Woody Allen: Neurotický intelektuál aj synovec Jamesa Bonda

Woody Allen v utorok oslavuje osemdesiate narodeniny.

01.12.2015 13:30
Woody Allen Foto: ,
Woody Allen v urotok, 1. decembra, oslavuje osemdesiate narodeniny.
debata (1)

Vždy sa cítil byť nechceným dieťaťom. Začalo sa to vtedy, keď zistil, že rodičia za jeho pôrod zaplatili peniazmi z úrazového poistenia, tvrdí. Stalo sa to 1. decembra v roku 1935 a Woody Allen, o ktorom je reč, v utorok oslávi 80. narodeniny.

„To, že starnete, nemá žiadne výhody. Nebudete bystrejší, múdrejší, nebudete zrelší ani láskavejší – nič z toho sa nestane. Ale bolí vás viac chrbát, máte viac zažívacích ťažkostí, zrak vám už neslúži tak dobre a potrebujete načúvací strojček. Starnúť je otrava a radil by som vám, aby ste sa tomu, ak môžete, vyhli,“ povedal Woody Allen pred niekoľkými rokmi na festivale v Cannes, kde uviedli jeho film Spoznáš muža svojich snov (2010), ktorého témou je aj strach zo starnutia. Spomínané problémy sa neprejavujú na pracovnom tempe režiséra. Už od začiatku 80. rokov nakrúca aspoň jeden film ročne. Aktuálne je v kinách jeho Iracionálny muž a na budúci rok chystá ďalšiu novinku.

Vtip za desať centov

„Ešte predtým, ako som vedel čítať, som chcel písať. Vymýšľal som si príbehy,“ povedal v rozhovore pre The Paris Review. Ako 16-ročný už zásoboval stovkami vtipov PR agentúru, ktorá ich zase predávala svojim klientom. Predával ich aj novinám – kus za desať centov. Neskôr prispieval do rozhlasovej šou a po tom, čo ho vyhodili zo školy (mal 19 rokov), začal sa živiť písaním pre televíziu a iných komikov. Napokon sa osmelil aj vystupovať v kluboch v Greenwich Village. Keď sa ho pýtali, aké je jeho publikum, odpovedal: „Sú to najmä ľaváci, slobodní daniari, hŕstka liberálnych deviantov, nejakí luteráni. Zvyšok sú Eskimáci.“

Postupne sa Allen vrátil aj k literárnej tvorbe. „Raz ma Playboy požiadal, aby som pre nich niečo napísal, pretože som bol komik na vzostupe. Napísal som teda istú vec o šachu. V tom čase som bol takmer, ale ešte nie celkom, ženatý s Louisou Lasserovou, prečítala si to a povedala wow, myslím si, že to je dobré, naozaj by si to mal poslať do New Yorkeru!“ Allen sa nechal presvedčiť, ale nečakal, že periodikum, ku ktorému jeho generácia zbožne vzhliadala, poviedku prijme. Prijalo, a vznikla spolupráca, na základe ktorej Allenovi dodnes vyšlo niekoľko poviedkových zbierok.

Neskôr k jeho aktivitám pribudli aj divadlo a film. Kde na to všetko bral inšpiráciu? „Mám v byte černocha. Vo svojej skrini. Kedykoľvek potrebujem nápad, nejaký mi dá,“ vyhlásil v rozhovore zverejnenom na portáli rollingstone.com. Táto zásobáreň nápadov ho veľa nestála: „Z času na čas mu zaspievam nejaké blues,“ povedal Allen, ktorý by bol rád čierny. „Vždy som chcel byť černoch. Napríklad preto, že by ma rodičia prestali otravovať, aby som k nim prišiel na nedeľný obed,“ nekorektne vtipkoval pre Sarasota Journal.

Prvým pracovným stretnutím so svetom filmu bola pre Allena bláznivá komédia Čo nového, mačička? (1965). K snímke, v ktorej si po boku Petra O'Toola, Romy Schneiderovej či Petra Sellersa aj zahral, napísal scenár. Hoci mal film obrovský finančný úspech, Allen nebol s výsledkom vôbec spokojný a rozhodol sa, že svoje scenáre bude aj režírovať.

Tajný recept na šalát

Jeho režijný „debut“ What's Up, Tiger Lilly? (1966) bol pomerne zvláštny. „Je to experimentálny film, na ktorý ma najali, aby som na ňom pracoval. Pôvodne to bol japonský špionážny film,“ povedal o snímke, ku ktorej napísal nové dialógy a vložil ich postavám do úst. „To, čo som napísal, je v úplnom rozpore s tým, čo sa deje na plátne, takže sa to zdá byť zábavné.“ Zo špionážnej paródie aj na snímky o Bondovi sa stal film, v ktorom sa veci točia okolo tajného receptu na vajíčkový šalát.

Film Woodyho Allena Annie Hall. Foto: RTVS
Annie-Hall Film Woodyho Allena Annie Hall.

