Tímu režiséra a producenta Michala Kollára sa podarilo nakrútiť jeden z najdrahších a trikovo najnáročnejších slovenských filmov s rozpočtom 2 120 000 eur a počas otváranieho víkendu prekonal slovenský rekord. Na film prišlo do kín 36328 divákov, viac ako na snímku Bathory Juraja Jakubiska. Červený kapitán podľa bestselleru Dominika Dána putoval do kín šesť rokov a niekoľkokrát zdvihol vietor v tuzemskom producentskom prostredí.
Keď je „predánované“
„Projekt sme rozbehli v roku 2010, no náš nápad nakrútiť film podľa bestselleru slovenského spisovateľa Dominika Dána sa nestretol so záujmom verejných inštitúcií,“ vysvetľuje producent Michal Kollár. RTVS mala podľa neho v tom čase na stole už dvoch Dánov a Červený kapitán bol len tretí do počtu. Kollár vykúpil autorské práva na predlohu a zvolil druhú, náročnejšiu cestu. Film začal vyvíjať „zvonku“ cez scenáristický workshop ScriptEast a ich stredoeurópsku raritu vybrali aj do producentského európskeho klubu EAVE. Filmári museli od začiatku kalkulovať s tým, ako so svojím dobovým príbehom odohrávajúcim sa v slovensko-českých reáliách oslovia skúsených producentov. Počas workshopov sa rýchlo ukázali chyby. Podľa Kollára bola jednou z nich prílišná fixácia na predlohu. „Držali sme sa templárskej linky, no naším cieľom bolo dosiahnuť paneurópske financovanie, preto sme ju vypustili.“ Workshopy im pomohli uvedomiť si na príbehu iné unikátne prvky.
Vo fáze vývoja, ktorá trvala šestnásť mesiacov v rokoch 2011 a 2012, vstúpil do projektu Audiovizuálny fond. Nebolo to však „zadarmo“, zavážili práve výsledky na medzinárodných workshopoch. Presvedčili komisiu o tom, že projekt má potenciál a nie je len ďalším v rade, čo chce ťažiť z bestselleru.
Krokom vpred bola podľa Michala Kollára aj nominácia českého partnera, producenta Viktora Tauša na cenu pre mladých producentov Producer on the Move. „Ide o trojdňové sústredenie, kde sa stretnete s európskymi producentmi na podobnej profesionálnej úrovni, čo už majú niečo za sebou. Taušova nominácia nás tak dala dokopy so skúsenou poľskou producentkou Agnieszkou Kurzydłovou.“
Životaschopnosť projektu potvrdila aj podpora programu Media Single Development. „Boli sme prvý hraný slovenský podporený film,“ vysvetľuje producent a dodáva, že keď mal projekt na konte niekoľko prvenstiev, nemohol byť z hľadiska financovania viac ignorovaný. Filmárom sa podarilo dostať bankový úver na Slovensku aj v Bruseli. „Filmový fond vám vynahradí 60 percent poplatkov za úrok v období zhruba šestnásť mesiacov,“ Kollár ďalej prezrádza, že do filmu investovala s minimálnou garanciou aj nadnárodná distribučná spoločnosť. „Minimálna garancia znamená, že distribútor počíta s istou finančnou čiastkou, ktorá sa mu po uvedení filmu do kín vráti. Zatiaľ čo na Slovensku ide o raritu, v Česku je takéto financovanie bežné.“ Podľa neho je takáto dôvera znakom „zdravého kinematografického prostredia“.
Jedným z koproducentov filmu je RTVS, kam prišiel Michal Kollár ako človek „z ulice“. „Nový manažment je veľmi otvorený, vypočuli ma aj bez odporúčania. O Dána mali záujem už predtým, ale na žiadnu z jeho kníh nemali práva.“ Výhodou Červeného kapitána je podľa neho aj prirodzená dvojjazyčnosť. Niektoré postavy sú Česi, čo bolo od začiatku stratégiou, ako získať českého koproducenta. Mnoho slovenských producentov v Česku podľa Kollára „zápasí“ a do príbehov násilne pasuje české postavy. Česká televízia mala síce dve žiadosti na seriál podľa Dominika Dána, do Kollárovho projektu však napokon vstúpila bez väčších problémov.
Majoritne slovenský
„Slovensko je väčšinovým koproducentom s 54-percentným vkladom, tak ako to má byť,“ vysvetľuje producent. Aj keď filmári zvažovali presunúť nakrúcanie do poľského Krakova alebo Varšavy pre lepšie logistické podmienky, napokon sa dohodli s magistrátom Bratislavy a nakrúcali doma. „Nakrúcať za katalógové ceny sme si nemohli dovoliť, nie sú nastavené pre filmárov. Na porovnanie, jeden štvorcový meter v Bratislave je na filmovanie drahší, ako v centre Prahy, no mesto nám našťastie vyšlo v ústrety.“
Aj keď sa podľa Kollárových skúseností mnoho slovenských producentov železniciam z viacerých dôvodov vyhýba, v jeho filme je náročná akčná vlaková scéna. V tomto prípade neboli obmedzením financie, ale čas, Kollár sa preto rozhodol posilniť štáb. „V jeden natáčací deň som mal na pľaci tri štáby, šesť kamier, ktoré mi ľudia nastavili a ja som medzi nimi preskakoval. Niekedy sa nakrúcal jeden záber z viacerých kamier a prekrývali sa.“ Podľa neho je však lacnejšie „vymazať“ z obrazu štáb v postprodukcii, ako čakať a riskovať, že scéna sa z nejakého dôvodu nenakrúti.
Sila argumentov
Štyri mesiace pred začiatkom nakrúcania odstúpil od projektu chorvátsky koproducent, filmári si však nemohli dovoliť nakrúcanie odkladať. „Poľský herec Maciej Stuhr má komplikované pracovné záväzky, čas má vypočítaný na minútu,“ približuje Kollár. Druhým dôvodom bol podľa neho zdravotný stav Ladislava Chudíka, ktorého pre projekt dlho zvažovali. „Komplikácie boli spojené aj s lokáciami, mohli sme nakrúcať len v daných termínoch,“ vymenúva producent. „Požadovali sme dofinancovanie od fondu Eurimages, no nevyšli nám v ústrety.“ Do projektu však vstúpila spoločnosť SPROALFA, čím sa sčasti vyrovnala strata koproducenta. Spoločnosť mala vo výhľade produkovať inú dánovku a Kollár im musel vysvetliť, že by išlo o krok späť.
„Asi dva roky pred nakrúcaním som zastavoval kolegov producentov a vysvetľoval im, že vzhľadom na malý československý trh je kontraproduktívne rozpredávať autorské práva na Dánove knihy. Keby SPROALFA v danom momente začala produkovať ďalšiu "dánovku“, bola by v rovnakej pozícii, v akej som bol na začiatku ja. V AVF aj Českom fonde už jedného nášho Dána podporili."
Výroba filmu nefunguje tak, že keď sa dofilmuje, zaplatia sa ľudia, vyfakturujú sa náklady. Snímka Červený kapitán mala náročnú postprodukciu, výroba sa presunula do štúdia. „To znamená, že vo filme sú stále zapojení ľudia, za ich prácu im treba zaplatiť, na producenta sú tak stále kladené nároky,“ uzatvára Michal Kollár.
