Umelecký maskér Juraj Steiner, čerstvý držiteľ prestížneho Českého leva v kategórii masky za rozprávku Sedem zhavranelých bratov hovorí, že filmové maskérstvo je nomádsky život.
Dúfali ste, že by ste mohli dostať Českého leva v kategórii masky za rozprávku Sedem zhavranelých bratov?
Z nominácie som sa, samozrejme, potešil. Zároveň som si však uvedomil, že som jedným z piatich nominovaných v tejto kategórii. Do poslednej chvíle nebolo isté, kto cenu dostane. Tipoval som masky k filmu Wilsonov. Bol som pripravený aj na alternatívu, že by to nevyšlo. Vtedy by som povedal: Nevadí, ja doma levicu (manželku), mám. Ak by to vyšlo, pripravil som si aj ďakovný príhovor. Organizátori požiadali všetkých nominovaných, aby v prípade víťazstva obmezili ďakovnú reč na jednu minútu.
Niekto za ten čas stihne poďakovať aj sesterniciam z druhého kolena. Čo ste stihli vy?
V napätej chvíli, keď zaznelo moje meno a počul som potlesk, pocítil som obrovskú radosť. Na každom schode, ktorým som vystupoval na javisko, som sa snažil vybaviť si všetko, čo som chcel povedať. Okrem poďakovania som stihol spomenúť kolegyne – Evu Kranich, Michaelu Kickovú a Zuzanu Paulini. Umelecké maskérky, ktoré so mnou na "Havranoch” spolupracovali. Mená ďalších kolegov, ktorí pomáhali pri príprave a nakrúcaní komparzových scén v Zuberci a na Zvíkove som nestihol povedať. Jozefovi Kanasovi a Martinovi Jankovičovi, Petre Spielbokovej, Martine Selnekovičovej, Natálii Rothovej a Magdaléne Podhornej, Nevene Thielovej, Helene Petřinovej, Simone Zieberovej a Ivete Huptychovej parí rovnaká vďaka.
Podľa čoho si vyberáte spolupracovníkov?
Podľa ich odbornej kvality a kreativity, podľa skúseností z našej prechádzajúcej spolupráce. V dobovom výpravnom filme nie je možné ani úpravu komparzu zveriť do rúk začiatočníkom.
Koľko remesiel ovláda umelecký maskér?
Kedysi to boli rôzne povolania. Maskérstvo má inú históriu ako vlásenkárstvo, kaderníctvo či holičstvo. Keď som začínal s touto profesiou ja, vzdelávanie a prax smerovalo k univerzálnosti. Zatiaľ čo na západe to boli už v tom čase minimálne štyri povolania. Dnes sa už niektorí maskéri špecializujú, napríklad pri zábavných programoch spolupracujú tímy vizážistov a vlasových štylistov. Pri filme alebo v divadle však stále platí, že maskér musí ovládať všetky potrebné techniky úpravy zovňajšku herca. Keď ma produkcia alebo režisér oslovia v domnienke, že všetko dokážem sám, som bezmocný. Je to vždy tímová práca a na konečnom výsledku sa podieľajú svojím dielom všetky profesie.
Neviedla pôvodná multifunkčnosť v socializme k väčšej kreativite?
Bývalý režim izoloval Československo od svetových trendov v umeleckom maskérstve, najmä v úrovni materiálov. Naše výrobky sa nedali kvalitou porovnať s tými, aké mali k dispozícii kolegovia v zahraničí. Výsledkom je, že moja generácia dokáže improvizovať a robiť veci „na kolene“.
Ako to vyzerá s materiálmi dnes?
Dnes si môžete cez internet kúpiť všetko, čo ponúkajú firmy, špecializované na make-up. Vďaka tomu vyrástla generácia skvelých maskérov, ktorí čerpajú skúsenosti aj v zahraničí. Od nich sa učím spoznávať nové techniky, materiály a zdroje, kde sa dajú kúpiť.
Musíte často improvizovať?
Pred nakrúcaním hercov upravujeme v provizórnej maskérni zriadenej v hoteli alebo v mieste nakrúcania. Moje kolegyne sa pri výrobe ocenenej rozprávky potrápili najmä s účesmi, ktoré tvorili podľa našich predstáv. Na návrh kostýmovej výtvarníčky, režisérky alebo herečky ich však museli meniť. My sme totiž vstúpili do projektu v čase, keď už mala kostýmová výtvarníčka Kateřina Štefková svoju predstavu a koncepciu, schválenú režisérkou Alicou Nellis. Aj priamo na pľaci robíme zmeny účesov, ktoré súvisia s ďalšou scénou alebo úpravy masiek či rôzne poranenia vyplývajúce z predchádzajúcich záberov.
