Recenzia: Červený kapitán je míľnik slovenskej "žánrovky"

Latka je zdvihnutá

Filmári už pred premiérou zdôrazňovali, že ide o ojedinelý projekt, a prívlastkami naj sa neoháňali zbytočne. Po historickej kostýmovke Jánošík – Pravdivá história, ktorú v slovensko-poľskej koprodukcii natočila Agnieszka Holland ide o najdrahší slovenský filmový projekt s najväčším počtom trikov.

Nežná revolúcia síce „vybuchla“, no šváby len zaliezli, aby sa prispôsobili novým podmienkam. Červený kapitán na pozadí detektívnej zápletky zdôrazňuje staré známe „história sa neopakuje, stále trvá“. Príbeh nás vracia do letnej Bratislavy deväťdesiatych rokov, krátko pred rozdelením Československa. Detektív Kraus (Maciej Stuhr) sa zamotáva do prípadu umučeného a zavraždeného kostolníka, aby odhalil praktiky, ktoré sa minulý režim snažil ututlať. Červený kapitán je celkom iná „dobovka“. Autori nerozprávajú príbeh „komplikovanej doby nedávnej“, jej zhubnosť sa rozlieza pod hlavným motívom a prirodzene ním prerastá.

Vychádzajúc zo stredoeurópskeho kontextu, vyskladali filmári plnokrvnú, mužnú detektívku a pritom sa nezašpinili schematizmom. Vypustenie módnej „templárskej linky“, ktorá ozvláštňuje Dánov príbeh, snímke rozhodne prospelo a film sa vzdal aj spisovateľovho povestného humoru. Namiesto toho tvorcovia zvolili striktne temný, noirový tón a vyšlo im to výborne. Pokusom o odľahčenie je vulgárne vtipkovanie detektíva Burgera (Marián Geišberg).

Film diváka nepodceňuje, práve naopak, tvorcovia predpokladajú, že sa bude v bludisku snažiť zorientovať, že sa bude pýtať. V tých, ktorí dané obdobie nemajú zažité, alebo si ho nepamätajú, zaručene vzbudí zvedavosť, budú sa chcieť v súvislostiach lepšie zorientovať, overiť si fakty.

Nie je potrebné chápať všetky informácie, detektív Kraus sa do prípadu tiež zamotáva na princípe pokus – omyl. Aj keď ide o stereotypného zástancu dobra, filmári sú diplomati, nikoho neheroizujú. Stoja pevne na zemi, ani nad antagonistami nevynášajú súdy. Všetkých pešiakov v príbehu definuje tieň a dobro a zlo sa zlieza na spoločný horizont. Napätie a tajomno vyplýva z bipolarity vzťahov, nik nie je jednoznačne zlý a aj číre dobro v tomto svete absentuje.

Predať umenie

Snímka má aj napriek zaváhaniam slušný scenár, ktorý sa odvážne vzpiera žánrovým klišé, skvelé herecké obsadenie, charizmatického hlavného protagonistu a predovšetkým silnú atmosféru. Práve tá odpútava pozornosť v momentoch, keď celkom dobre nerozumieme replikám či tápame v zápletke. Podstata by však nikomu nemala ujsť, strany sú zrozumiteľne rozdelené a isté informácie si netreba všímať, slúžia len na „pomastenie“ autenticity postáv a prostredia.

Mesto je očistené od „bilbordového smogu“ prostredníctvom animácie a postavy sa pohybujú v jeho autentických exteriéroch. Vkusne premyslená estetika je postavená na dynamickej kamere a vynaliezavých kompozíciách Poliaka Kacpera Fertacza. Červený kapitán je silne vizuálny film a s hrdosťou to priznáva.

Zlo je univerzálne a aj preto je Červený kapitán bez ohľadu na dobové zasadenie nadčasovým filmom. Do obdobia tesne pred vznikom samostatnej republiky sa vracia nekompromisne triezvo. Problematiku otvára prirodzene, verný strohému autentizmu, bez pátosu či prvoplánových emócií. Tie patria „nostalgickým“ tragikomédiám o tom, ako sa žilo v neslobode a la Pelíšky.

Detektívka Červený kapitán dvíha skóre slovenskému žánrovému filmu a dokazuje, že sme schopní vyprodukovať nielen silné artové snímky, ale aj kvalitnú komerciu.