Keď už je reč o Bondovi. V neoficiálnej bondovke, hviezdne obsadenej komédii Casino Royale (1967), si Allen zahral Bondovho synovca Jimmyho Bonda. Úlohu vzal pre peniaze. „Za ten honorár by som vzal akúkoľvek úlohu, trebárs aj grécky zbor,“ vyjadril sa Allen, ktorý vraj trávil týždne v Európe bez toho, že by sa dostal na pľac, v drahom hoteli, hral poker a za vyhraté peniaze si kupoval dielka nemeckých expresionistov. Expresionizmu vzdal neskôr hold v snímke Tiene a hmla (1991).

Medzitým slávil Allen aj svoj prvý veľký úspech na Broadwayi s hrou Nepite tú vodu (1966). Komédia odohrávajúca sa na americkom veľvyslanectve niekde za železnou oponou sa stala hitom a dočkala sa takmer 600 repríz. Čakal taký úspech? „Nie, kým sme po skúšobných predstaveniach vo Filadelfii neopravili niektoré do očí bijúce chyby. Rozhodli sme sa, že otvoríme oponu, nasvietime scénu a použijeme hercov.“ Ako herec sa Allen v tejto hre neobjavil. „Nebesá vedia, že som chcel. O úlohu som sa uchádzal, ale nedostal som ju. A to som dokonca spal s autorom.“ Hru vraj napísal za štyri hodiny – pretože prvé dve a pol hodiny sa nemohol sústrediť.

Celkovo Allen nemá podľa vlastných slov s tvorbou problémy a autorské bloky ho netrápia. Aj preto dokáže prísť každý rok s novým filmom. V minulosti zvykol bojovať skôr s pretlakom nápadov a dilemou, ktorý si vybrať na realizáciu. „Nikdy som nemal pocit, že by som v tomto smere vysychal,“ povedal v 80. rokoch Allan, ktorý sa nebál ani toho, že prestane byť zábavný. „Je to čudná a nerealistická myšlienka. Zábavnosť a ja nie sú dve oddelené veci. Sme jeden celok.“

Nedávno však predsa len vyhlásil, že isté tvorivé obavy má. Bolo to v súvislosti s jeho prvým televíznym seriálom. Pre Amazon by mal nakrútiť šesť polhodinových epizód. „Netuším, ako som sa do toho dostal. Nemám žiadne nápady a nie som si istý tým, kde začať,“ komentoval to s tým, že Amazon zrejme oľutuje svoje rozhodnutie. O niekoľko mesiacov neskôr dodal: „Bola to katastrofálna chyba. Neviem, čo robím. Tápem. Predpokladám, že to bude obrovský trapas,“ citoval ho Los Angeles Times. Navyše, na televíziu má svoj názor: „Pyramídy sú skvelým príkladom toho, čo človek dokáže, keď ho nerozptyľuje televízia.“

Oscar? Ďakujem, mám klarinet

Pevnú pôdu pod nohami má Allen vo svete filmu. Hoci nie vždy sa mu všetko podarilo. Napríklad snímka Spomienky na hviezdny prach (1980) bola prepadákom, rovnako ako niekoľko ďalších projektov. Aj kritika príbeh komika a úspešného filmára, ktorý je obťažovaný fanúšikmi, prechádza tvorivou aj osobnou krízou, strhala. Ale keď pred dvoma rokmi denník Guardian oslovil čitateľov, aby hlasovali za ich najobľúbenejšie filmy od Allena, skončili Spomienky na hviezdny prach na ôsmom mieste.

Woody Allen hrá už od pätnástich rokov na... Foto: SITA/AP, Misha Japaridze
Russia Charity Concert Woody Allen hrá už od pätnástich rokov na klarinet, táto vášeň ho neopustila.

Na prvom mieste bol Manhattan (1979), „ľúbostný list milovanému mestu“ a film tematicky podobný Allenovmu prelomovému dielu Annie Hallová (1977). Netypickej romantickej komédii, v ktorej Allen vystupuje zo svojej úlohy a prehovára priamo k publiku, titulkami vytvára vtipy kontrastom medzi tým, čo postavy hovoria a čo si myslia, a dokonca používa aj animáciu. Snímke dominujú výkony Allena ako komika Alvyho Singera a Diane Keatonovej ako speváčky Annie Hallovej, ktorí tvorili pár, a Singer po rozchode rekapituluje ich vzťah.

Tvorcovia pre snímku dlho nevedeli nájsť názov. Padali rôzne návrhy, hoci Allen tvrdí, že boli iba dva: „Annie Hallová a Hviezdne vojny. Ale rozhodli sme sa pre Annie Hallovú, pretože sme usúdili, že Hviezdne vojny by nepriniesli komerčný úspech.“ Príbeh odohrávajúci sa v New Yorku mnohí považujú za autobiografický. Jeho hrdina, napríklad, rovnako ako Allen už roky navštevuje psychoterapiu, vedie podobné reči ako režisér, takisto je komik… Podobné postavy stvárnil Allen v mnohých svojich filmoch a tvrdí, že nie sú autobiografické. K Annie Hallovej v tomto ohľade povedal: „Áno, je to autobiografická snímka. Polovica filmu vychádza z memoárov Winstona Churchilla a druhá polovica z biografie Coco Chanel.“

Film získal štyri Oscary – pre najlepšiu snímku, réžiu, scenár, herečku a Allen bol nominovaný ako herec. Na odovzdávanie, ktoré býva v nedeľu večer, však neprišiel. Dôvodom bol džez. Už od pätnástich rokov hral na klarinet a neskôr začal každý pondelok vystupovať s New Orleans Funeral and Ragtime Orchestra v newyorskom podniku Michael's Pub. Povedal, že Oscara síce neodmieta prijať, ale je podľa neho smiešne, aby umelci medzi sebou takto súťažili.

Režisér Woody Allen a jeho manželka Soon-Yi... Foto: SITA/AP, Evan Agostini
Režisér Woody Allen a jeho manželka Soon-Yi Previn. Režisér Woody Allen a jeho manželka Soon-Yi Previn.

Allenova filmografia je pestrá. Nájdeme v nej uletené paródie, intelektuálne romantické snímky, v ktorých osobné nešťastie a neurózy hrdinu premieňa na komédiu, venuje sa vzťahu k New Yorku, psychoanalýze či strachu zo smrti; nakrútil aj muzikál, ale aj filmy s temnejšími a vážnejšími témami či kriminálnymi zápletkami. V posledných desiatich rokoch sa z New Yorku často presúval do Európy a nakrúcal v Londýne, Barcelone, Ríme či Paríži. Ako hovorí, neexistuje niečo také ako typický film Woodyho Allena. „Je to ako s čínskym jedlom. Každý jeden deň v roku môžete jesť rôzne jedlá v čínskej reštaurácii, v konečnom dôsledku je to však všetko čínske jedlo. Buď máte naň v ten večer chuť, alebo nie.“

Môže len odviesť dobrú prácu

„O pár mesiacov mám 80. Ktovie, na čo sa môžem ešte spoliehať. Moji rodičia žili dlho (100 a 95 – pozn. red.), ale to nič nezaručuje. Všetko, čo môžem spraviť, je odviesť dobrú prácu, aby ľudia mohli povedať: V jeho neskorších rokoch, v jeho posledných rokoch spravil niektoré zo svojich najlepších prác,“ povedal filmár, ktorý koncom 80. rokov ešte iba čakal na svoj „veľký film“. V tom čase považoval za jeden z najvydarenejších Purpurovú ružu z Káhiry (1985), v ktorej nenápadná čašníčka Cecília (Mia Farrowová) hľadá únik nielen pred grobianskym manželom v kine. „Témou filmu bolo veľmi jednoducho ukázať, že všetci si musíme vybrať medzi realitou a fantáziou a, samozrejme, sme nútení k tomu, aby sme si vybrali realitu,“ povedal k tomu Allen.

„Nemám pocit, že sa mi už niekedy podarilo nakrútiť skvelý film,“ tvrdil v roku 1987 v televíznom rozhovore v BBC s tým, že za také považuje napríklad Zlodejov bicyklov Vittoria de Sicu či Veľkú ilúziu Jeana Renoira. „Bol by som rád, keby si ma ľudia pamätali ako niekoho, kto nakrútil aspoň jeden či viac naozaj skvelých filmov,“ dodal režisér, ktorý roky obdivoval Ingmara Bergmana. Cituje ho vo viacerých svojich snímkach. Obaja velikáni sa aj stretli. Ich spoločnú večeru v New Yorku zorganizovala Liv Ullmannová. Podľa jej slov sa režiséri len pozdravili a počas celej večere neprehodili medzi sebou ani slovo. Obaja sa jej však potom za toto jedinečné stretnutie poďakovali.

Herečka Cate Blanchett (vľavo) v šatách od... Foto: SITA/AP, Christophe Ena
Cate Blanchett Herečka Cate Blanchett (vľavo) v šatách od Christophera Kanea s režisérom Woodym Allenom a britskou kolegyňou Sally Hawkinsovou.

Allen vôbec často o sebe hovorí, že je plachý a vyhýba sa kontaktom s ľuďmi. „Dnes mám najväčší strach z toho, že pôjdem tmavou ulicou, zrazu sa na mňa niekto vyrúti z tmy a pozve ma na kokteil party,“ tvrdil v roku 1974 režisér a mystifikátor, ktorý mnoho času preležal na pohovke u psychoterapeuta. Tomu sa podľa Allenových slov podarilo niektoré veci odblokovať – napríklad jeho bankový účet. „Keď som s psychoanalýzou začal, obával som sa, že moja osobnosť sa zmení tak, aby zodpovedala normám charakterizujúcim typického Viedenčana zo strednej vrstvy z roku 1920. Teraz by som sa bol ochotný s tým uspokojiť,“ povedal režisér, podľa ktorého je medzi sexom a smrťou jediný rozdiel: „Umrieť môžete sami a nikto si z vás preto nebude uťahovať.“

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Woody Allen #narodeniny #osemdesiatka