Zdá sa, že je to stresujúca práca.
Kvalita maskérov nespočíva len v rýchlosti a remeselnosti, ale aj vo flexibilite, schopnosti vyriešiť problém kompromisom. Niekedy je to o nervy. Účes je takmer hotový, páči sa aj herečke, lebo aj to je veľmi dôležitý faktor, ale napriek tomu sa musí robiť nový. Je to stresový, nomádsky život, ale každého z nás to láka viac, ako robiť napríklad vizážistu. Na druhej strane, kto si dokáže zarobiť pri modelingu, nebude štrnásť hodín denne stáť na pľaci s kufríkom plným rôznych pomôcok v horúčave, daždi alebo vo vetre a mraze.
Čo všetko máte v tom kufríku?
Filmy sa často nakrúcajú mimo nášho trvalého bydliska. V prípade dobového výpravného filmu je potrebné „presťahovať“ všetko. Parochne a vlasové doplnky účesov, materiál na ich prípadné dekorovanie, doplnky tváre pre mužov, všetok spotrebný materiál a pracovné pomôcky na výrobu vlasových doplnkov. Každý skúsený maskér má v „kufríku“ všetko, čo by mohol potrebovať na kreatívnu prácu na pľaci, mimo provizórnej maskérne v mieste nakrúcania. Sú v ňom kadernícke potreby, sponky, kulmy, niekedy aj sušič vlasov alebo uteráky. V „kufríku“ musia byť aj maskérske potreby na úpravu make-upu, na prilepenie parochne alebo fúzov, pomôcky na stvárnenie potu, poranenia, ušpinenia a tiež dostatočné množstvo prostriedkov na odlíčenie. Maskérsky „kufrík“ je však len symbolický výraz. Zvyčajne je to niekoľko poriadne ťažkých batožín.
Pracujete aj pre divadlo. V čom je príprava hercov na javisko iná?
V intenzite masiek, ktorá je primeraná veľkosti divadla. Musel som sa to naučiť. Moje prvé veci som robil ako do filmu. Výsledkom bolo, že z hľadiska neboli vôbec vidieť. V prípade, že divadlo nemá kmeňových maskérov, treba vytvoriť pre každé predstavenie časový záznam všetkých úprav, ktoré sa v ňom uskutočnia. V excelovskej tabuľke zhotovím „ťahák“ pre každú scénu predstavenia. Kolegyňa Eva Kranich to zdokonalila. Pre každú divadelnú hru má knižku s fotkami hercov a s podrobnými popismi k jednotlivým obrazom – ako majú byť urobené vlasy, aké má byť líčenie, koľko času treba na prípadné rýchle „prevleky“ za scénou.
Aká bola vaša cesta k umeleckému maskérstvu?
Bol som „,problémové“ dieťa. Neučil som sa veľmi dobre a podobne bolo na tom aj moje správanie. V ôsmej triede hľadali deti do filmu režiséra Štefana Uhra My z deviatej A. Vybrali aj mňa. Možno kvôli tomu, že som bol "uličník”. Prešiel som až do finálneho výberu, ale rolu nakoniec dostal iný chlapec, Miro Mališ. Posledné skúšky sa robili pred kamerou, v ateliéri. Líčili ma v maskérni, kde boli rôzne farbičky, hubky a pekne to tam voňalo. Keď sa ma potom v škole pýtali, kam si dám prihlášku na strednú, povedal som, že chcem robiť maskéra. Nikto v rodine netušil, ako na to. Mama sa začala vyzvedať, ale na Slovensku sa v tom čase také povolanie neštudovalo. Len v Prahe bola Stredná umelecko-priemyslová škola. Tam som však neurobil prijímačky a po povinnej deviatej triede som chodil s tridsiatimi dievčatami do holičsko-kaderníckej učňovskej školy.
Ako ste sa cítili v tejto menšinovej role?
Cítil som sa ako ich kamarátka. Ďalší rok ma už, našťastie, do Prahy prijali. Aj tam som bol v ročníku s desiatimi dievčatami, ale okrem nás boli v triede scénickí technici a iné divadelné profesie. Popri škole som cez prázdniny pracoval na Kolibe a bol som presvedčený, že sa tam aj zamestnám. V roku 1966, keď som končil školu, však nemali voľné miesto. Nastúpil som do Slovenskej televízie, kde som pracoval dvadsať rokov.
