V snímke Muzikál aneb cesty ke štěstí znejú piesne z legendárnych Starcov na chmelu. Kedy ste videli tento film prvý raz?
Mal som desať rokov a pamätám si, že hoci som v tom veku české filmy veľmi nepozeral, tento som si zapamätal a veľmi ma ovplyvnil.
Je to preto, že ide o hudobný film?
Myslím, že áno. Aj preto, že v čase komunizmu priniesol tento film istý závan slobody.
Film sa nakrúcal minulé leto. Čo vás potrápilo okrem obrovských horúčav?
Alergia a senná nádcha. Nakrúcalo sa totiž vonku, aj na stohoch slamy, a musel som sa predtým nadopovať liekmi.
Režisérka Slobodanka Radun vybrala do filmu mladých hercov, ktorí vedia nielen hrať, ale aj spievať a tancovať. Idú vám všetky zložky muzikálu ako po masle alebo ste sa museli na rolu Davida pripraviť?
Na spev som sa tešil a nemusel som sa nijako extrémne pripravovať. Horšie to bolo s tancom, lebo moja pohybová pamäť nie je veľmi dobrá. Pomohla mi Dana Morávková, ktorá robila choreografiu k celému projektu. Venovala mi svoj čas navyše. Keď po skúške všetci odišli, hodinu aj dve sme spolu trénovali choreografie. Vďaka pánovi strihačovi, ktorý zábery dobre zostrihal, to nakoniec s mojím tancom vyzerá celkom dobre.
Vaša „jacksonovská“ minulosť vám nepomohla?
Od dvanástich rokov, keď som imitoval Michaela Jacksona, som sa tancu nevenoval.
Životu kráľa popu ste sa venovali dosť intenzívne a mohli by ste z neho pokojne robiť doktorát…
Keď sa pre niečo nadchnem, viem stráviť nad tým stovky hodín, chcem sa dozvedieť čo najviac. Vždy ma fascinovala pop kultúra. Okrem Jacksona som mal podobne naštudovaného aj Jima Morrisona alebo Jamesa Browna. V Los Angeles, kde trávim pomerne veľa času, som stretol ľudí, ktorí sa s týmito velikánmi osobne poznali. Je fascinujúce počúvať tieto príbehy.
Čo robíte v LA?
Čerpám inšpiráciu. Odletím tam na dva a pol mesiaca, naposledy som si prenajal byt priamo v Hollywoode. V Prahe som prerušil štúdium na konzervatóriu, ktoré si momentálne dokončujem diaľkovo.
V ktorom ste ročníku?
Stále v druhom.
Videli ste aj nejaké americké produkcie muzikálov?
Keď som bol v New Yorku, zašiel som si na Broadway na Chicago a Spidermana. Chodím najmä na koncerty. Videl som mnoho mojich obľúbených spevákov a kapiel. Imagine Dragons hrali v klube pre tisíc ľudí. Nikto sa netlačil, bola tam nádherná intímna atmosféra. Bol som aj na koncerte speváka Kanye Westa. To sa nikde inde na svete nepodarí.
Foto: FALCON
Čo tam robíte okrem toho, že nasávate inšpiráciu?
Píšem piesne, občas niečo nahrám v štúdiu, ktoré patrí kamarátom. Sú tam skvelé herecké školy, v ktorých si zaplatím kurzy.
V čom sú americké herecké školy iné ako naše konzervatóriá?
Spôsob výučby je iný. Na českých školách je staromódny. A ja sa chcem učiť od ľudí, ktorí učili tých najlepších amerických hercov. Mám tiež rád multikultúrne prostredie, možnosť stretnúť ľudí z celého sveta, nechať na seba pôsobiť rôzne vplyvy a ochutnávať rôzne jedlá…
Púšťate Američanom svoje piesne?
Ani nie, pretože môj sólový album Parfém je v češtine. Nechcú mi ani veľmi veriť, keď poviem, že v Česku som pomerne známy spevák.
Je za vaším obdivom života v USA fakt, že váš starý otec, ktorého ste nikdy nevideli, bol americký dôstojník?
Pre mňa je to srdcová záležitosť. Môj dedko padol vo vojne v Kórei. Objavujem krajinu svojich predkov. Odmalička som podvedome túžil žiť v Amerike, kde mám časť svojej rodiny.
Pátrali ste niekedy po starom otcovi?
Mám veľmi málo informácií. Otec sa narodil rok pred znárodnením a moja babička, ktorá má korene na Slovensku, o tom nechcela veľmi hovoriť, lebo začalo „prituhovať“. Zostali nám len dve fotky, na ktorých je dedko v uniforme.
Foto: FALCON
Aká hudba sa u vás doma počúva?
Prvá hudba, ktorú som počul a uvedomoval som si ju asi od štyroch rokov, bol džez. Otec si ho púšťal pri varení. Neskôr k tomu pribudol blues, sám som si začal púšťať rock'n'roll, Stevie Wondera, Michaela Jacksona a súčasnú muziku.
Aj vy otcovi podsúvate nejakých spevákov a kapely, zasväcujete ho do aktuálnej hudby?
V telefóne máme spoločný hudobný účet. Vždy, keď si niečo kúpim alebo stiahnem, otec to vidí na svojom telefóne. A potom ma prekvapí, keď povie, že si to pustil a páčilo sa mu to. Alebo aj nie.
Povedal aj vám, že sa mu nejaká vaša skladba páči?
Áno. Hudba, ktorú robím, skutočne nie je jeho štýl, ale keď je podľa neho niečo dobré, pochváli to. Páčilo sa mu, ako som naspieval Život je bílý dům. To je Maláskova skladba zo Starcov na chmelu, ktorú spieval Karel Gott.
Otcovi v roku 1982 zakázali koncertovať. Rozprávate sa s ním o totalite?
Vyrastal som v prostredí ľudí, ktorých nejakým spôsobom komunizmus poznačil. Či už ich sledovali, alebo nemohli tvoriť. To malo na mňa obrovský vplyv. Aj preto, že som chcel vidieť, ako komunizmus reálne vyzeral, som sa s kamarátmi vybral na Kubu. Šokovalo ma to a pochopil som, ako nefungovali pre nás bežné veci.
Ktorú otcovu pieseň máte rád?
Moja obľúbená je Sluneční hrob. Párkrát som ju spieval aj na koncertoch, spolu s otcom sme ju zaspievali na spomienkovom koncerte pre Václava Havla. Je to už taká hymna.
Ktorú vďaka filmu Pelíšky pozná asi každý. Nechceli ste ju zaradiť aj na svoj sólový album Parfém?
Skladby rád robím po svojom, a pri tejto pesničke si to netrúfam. Iné to bolo napríklad so skladbou Šrouby do hlavy od kapely Lucie. Jej cover verzia je na albume Parfém. Niekto to ocenil, iní povedali, že som pošliapal klasiku.
Aké je zloženie vášho publika?
Osemdesiat percent sú mladé slečny a zvyšok budú ich mamy. Možno sa nájde aj nejaký chlapec. Stalo sa to prirodzene. Mal som pätnásť rokov a spieval som o tom, čo bolo pre mňa aktuálne. Mladé dievčatá sa s tým stotožnili, pretože prežívali niečo podobné.
Aká bude vaša hudba, keď vám detské a tínedžerské publikum odrastie?
Veľa cestujem, naberám skúsenosti, prešiel som si vážnym vzťahom aj náročnejším rozchodom. To všetko ma posunulo a pri ďalšom albume sa s mojou hudbu možno stotožnia starší ľudia.
S kapelou Colorblinds ste už v trinástich chodili po koncertoch. Otec sa o vás, vzhľadom na svoju divokú rockovú minulosť, nebál?
Otec nie, skôr mama mala o mňa strach. Nikdy som však nevyvádzal, nerobil hlúposti. Keď som povedal, že budem o dvanástej doma, tak som bol. A keď som sa oneskoril, predtým som zavolal.
Vaša mama je prekladateľka, učiteľka francúzštiny aj autorka textov. Napísala nejaký text aj vám?
Skúšala vstupovať do mojich textov, pretože sa vraj dopúšťam veľkých zločinov proti jazyku. Autorkou väčšiny textov je Sára Friedlaenderová, jedným textom prispel aj Pepa Bolan z Mandgrage.
Ste nielen spevák, ale aj herec. Okrem účinkovania v seriáloch sa s vami počítalo v snímke Zatím dobrý o bratoch Mašínovcoch. Jeho premiéra je však stále v nedohľadne…
Je to finančne náročný projekt, od ktorého veľa ľudí dalo ruky preč. Kontroverzná téma z totalitnej doby ľudí rozdeľuje na dva tábory. Jeden považuje bratov Mašínovcov, ktorí sa prestrieľali na Západ, za vrahov, druhý za hrdinov. Mnohí s tým nechcú mať nič spoločné. Verím, že sa to nakoniec obráti a možno o pol roka začneme nakrúcať.
Foto: TV NOVA
A vy konečne využijete kaskadérsku prípravu, ktorú kvôli úlohe Josefa Mašína už máte za sebou?
Presne tak. Behali sme, chodili do posilňovne, učili sme sa prežiť v náročných podmienkach. Bola to taká ľahká vojna. Nikdy som nezažil takú prípravu na projekt a verím, že sa karta obráti a film sa bude nakrúcať.
Vo filme mal hrať aj Vincent Navrátil, syn Veroniky Žilkovej. Ste priatelia?
Jedna z mála pozitívnych vecí v mojom krátkom študentskom živote bola Veronika, ktorá nás učila herectvo. Bola veľmi prísna, ale perfektná a láskavá učiteľka. S Vincentom sme spolužiaci z konzervatória a kamaráti. Teraz má však priateľku, tak sa so mnou veľmi nebaví…
Máte bližšie k filmovému alebo divadelnému herectvu?
K filmovému. Nesnívam, ako niektorí herci, o javisku vo veľkom divadle. Skôr ma láka menšia inscenácia v intímnom priestore, kde sú dôležité maličkosti. Odmalička ma bavilo, že pri filme herec nemusí robiť veľké gestá, aby dostal diváka. Práve v takomto herectve sa snažím v Amerike zdokonaľovať. Mám aj agentku a chodím na kastingy do filmov, ale nechcem to zakríknuť.
Máte dokonalú angličtinu, vďaka ktorej nebudete odsúdený na úlohy cudzincov?
Mal som niekoľko učiteľov, ktorí ma naučili dialekt. Ak chcem uspieť v USA ako herec, musím mať perfektný prízvuk. Od pätnástich rokov pracujem na tom, aby som znel ako rodený Američan. Je to výhoda pre herca zo strednej Európy. Máme veľa talentovaných hercov, ktorí by sa mohli v USA uplatniť, ale, žiaľ, angličtina je blok.
Herci kvôli filmu chudnú, priberajú, nechávajú si narásť vlasy. Stretlo vás niečo podobné?
Kvôli filmu Taková normální rodinka, kde som hral „raubířa“ Pavla, ma ostrihali. A hoci som už v desiatich rokoch prišiel na nakrúcanie dokonale „nastajlovaný“, povedali mi, že mi moje dlhé vlasy potrebujú skrátiť. Nakoniec ma však ostrihali celkom dohola. Mal som z toho traumu, po Prahe som chodil v čiapke, s kapucňou, na očiach som mal tmavé okuliare. Príšerne som sa za seba hanbil. Otec ma poľutoval tým, že mi pustil svoju pieseň: Stříhali dohola malého chlapečka.
Čo máte spoločné s otcom a v čom ste úplne rozdielni?
Narodil som sa, keď mal otec päťdesiat rokov. Nerobil populárnu hudbu a nebol nikdy súčasťou šoubiznisu, čo bolo dané určite aj dobou, v ktorej začínal a pôsobil. Naopak, ja som istým spôsobom šoubiznisom fascinovaný a pop kultúra ma vždy zaujímala. Mám rád veľké haly a publikum, otec si radšej zahrá v sále pre tristo ľudí. Tam si to užije viac.
Foto: BIOSCOP
Zdá sa, že aj vizáž je pre vás dôležitejšia…
Sledujem, pohybujem sa okolo ľudí, ktorí sa tým živia. Baví ma obliekanie, dizajn, teší ma, keď veci vyzerajú pekne. Aj môj otec bol ako mladý na tom podobne. Pri sledovaní nahrávky zo šesťdesiatych rokov so šatkou a korálikmi na krku som pochopil, že bol takmer rovnaký ako ja.
Na rozdiel do svojich rovesníkov máte výhodu, že si pustíte youtube a viete, ako vyzeral a akú hudbu robil napríklad s kapelou Blue Effect pred päťdesiatimi rokmi…
Niekedy si to pustím. Som veľmi hrdý na to, čo otec dokázal. Koľko generácií ovplyvnil a inšpiroval k čítaniu poézie Josefa Kainara či Václava Hraběho.
Vladimír musí mať po koncerte v hoteli nočnú lampu, pri ktorej číta knihy. Hádam, že u vás to bude wifi?
Je pravda, že nečítam knihy, ako takmer celá moja generácia. Otec na mňa tlačí a ja som si to dal ako novoročné predsavzatie. A internet? Samozrejme, že je pre mňa dôležitý. Byť na sociálnych sieťach je súčasťou toho, čo robím.
Kde by bola vaša popularita, keby nebolo sociálnych sietí?
Neviem na to odpovedať. V Česku sme mali kedysi televíznu hitparádu Eso. Ak sa v nej spevák alebo kapela objavili, stačilo to na to, aby dobyli československý trh. Dnes je to ťažšie. Televízia nie je jediné médium, ktoré tvorí umelca. Ja som si na sociálne siete zvykol. Sú súčasťou môjho, aj hudobného, života. Určite sa raz za dvadsať minút pozriem na telefón, či mi niekto nenapísal.
Na nálepku Justin Bieber ste si už zvykli?
Nemôžem robiť nič, len sa s tým zmieriť. Nie je to ani urážka, ani zlá nálepka. Justin Bieber je jeden z najväčších umelcov a interpretov svojej doby.
Porovnanie s kým by vás tak naozaj potešilo?
Inšpiruje ma toľko ľudí, že si to netrúfnem povedať.
Etc, s ktorou otec stále koncertuje, bola v roku 1990 predkapelou Rolling Stones. Komu by ste chceli robiť predspeváka vy?
Justinovi Timberlakeovi, to je môj sen.
Adam Mišík
Narodil sa 7. mája 1997 v Prahe, je študentom druhého ročníka konzervatória. Od detstva hrá vo filmoch a v televíznych seriáloch. V siedmich rokoch debutoval vo filme Kráska v nesnázích režiséra Jana Hřebejka. V polovici januára mal premiéru film Muzikál aneb cesty ke štěstí, v ktorom si zahral Davida. Adam hrá aj v divadle a venuje sa dabingu. Od roku 2008 hral na gitare a spieval v skupine The Colorblinds. V roku 2014 mu vyšiel prvý sólový album Parfém. V ankete Český slavík Mattoni 2013 sa stal objavom roka. Je mladším synom legendárneho hudobníka kapiel Blue Effect a Etc Vladimíra Mišíka.
