Recenzia: Saulov syn je provokatívna filmová delikatesa

Siahol po téme holokaustu a nakrútil provokatívnu snímku s hlučným odkazom na prítomnosť. Saulov syn akcentuje autorskú víziu mladého, a predsa zrelého tvorcu, o čom svedčí rad ocenení na čele s Veľkou cenou z Cannes, Zlatým glóbusom pre najlepší cudzojazyčný film a oscarovou nomináciou, ktorú už teraz mnohí považujú za premenenú.

Nemes nie je zástancom postprodukčného „režírovania pri stole“, to, čo sa bude odohrávať na pľaci, nenechal na náhodu. Do detailov premyslený scenár písal v spolupráci s Clarou Royerovou niekoľko rokov a formálne i tematicky ambiciózne dielo zasadil do prostredia vyhladzovacieho tábora.

Saul Auslander (Géza Röhrig) je členom Sonderkommanda, čo ho zaraďuje k „chránencom“, no nevylučuje zo zoznamu smrti, ba práve naopak. Spolu s ostatnými členmi „pomáha“ nemeckým strážnikom udržiavať v tábore „poriadok“, zbavuje sa tiel väzňov umierajúcich v plynových komorách. Keď medzi nimi nájde svojho polomŕtveho syna, nedokáže mu pomôcť. Saul sa pokúsi o nemožné, nájsť rabína, aby syna riadne pochoval. Na zúfalo odvážny čin sa však odhodlajú aj jeho spoluväzni…

Hra paradoxov

Nemes postavil ľudskosť do absolútneho kontrastu s temnotou vlhkej nenávisti. K holokaustu sa vyjadrilo množstvo filmárov, ich predstava však pripadala režisérovi príliš abstraktná, chcel dovoliť divákovi dotknúť sa utrpenia, nasať ho. Aj napriek tomu, že sa poctivo drží historickej pravdy, divák jeho organizovanému chaosu jednoducho nebude chcieť uveriť, aj keď poprieť, že svet v tábore vyzeral práve takto, si nik nedovolí. Zvrátenosť nedávnych dní je totiž taká naliehavá, hmatateľná a zároveň neskutočná, až nadobúda snové kontúry.

Réžiu náročných hromadných scén si Nemes skomplikoval dlhými zábermi a filmovou surovinou, vďaka čomu dosiahol nefalšovaný filmový obraz. V rozhovore pre rogerebert.com priblížil, že priebeh nakrúcania nadobudol vážnosť aj vďaka limitovanému materiálu, čo prinútilo hercov i štáb absolútne sa koncentrovať.

Subjektívna kamera, obmedzené videnie „od chrbta“ v štýle videohry nás rafinovane sprevádza priestorom. Vzdialené i blízke stony, plač a výstrely evokujú bolesť, nenavodzujú však strach. Sme tam, sme neviditeľní, nič sa nám nemôže stať, nik nám nič nevysvetľuje, rovnako ako hrdinom. Spolu s nimi nasávame ostrý popol, železnú pachuť krvi a dusný zmätok nedávnej histórie.

Intelektuálny koncept

Filmár vyvoláva antiemocionalitu. Spôsoby, akými by „klasika žánru“ dolovala klišoidné pocity smútku, úzkosti a strachu, vyvracia, popiera a neúnavne hľadá ich opozitá. Hrdinovia sa „voľne“ hmýria v organizovanom chaose. Zdá sa, že utiecť nie je až také nemožné, no načo, keď celý svet umiera na beznádej… Katarzia sa dostaví, príbeh sa končí vypointovanou metaforou a celý príbeh posúva do metafyzickej roviny.

Motívy, vzťahy, prehistórie a väzby poodhalí len v náznakoch, čím diváka paradoxne „odháňa“. Dialógy sú vecné a predsa abstraktne pretekajú témou. Vďaka replike „Ty si predsa žiadneho syna nemal,“ začne divák pochybovať aj o motivácii hlavného hrdinu – jedinej hmatateľnej informácii, ktorú mu režisér poskytol.

Nemesovi štvanci chaoticky blúdia v strachu a rezignácii, ich časopriestor je obmedzený na veľmi úzke tu a veľmi krátke teraz, zajatie ich núti halucinovať. Nemes sa snažil vydolovať z hercov mizériu, vyzval ich, aby sa cítili ponížene, nepohodlne. Smrť, strach a nenávisť sa im museli dostať pod kožu a skľučujúce nepohodlie preniesol aj na diváka.

Nečakajte záchvevy ľudskosti, Nemes zdôrazňuje intelektuálnu rovinu, ovalí vás zatuchnutým chladom. O tom, čo ste videli a ako to bolo podané, budete premýšľať ešte dlho po skončení filmu. Snažíme sa pochopiť, poučiť, oľutovať… To, čo sledujeme na plátne, je každodennej realite na míle vzdialené, no pocit viny a strachu z opakovania nám chvíľu nedovolí vstať z kresla a len tak si odkráčať do chladnej tmy…