Pokúša sa o vás za tie roky praxe profesionálna deformácia?
Keby som cestoval prostriedkami verejnej hromadnej dopravy, tak oprašujem ľuďom ramená od rôznych prostriedkov na úpravu vlasov či lupín. Podrobne sledujem tváre, lebo to je obrovský inšpiračný zdroj. Mám tak nastavené senzory. Vnímam opitých ľudí, bezdomovcov, zmaľované ženy a informácie o nich sa mi automaticky ukladajú v hlave. Keď mám herca pripraviť do podobnej roly, použijem ich. A opačne. Som veľký priateľ minimalizmu, a najradšej by som ani nelíčil. Milujem pehy, nedokonalosti, ale na to musí byť vhodná téma. Takisto sa mi v mysli ukladá dramatickosť situácie – v ktorých momentoch sa človek spotí, kedy má byť červený v tvári či strapatý. Prečo by mala byť žena, ktorá sa ráno zobudí, upravená?
Herečky sa dokážu na pľaci budiť s pokrčenou tvárou?
Samoľúbosť niektorých herečiek občas bráni v optimálnom prispôsobení jej zovňajšku postave, ktorú stvárňujú. Väčšina skúsených herečiek s tým nemá problém. Napriek tomu, že sa o seba starajú a možno aj podstúpili niektoré skrášľovacie procedúry.
Musí umelecký maskér ovládať anatómiu?
Na škole, ktorú som absolvoval, boli zdravoveda a kozmetika odborné predmety. Takisto sme intenzívne kreslili a modelovali ľudské telo. Nemôžete dať tieň alebo vrásku tam, kde na to nie je fyziognomický predpoklad.
Skúšate si niektoré postupy aj na sebe?
Niektoré áno. Najmä nové materiály. Nanášam a sledujem ich na sebe. Ako rýchlo reagujú na teplo, na pokožku a ako sa dajú tvarovať.
Aké zložité je udržať kontinuitu v maskérstve?
Filmy sa nenakrúcajú chronologicky. Pomáhajú nám knižočky, fotky, kedysi sme si písali poznámky na ľavú stranu scenára. V zahraničí sa používa "make-up report”. Každý deň sa do neho nalepí fotka herca z nakrúcanej scény a zapíšu sa použité materiály. Okrem nás na kontinuitu dohliada skriptka a dnes si v prípade núdze môžeme vypomôcť aj záznamom.
Je pre maskérov lepšia zima alebo leto?
Od mrazu a vetra sú herci niekedy červení, zráža sa im na nose dych, v lete sa zase v priebehu nakrúcania potia alebo opália. Minulé horúce leto sme robili na televíznom filme Johankino tajomstvo. Nakrúcali sme v Hronseku a kvôli horúčavám sme si do maskérne museli nakúpiť ventilátory. V chladničke sme mali minerálne vody v spreji, ktorými sme hercov ochladzovali a v „kufríku“ sme mali aj ochranné opaľovacie krémy s antialergénnym alebo repelentným účinkom. Prípadne sme nastrihali špeciálne kuchynské utierky, vlhké sme ich dali schladiť a hercom sme ich prikladali na tvár.
Priatelíte sa s hercami?
Maskérčina sa nedá robiť bez priateľstva. Nedá sa hercov dotýkať bez toho, aby sme mali k sebe blízko.
Spolupracovali ste aj s manželkou, ktorá je takisto umelecká maskérka?
Isté obdobie sme robili filmy spoločne. Čo bolo dobré z hľadiska ekonomického efektu, ale byť spolu dvanásť a viac hodín v práci a potom aj v súkromí, bolo náročné. Radšej sme pracovali na samostatných projektoch.
Ako ovplyvnili umelecké maskérstvo počítače?
Počítače ovplyvnili celú kinematografiu. Ja som ako dieťa začínal s diapozitívmi, ktoré nám mama premietala na bielu plachtu na dverách a oblúkom technického pokroku som prešiel až k počítačom a mobilným telefónom. Neprekáža mi, že moja vnučka trávi čas s tabletom, len sa bojím, aby vedela rozlíšiť, čo je skutočný svet, a čo virtuálny. V našej brandži spoluvytvárame pre diváka virtuálny svet. Kedysi sa museli nežiaduce vypínače v dekorácii demontovať, dnes sa môžu „vymazať“ z obrazu.
Juraj Steiner
Narodil sa 13. júna 1946 v Bratislave. Vyštudoval Strednú umelecko-priemyslovú školu v Prahe, odbor umelecký maskér. Po škole, v roku 1966, začal pracovať v Slovenskej televízii, kde bol dvadsať rokov. Po odchode z televízie pracoval do roku 1991 ako maskér v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe. Podieľal sa na vyše stovke filmov – Južná pošta, Utekajme, už ide, Rabaka, Rivers of Babylon, Modré z neba, Všetci moji blízki, Deviaty deň, Muzika, Noc kúzelníkov, Nedodržaný sľub, Kruté radosti, Rukojemník, Johankino tajomstvo. V tomto roku získal cenu Český lev v kategórii Najlepšie masky za filmovú rozprávku režisérky Alice Nellis Sedem zhavranelých bratov. Spolupracuje aj s divadlami – so SND, s Divadlom L&S, Divadlom Astorka Korzo '90 a Divadlom Aréna.
Michaela Kicková: Baví ma pohrávať sa s tvárou
Narodila sa 16. januára 1986 v Piešťanoch. Umeleckému maskérstvu sa začala venovať hneď po strednej škole, kde skončila odbor kozmetička – vizážistka. Začínala ako asistentka maskérky pre SuperStar. Po speváckej súťaži začala robiť na projektoch Najväčšie kriminálne prípady Slovenska, Mesto tieňov, Odsúdené, Dr. Ludsky, Dr. Dokonalý, česká kriminálka Anděl. "Tam som sa učila za pochodu,” hovorí Michaela, ktorá sa tejto profesii venuje dvanásť rokov. K televíznym projektom pribudla aj filmová tvorba – Marhuľový ostrov, Anjeli, Zlo, Čistič, Vojtěch. "Na rozprávke Sedem zhavranelých bratov ma lákali rôzne deformácie – tváre aj tela, ktorých tam bolo požehnane.” Michaela je podľa Juraja Steinera skvelou mediátorkou, ktorá dokáže vytvoriť vynikajúce pracovné prostredie. Na to, aby si pamätala postupnosť úpravy hercov, má špeciálnu pomôcku. "Po každom líčení si nakreslím tvár, na ktorú urobím identické líčenie v rovnakých farbách a tvaroch. Aj s vysvetlivkami.”
Eva Kranich: Na plátne vidieť každý detail
Narodila sa 8. augusta 1962 v Bratislave. Umeleckou maskérkou je už tridsaťpäť rokov. Začínala vo Filmových ateliéroch Koliba, kde zložila aj maskérske skúšky. S Jurajom Steinerom spolupracovali v roku 2011 na filme Eštebák. Po revolúcii pracovala na koprodukčných projektoch – Posledná légia, Vzkriesenie, Sestrička a princ zo snov. Neskôr pripravovala reláciu Nové filmy v kinách. Spolupracuje na predstaveniach divadla Astorka Korzo '90 a divadla Tower Stage. "Zatiaľ čo na plátne v kine vidieť každý detail, líčenie je veľmi jemné, prirodzené a parochne nesmú mať žiadne nedokonalosti, v divadle, v závislosti od jeho veľkosti, je líčenie oveľa výraznejšie.” Eva sa na každé historické obdobie dôkladne pripraví, dnes jej pri tom výdatne pomáha internet. Hoci jej doménou sú účesy, rada pracuje aj na drobných špeciálnych efektoch.
Zuzana Paulini: Mám rada prirodzenosť aj extravaganciu
Narodila sa 12. januára 1979 v Bratislave, vyštudovala animovanú tvorbu. Už počas štúdia s kamarátmi natáčala amatérske filmy, kde sa automaticky ako jediná žena v tíme starala o masky a kostýmy. Postupne, cez krátke filmy a televízne seriály, prišla šanca spolupracovať na filmoch Rukojemník režiséra Juraja Nvotu, Krok do tmy režiséra Miloslava Luthera, na filmoch Jána Hřebejka Učiteľka a režiséra Marka Škopa Eva Nová. „Tým, že maskérstvo v sebe spája niekoľko umeleckých remesiel, učarovalo mi najviac. Ak by som si mala vybrať len jednu špecializáciu, napríklad úpravu vlasov, ostatné by mi chýbalo. Mám rada dva extrémy – jemnú prirodzenosť a výtvarnú extravaganciu“.