Recenzia: Keď je prepáč iba slovo

Eva Nová je hraný debut Marka Škopa, filmára ktorý doteraz volil pre svoje témy formu dokumentárneho filmu. Najnovšie sa ponoril do intimity rodinných vzťahov, aby na ich pozadí odkryl otázku dedičnej viny či zatuchnutých krívd, ktoré jeho hrdinovia nie sú schopní vyvetrať.

Zmierení s nenávisťou

Eva si hneď pri prvom pokuse vyrovnať zhrbený chrbát rozbije čelo o temnú minulosť. Doda, rovnako ako jeho matku, pohlcuje pohyblivý piesok. Je neschopný vyriešiť rodinné a existenčné problémy, prirodzene siaha po alkohole a dusí sa hlinou „zdedených“ pokleskov.

Aj keď mal Škop na začiatku filmu tému, nie je tézovitý, striedma narácia odhaľuje bežný a predsa celkom jedinečný príbeh. Konkrétne problémy podáva metaforicky, živo a aj napriek chladnému odstupu vyvoláva silné emócie.

Svoj odkaz podáva zanietene a presvedčivo. Vzťahy sú živé, rozleptané sebeckou pýchou. Hrdinovia zaslepení vlastnou tmou sa radšej stavajú chrbtom a hlucho si ubližujú, akoby sa snažili napraviť to, čo sa ešte napraviť dá. Dodo opakuje chybu vo vzťahu k svojim deťom a manželke. Trest je nevyhnutný a šoková terapia očistná. Bez zaváhania nás film odkrýva a necháva ležať v chladnej izbe. V tomto nepohodlí sme nútení pozerať sa na seba. Filmár konštatuje, zdržal sa súdov, vzťahy vykreslil bolestivo s triezvym odstupom. Diváka vťahuje prostredníctvom postáv, tie sú „ľuďmi“ práve preto, že pochybili a nechcú to nechať tak. Jedným mĺkvym pohľadom obsiahne tisíc slov.

Škopova schopnosť vnímať svet a nazerať na témy cez človeka je znakom dokumentaristu, jeho príbeh je unikátny, a predsa generický. Vychádza z reálií bezútešnej postkomunistickej každodennosti a mocne objíma pravdu. Nekričí okázalo, jej stonanie potichu a intenzívne rezonuje.

Herectvo „bez bázne a hany“

Herci „prežívajú“ film, príbeh ich rozľútosťuje, hnevá i mätie, hrajú zo seba, pre vlastnú vzájomnosť a dokonale čítajú medzi riadkami. Režisér rozpráva cez ich „oči“. Vyzliekajú sa z emócií a zapĺňajú nimi scénu. Vášáryová rozumie Eve Novej a dominuje filmu. Škop ťaží atmosféru z minimalistických kompozícií, ticha a umiernených gest. Zaschnuté nevzťahy ponúka režisér postavám ako zvyšky na tanieri.

Dodo a Eva prídu o všetko, nechá ich hladovať, aby sa napokon ulakomili jeden na druhého. Uvedomia si, že okrem vzájomnej samoty od života už nič iné nedostanú. Aj napriek zblíženiu pretrváva pocit márnosti. Voda sa stáva symbolom násilného „krstu“, planého obrodenia. Voda môže osviežiť, utešiť, ale aj navždy pohltiť a odniesť.

Eva sa po neúspechu u Doda snaží uchytiť, získať prácu, hrať a vrátiť svojmu životu zmysel. Smutne sa chytá poslednej slamky. Prebúdza sa rozmočená v smútku a odmietnutí. Škop pokúša svojich hrdinov, preniká malými dotykmi, až sa do nich úplne prepadne. Eva Nová je ťažký film, no predsa celkom zhovievavo odhaľuje úpadok a snahu napraviť chyby, bez ohľadu na to, či je, alebo nie je neskoro.