára, sa prvým dielom tohto cyklu stalo Salò. Uviedli ho tri týždne po režisérovej smrti.

Do filmu Medea obsadil Pasolini opernú divu...
Do filmu Medea obsadil Pasolini opernú divu Mariu Callasovú. Autor: Profimedia

Nedokončené proroctvo

Až sedemnásť rokov po jeho smrti, v roku 1992, vyšlo Pasoliniho prozaické dielo Nafta (Petrolio), na ktorom pracoval už od roku 1972 a malo byť akýmsi závetom, sumou jeho života a umeleckej tvorby. Zostalo však nedokončené, zachovalo sa len niečo vyše päťsto strán.

V liste Albertovi Moraviovi, kde ho žiadal o radu, označil tento svoj rukopis ako román, ktorý "ale nie je napísaný tak, ako sa píšu skutočné romány: jeho jazyk sa používa skôr v esejach, v niektorých novinových článkoch, v recenziách, v súkromných listoch alebo v poézii, je v ňom málo pasáží, ktoré sa dajú označiť ako skutočne rozprávačské“. Sám ho na niekoľkých miestach v texte nazval aj poémou, lebo mal mať až dvetisíc strán a obsiahnuť celé dvadsiate storočie. Nebral ho ako nejaké svedectvo, ale ako umeleckú predstavu o bytí človeka v tých časoch. Reflektuje predovšetkým taliansku realitu, kde „intelektuálna odvaha k pravde a politická prax sú dnes dve nezlučiteľné veci“.

Britský The Guardian v minulom roku pri príležitosti uvedenia filmu o Pasolinim napísal, že jeho kritika korupcie a klientelizmu talianskych politických strán s dvadsaťročným predstihom ohlasovala to, čo začiatkom 90. rokov viedlo k ich zániku v škandáloch a súdnych procesoch. To isté platilo aj o jeho obavách z toho, ako môže televízia manipulovať s verejnou mienkou, čo potvrdil Berlusconi svojím vstupom do politiky.

Medzi materiálmi k Nafte sa našiel aj prejav prezidenta energetickej spoločnosti ENI Eugenia Cefisa z roku 1972, kde hovorí o vzniku nadnárodných spoločností, na ktoré štát nebude mať dosah a jeho armáda sa zmení na technologicky vybavenú políciu v službách týchto skutočných držiteľov moci. Thatcherová a Reagan prišli o desať rokov neskôr.

Niečo je napísané

Nafta však nie je politický pamflet. Je to osobná výpoveď, pre ktorú autor hľadá istú formu. Preto svoj text občas označil ako „niečo napísané“. Tento výklad sa zapáčil spisovateľovi Emanuelemu Trevimu, ktorý takto nazval svoj román a vďaka vydavateľstvu Kalligram si ho od tohto roku môžu prečítať aj slovenskí čitatelia.

Treviho Niečo napísané nie je len o Pasolinim a o Nafte, ponúka vlastné videnie života a literatúry, ale je aj pozoruhodným príspevkom k pochopeniu Pasoliniho umeleckého a myšlienkového odkazu. Režisér Abel Ferrara priznal, že Treviho kniha na neho tak zapôsobila, že sa rozhodol nakrútiť o Pasolinim film.

Vďaka organizátorom prehliadky diel z najväčších filmových festivalov, zašifrovanej do značky Be2Can, si mohli túto Ferrarovu predstavu o posledných dňoch nepokojného umelca s názvom Pasolini pozrieť aj slovenskí diváci. Prijal verziu o Pasoliniho smrti, ako ju Pino Pelosi, podľa oficiálnej verzie súdu jediný vinník, podal v roku 2005, keď sa už neobával pomsty ľudí, ktorí v skutočnosti Pasoliniho zabili.

V Taliansku a vo svete sa pri príležitosti 40. výročia Pasoliniho smrti konajú početné semináre, verejné čítania a prehliadky jeho filmov. Už v januári tohto roka taliansky minister kultúry zriadil výbor na čele so spisovateľkou Daciou Maraini, ktorý mal koordinovať podujatia k výročiu Pasoliniho smrti. U nás si okrem jeho preložených diel, Treviho knihy a Ferrarovho filmu môžeme v Talianskom kultúrnom inštitúte pozrieť v dňoch od 3. do 10. novembra viaceré celovečerné i dokumentárne filmy tohto nepokojného svedka nepokojnej doby.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#výročie #Pier Paolo Pasolini #Božská mimézis #Evanjelium podľa Matúša
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku