Režisérka Alena Čermáková: Heroizáciu nemám rada

07.11.2015 12:05
Alena Cermakova - spevacka, dokumentaristka
Alena Čermáková Autor: ,

Hoci sa celý jej život krúti okolo šansónu a spievaných príbehov, ona kamerou nakrúca príbehy iných. Speváčka a režisérka Alena Čermáková vo svojich dokumentoch odhalila najskôr seba a potom dvoch mužov, ktorí jej nahrádzali otca. Po hlasovom pedagógovi Františkovi Tugendliebovi vzdala hold Antonovi Srholcovi. Film mal premiéru v čase, keď kňaz zvádza boj s ťažkou chorobou.

Je pravidlom, že hlasový pedagóg musí byť aj dobrým spevákom?

Nemusí. Mal by vedieť dobre sprostredkovať systém, akým fungujú hlasivky, naučiť nádejných spevákov ovládať to zvláštne tajomstvo používania hlasu, aby hlasivky vydržali. Je iné sledovať svoje prsty pri hre na klavíri. Hlas sa nedá vizualizovať, všetko je len na úrovni predstáv a pocitov. Veľkú rolu zohráva tiež psychika. Keď je spevák zablokovaný a má mindráky, odrazí sa to v jeho hlase. Niekedy ani dobrý pedagóg nedokáže človeka oslobodiť od skrytých problémov, ktoré ho limitujú v spievaní.

Keď sa s niekým rozprávate, vnímate podvedome jeho hlas?

Nie, len keď ma hlas ruší. Vtedy si uvedomím anomáliu. Senzory, ktorými analyzujem hlas, zapínam len v prípade, že za mnou niekto príde a potrebuje poradiť.

Kto za vami chodí?

Všetci. Lekári, biznismeni, kaderníci, kuchárky, aj mníšky a farári.

Čo ak za vami príde človek, ktorého obrovskou túžbou je naučiť sa spievať, ale vy viete, že na to nemá?

Stalo sa mi to viackrát. Jednému šesťdesiatročnému lekárovi, ktorý hral na fúkaciu klávesovú harmoniku, priatelia poradili, aby vyhľadal hlasového pedagóga, ktorý ho naučí spievať. Ukázalo sa však, že hoci vie melódiu zahrať, zaspievať ju nedokáže. Nevedel vôbec intonovať. Musela som mu vysvetliť, že žiaden pedagóg na tomto svete to nevie zmeniť. Keď odišiel, plakala som. Mám problém aj pri sledovaní hviezdnej roty v SuperStar. Do súťaže sa hlásia mladí ľudia v dobrej viere, že vedia spievať. Netušia, že opak je pravda, že úplne zle intonujú. Keď ich vyberú a predstúpia pred porotu, ktorá ich potupí, to už nie je zábava. Keď niekomu siahneme na dušu, ublížime mu, sme za to zodpovední.

V móde sú rôzne rýchlokurzy, ktoré sľubujú, že naučia spievať každého. Nie je to pravda?

Je to dobrý marketingový ťah. Spievať sa nenaučí každý. Ľudia sa môžu len naučiť nebáť sa prejaviť spevom. Možno to nebude kultivovaný prejav, ktorý sa dá počúvať, ale aspoň si zaspievajú schuti.

Stretli ste sa vo svojej pedagogickej praxi s hlasom, ktorý vás rozplakal?

Nespomínam si. Rozplakala som sa však počas priameho prenosu prvej SuperStar, kde som robila hlasovú pedagogičku. Martina Šindlerová mala pred jedným kolom veľký problém s hlasom a prosila ma, aby som jej pomohla. Urobili sme nejaké uvoľňujúce dýchacie cvičenia a ona v ten večer úžasne zaspievala Anastaciu. Vtedy som plakala. Martina mala namále. Ak by nezaspievala, mohla vypadnúť zo súťaže.

Prečo ste študovali dokumentaristiku, keď sa celý váš život spájal so spevom a hlasovou pedagogikou?

Aj toto patrí, ako mnoho vecí v mojom živote, do kategórie "iracionálne”. Pracovala som v Slovenskej televízii, najskôr v redakcii publicistiky a dokumentu, potom v literárno-dramatickej redakcii. Keďže moja mama pri piatich deťoch nemohla podporovať vysokoškoláčku, štúdium psychológie som zavrhla. Kolegovia, ktorí ma mali veľmi radi, ma nahovorili na štúdium popri zamestnaní. Najskôr mi vybrali knihovedu, potom niečo akčnejšie – dokumentárnu tvorbu. Vypísala som prihlášku, kolega mi navláčil knihy, z ktorých som sa pripravovala, a chodila som do všetkých filmových klubov. No… a prijímačky som urobila.

Baví vás dokument?

Baví. Najviac sociálne témy.

Najnovším z vašej režisérskej dielne je dokument o kňazovi Antonovi Srholcovi. Spomeniete si na vaše prvé stretnutie?

Bolo to pred dvanástimi rokmi, keď dostal cenu Dar roka od Humanitnej rady. Ja som tam vtedy spievala šansóny. Počas recepcie prišiel za mnou, chytil ma za ruku a opýtal sa: "Kde ste boli doteraz?” Zavolal mi o pár dní, keď si vypočul cédečko, ktoré som mu darovala. Povedal, že by bol rád, keby som mu o rok zaspievala na jeho okrúhlych, 75. narodeninách. Dovtedy sme sa však občas stretávali u nás. Potrebovala som si vyjasniť niektoré otázky týkajúce sa osamotenia, mojej choroby a zlomových okolností v živote, keď som mala pocit, že sa mi zosypal celý svet.

Čo ste sa ho pýtali?

Mala som zvláštne, nadprirodzené stretnutie s Bohom. Pýtala som sa, čo sa to vlastne vtedy stalo? V tom čase som ležala v sama v nemocničnej izbe so zakrvácaným okom a s podozrením na rakovinu. Oko som mala previazané, nemohla som plakať, aby sa nezvyšoval tlak na očnú buľvu. Nezostávalo mi nič iné, len premýšľať a rozprávať sa s Bohom. A vtedy sa stal ten zvláštny úkaz. Antonio mi povedal, že po takom stretnutí túžia mnohí, ktorí sa vydali po duchovnej ceste. Samozrejme, ľudia, ktorí nemajú duchovné vedenie, si môžu povedať, že som bola pod vplyvom liekov alebo alkoholu. Keby sa primár očného oddelenia v tom čase dozvedel, že som mala mystický zážitok, tak v súvislosti s mojou diagnózou by ma určite poslali rovno na psychiatriu. Ja som však do dvoch týždňoch nemala na oku nič a zrazenina veľkosti mince sa vstrebala.

Dokument o Antonovi  Srholcovi vznikal šesť rokov.
Dokument o Antonovi Srholcovi vznikal šesť rokov. Autor: Archív Aleny Čermákovej

Kedy ste si povedali, že by bolo dobré o Antonovi Srholcovi nakrútiť dokument?

Až v roku 2009, hoci niektoré nahrávky vznikli už o dva roky skôr. Keď k nám chodil nahrávať svoje piesne, mala som malú kameru, na ktorú som si ho nakrúcala. V roku 2009 som pracovala na filme o mentálne postihnutých pre jednu neziskovú organizáciu s kameramanom Henrichom Bródym. Požiadala som ho, či by nezaznamenal zopár mojich rozhovorov s Antonom Srholcom. Tak sa začalo nakrúcanie dokumentu, ktoré trvalo šesť rokov.

Čo bolo najťažšie?

To, že nakrúcanie trvalo veľmi dlho. Tiež to, že som nemala za sebou žiaden profesionálny filmový štáb. Zámerne. Keby tam bol okrem mňa kameraman, osvetľovač, zvukár, asistent, šofér, vytratila by sa potrebná intimita. Asi po roku som si kúpila kameru, ktorú som ďalšie dva roky splácala a skúsila som to sama. Až minulý rok som oslovila Mária Homolku, ďalšieho kameramana, ktorý nakrúcal objektívnu kameru (ja som bola subjektívna). Kinoverzia dokumentu nebola v pláne, nechcela som dať film Slovenskej televízii, aby sa nestalo, že kvôli kresťanskému posolstvu skončí v trezore. Preto som sa rozhodla pre nezávislú produkciu.

Ktorý moment pri nakrúcaní bol pre vás najsilnejší?

Jeden z najsilnejších momentov bol ten, keď pán Srholec pred domom svojej sestry hladkal sochu starca, reprezentujúcu samotu a bezdomovectvo. Keď sa prvýkrát vyznal, aký je smutný a priepastne osamotený. Nebol to šok ani prekvapenie, pretože ten smútok v ňom som cítila. Považovala som však za vrchol dôvery a priateľstva, že sa s tým zdôveril predo mnou. Ďalším silným momentom bolo nakrúcanie v leopoldovskej väznici, ktorá sa od roku 2006 nepoužíva. Antonio, ktorého veriaci oslovujú don Antonio, v nej strávil niekoľko rokov. To miesto skutočne dýchalo vymývaním mozgov. Štyrikrát som sa opýtala Antonia, či chodby väzenia vidí po prvý raz a vždy mi odpovedal kladne. Na výsluchy z cely ho totiž vodili so zaviazanými očami. Ani pri nakrúcaní vo väzenskej cele nebol patetický a ťažkopádny. Vedel, že ja sa v tom priestore nebudem cítiť dobre a snažil sa ho roztancovať.

Čo ste sa od neho naučili?

Elegantným spôsobom sa stal mojím milovaným otcom. Pochopila som, že ťažké obdobia v živote majú svoj zmysel. Tak ako Antonio hovorí: Nepriateľ je mojím trénerom. Naučila som sa odpúšťať a náročné obdobia v živote vnímať ako zápas.

Nevedeli ste odpúšťať?

Iné hovorila vôľa a iné srdce. Snažila som sa odpustiť otcovi to, čo urobil mame, mne a sestre. Prvýkrát to bolo v roku 1992 pri nakrúcaní dokumentu Vyvliekanie z vlastnej kože. Keď som videla svojho zúboženého otca, ktorý mal len krok od toho, aby sa stal bezdomovcom, zatúžila som ho počas filmovania ostrihať. Súhlasil a pri dotyku s otcovou hlavou som cítila, že mu chcem veľmi odpustiť. Roky som mala pocit, že sa mi to podarilo. Vravela som si: Nemá má rád? Nevadí, veď to nemusí byť. Až raz, keď som išla popri rieke Dunaj, som zrazu z ničoho nič začala plakať a pocítila som intenzívnu túžbu byť s otcom. Dokonca som cítila jeho ruku. Vtedy som už vedela, že je to v poriadku. Samozrejme, nie som víťaz v odpustení všetkým ľuďom, ktorí mi ubližovali.

Dá sa naučiť láskavosti, ktorá srší z Antona Srholca, alebo sa s tým človek rodí?

Človek sa nerodí s láskavosťou. Ani Antonio sa nenarodil láskavý. Bol to normálny chalanisko. Zbojník, ktorý rodičom povedal, že bol na spovedi v kostole a pritom hral s chalanmi futbal. Ani on nebol svätý.

S akými negatívnymi vlastnosťami ste k nemu prišli vy?

Bola som uvravená a málo trpezlivá. V tom období som prechádzala jedným z najťažších období. Musela som sa naučiť mať sa rada, aj vtedy, keď… Musím to takto povedať… keď som bola "sviňa”.

V dokumente sa vám podarilo podobne, ako v predchádzajúcom filme o Františkovi Tugendliebovi, vyhnúť patetickej heroizácii.

Heroizáciu nemám rada. Ak by sa do filmu dostala, považovala by som to za prehru, nepochopenie Antoniovho sveta. Nie je mi blízke spoločenské vydeľovanie ľudí, keď si niekto pripína na hruď metál za metálom, ale s kým sa netúžite ani porozprávať. Antonio v každom okamihu zhadzoval piedestály. Videla som ho komunikovať s prezidentom, rovnako povzbudzoval bezdomovca, káral ho, že nemá klamať, aby sa dostal zo svojho trápenia. Ja som bola tá smiešna dcéra, ktorá niekedy trepe úplné hlúposti, a on láskavý otec, ktorý ma s humorom usmerňoval. S mojím manželom Ivanom, ktorý nám pomáhal pri nakrúcaní, sme vytvorili perfektnú trojicu.

Vedeli by ste nakrútiť dokument o niekom, koho neobdivujete a s koho svetonázorom sa nestotožňujete?

To by bolo ťažké. Také niečo by som si nezvolila. Mám sa natoľko rada, že týmto spôsobom by som si nechcela ubližovať. Keby som sa do takého dobrodružstva pustila, musela by som rátať s riadnou nakladačkou a určite by som pri nakrúcaní nemala dobrú náladu.

Akú náladu ste mali pri tvorbe dokumentu o vašom živote Vyvliekanie z vlastnej kože?

Nakrúcala som film, ktorý oslobodzoval mňa aj našu rodinu z istej spoločenskej hanby. Na deti otca alkoholika a recidivistu sa nazerá ako na menejcenné. V detstve som dosť často počúvala: Z týchto detí nikdy nič nebude. To sú deti z rozvráteného manželstva… Môžu sa stať dve veci. Buď človek uverí, že z neho nič nebude a potom nastupuje alkohol, drogy, páchanie zla a kriminálnych činov, alebo sa zatne, ako moja mama a ja.

Anton Srholec sa elegantným spôsobom stal mojím...
Anton Srholec sa elegantným spôsobom stal mojím milovaným otcom, hovorí Čermáková. Autor: Archív Aleny Čermákovej

Ani raz ste si nepovedali, že budete neposlušná? Zvíťazil pud sebazáchovy pred fľašou vína?

Nie, tieto sklony som nemala. Z problémov som sa snažila vyplakať alebo som sa uchýlila k sebadeštrukcii.

Ubližovali ste si?

Povedala som si napríklad, že si nedoprajem lásku alebo že nebudem úspešná. Samozrejme, nebolo to dobré, veď kto by chcel žiť taký život?

Nehneval sa na vás niekto z príbuzných, že ste odkryli rodinné tajomstvá?

Ten film by sa bez príbuzných – mojich rodičov a ich mamy – robiť nedal. Keď to pochopili oni, ostatní sa s tým museli zmieriť. Problém nastal až pri jeho premiére v Slovenskej televízii. Film zrazu v štyridsiatej minúte zastavili a nedopremietali. Bolo to príšerné. Vznikali rôzne dohady, mama sa takmer zosypala a ja by som bola najradšej chodila po kanáloch. Niektorí ľudia si mysleli, že film stopol Mečiar, že ho zastavili, lebo niekto volal, že môj otec sa chce zabiť. Nič z toho nebola pravda.

Prečo sa to stalo?

Dozvedela som sa, že to malo na svedomí obyčajné ľudské zlyhanie. Kazeta s mojím filmom bola pripravená pre dvojminútový príspevok do televízneho kaleidoskopu. Pracovník, ktorý mal originál na starosti, ho však neodniesol do archívu a tak na ňu omylom nahrali iný materiál – mŕtveho rumunského prezidenta Ceaušesca a nejaké manekýnky.

Nemáte originál?

Mám ho ja, aj archív VŠMU, pretože to bol absolventský film v koprodukcii so Slovenskou televíziou.

Čo povedali rodičia po jeho zhliadnutí?

Otca mrzelo jediné – vo filme som povedala, že sa ho bojím.

Mal pocit, že strach z neho nebol vo vašom prípade namieste?

Nečudujte sa mu. Počas svojho života vypil tisíc litrov okeny, pojedol tony práškov a bol deväťkrát súdne trestaný. Sedel v Ilave aj na Pankráci.

Otec ešte žije?

Keď zomrel, dozvedela som sa to od polície. Pochovali sme ho s manželom. Na pohrebe bola aj mama.

Ako ovplyvnil otec váš vzťah k mužom?

Mužov som sa vždy bála. Myslela som si, že všetci sú grobiani a nerozumejú ženskému svetu. Doteraz sa s nimi neviem prirodzene rozprávať. Našťastie som stretla Ivana, môjho manžela. Mal v sebe takú zvláštnu nehu, bol to v porovnaní so mnou čistý chalan. Ja som v tom čase bola už dosť "orazená” svetom. Môj pohľad na mužov sa vďaka nemu pozvoľne menil, ale ja som poznačená na celý život. Aj pri svojich dvoch synoch som sa učila, ako pristupovať k chalanom, ako vnímať ich svet, ako mu rozumieť.

Nebáli ste sa, že vaši synovia dostali do vienka dedkov alkoholizmus?

Extrémne som sa bála! A bola som na nich oveľa prísnejšia ako iné mamy. Keď prechádzali pubertou a ich spolužiaci išli na chatu, oni sedeli doma.

Keď ste sa vy v sedemnástich dostali k Františkovi Tugendliebovi, hľadali ste v ňom otca?

Určite. Chýbalo mi, že som otcovi ako malá nesedela na kolenách, že sa ma nepýtal, ako sa mi darí, že sme spolu nehovorili o prvých láskach. To všetko v mojej pamäti a skúsenosti nie je. Otčim, ktorý sa o mňa od narodenia staral, bol príliš uzavretý. František Tugendlieb bol nielen učiteľ spevu. Pomáhal ľuďom, liečil ich rozhovorom. Náš vzťah sa pretavil do hlbokého priateľstva. Aj rodinného, s mojím manželom a deťmi. Našla som v ňom otca a on mi tiež vravel: Alenko, ty jseš taková moje dcera. Bol aj svedkom na mojej svadbe, a keď som stála pred dôležitým rozhodnutím, vždy som išla za ním.

Ako ste sa k nemu dostali?

Jednoducho. V deväťdesiatych rokoch som sa nedostala na štúdium populárnej piesne. Spievala som v tanečnej skupine, ktorá chodila po zábavách a chcela som sa zdokonaľovať v speve u pána Tugendlieba. Bola som však veľmi plachá, musel to preto za mňa vybaviť kamarát. Keď sme k nemu prišli, nepovedala som ani slovo, len som mu zaspievala a zahrala na gitare. O týždeň sme začali s hodinami.

Akou speváčkou ste chceli byť, keď ste navštevovali jeho hodiny?

Mne sa to toľkokrát zmenilo! Aj ľudia, ktorí mi písali piesne, to menili. Bolo mi to v podstate jedno, nebola som vyhranená. Textár Dano Hevier s Františkom Strempekom, ktorý robil hudbu, ma profilovali ako folk – country – bítovú speváčku, spievajúcu príbehy.

Keby ste sa dostali do rúk rockera, boli by ste rockerkou?

Bez problémov. Spievala som aj piesne Marie Fredriksson z Roxette. Takéto rozhodnutie by som však asi dnes ľutovala. V sedemnástich sa mi dostala do rúk platňa Edith Piaf, do ktorej som sa zamilovala. Pri čítaní jej biografie som si spomenula, že aj mňa v deviatich rokoch jeden spolužiak volal Vrabec. Vtedy som sa na to veľmi hnevala.

Majú páni Srholec a Tugendlieb niečo spoločné?

Obidvaja majú neuveriteľnú charizmu. Ľudia sa v ich prítomnosti vždy cítili fantasticky. Keď sa stretli na mojom koncerte ako hostia, to je aj vo filme, František povedal: Alenko, představ si, ten pán Srholec, ten kněz, na mně pusobí, jako by byl muj táta. Obľúbená veta Františka bola: Alenko, nevěř starcum! Najväčším šokom bolo pre mňa, keď mi Antonio na oslave svojich 75 rokov povedal: Alenko, never starcom a never farárom! V niečom boli veľmi podobní, v niečom zase rozdielni.

V čom boli rozdielni?

František hovoril o bohu ako o "tatíkovi”. A Ježiš Kristus bol jeho vzor – úžasný chlapík, ktorý liečil. Urážalo ma však, keď pod vplyvom nejakého new age prístupu začal hovoriť o Ježišovi, ktorý údajne v Indii splodil veľa detí. V tom čase som už mala oveľa bližšie k Antoniovi.

S Františkom ste sa nakoniec rozišli v zlom?

Posledný rok jeho života bol pre nás smutný. František na Antonia žiarlil, myslel si, že ma opantal a urobil zo mňa bigotnú veriacu, čo nebola vôbec pravda. Hnevala som sa za to na neho a nekomunikovali sme. Na sklonku života František vážne ochorel. Týždeň predtým, než umrel, som bola u neho. Držali sme sa v náručí, plakali sme a hovorili sme si, čo pre seba v živote znamenáme. Je mi za ním veľmi smutno, bol to jeden z mojich najväčších priateľov.

Alena Čermáková

Narodila sa 20. januára 1964 v Bratislave. Po gymnáziu a ekonomickej nadstavbe navštevovala hodiny hlasového pedagóga Františka Tugendlieba. V roku 1994 absolvovala štúdium Filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby na VŠMU. V roku 1992 nakrútila absolventský, autobiografický celovečerný film Vyvliekanie z vlastnej kože. Od roku 1990 sa venuje hlasovej pedagogike, vyučuje metódou Františka Tugendlieba techniku spevu, bola hlasovou poradkyňou v prvej a druhej sérii SupeStar. Okrem spievania šansónov sa venuje dokumentárnej tvorbe. V roku 1999 nakrútila autorský film Všetko je v nás o Františkovi Tugendliebovi, na jeseň 2015 mal premiéru dokumentárny film Anton Srholec. S manželom Ivanom (autor piesní, gitarista a akordeonista) žije v Bratislave, majú dvoch synov – Adriána (21) a Andreja Samuela (19).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#film #režisérka #Anton Srholec #dokument #Alena Čermáková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku