Slovenské publikum tak mohlo vidieť snímku odpremiérovanú na tohtoročnom Berlinale o deň skôr ako diváci v Čechách.
Príbeh Olgy Hepnarovej, poslednej vrahyne, ktorá dostala v totalitnom Československu trest smrti, skladali autori od roku 2007. Hlavnú úlohu vo filme, ktorý vznikol aj v koprodukcii so Slovenskom, zverili mladej poľskej herečke Michaline Olszańskej.
Odvážne a hĺbavo
Výrazná estetická forma, minimalizmus a filozický podtext odlišujú drámu od klasických životopisných príbehov. Ja, Olga Hepnarová je autorský film, Kazda a Weinreb debutujú zrelo a angažovane. Na osobnom príbehu vyzdvihli nadčasovú tému odcudzenia a pocit šedivej samoty.
S Hepnarovej prípadom, ktorý nebol v 70. rokoch medializovaný, sa režiséri po prvýkrát stretli počas štúdia na FAMU. „Hepnarovej osud nám padol do rany, fascinoval nás aj tým, že konvenuje s existencializmom a ten je nám obom veľmi blízky,“ približuje Weinreb.
Film je profilom spoločenského vyvrheľa, „otloukánka“, za ktorého sa Hepnarová sama považovala a odhaľuje psychológiu vykorenenej ženy. Hraničná životná situácia a emocionálna vyprahnutosť ju dovedú k fatálnemu činu. Príbeh, nenútene ovplyvnený Sartreom, Dostojevským či Camusom má zaujímavú filozofujúcu líniu a univerzálny tematický presah.
Žiadna Ida. Olga.
Ja, Olga Hepnarová je mladý a predsa vyzretý film, kontroverzná téma vzbudzuje diskusiu bez toho, aby išlo o násilný „program“. Viacerí recenzenti prirovnali snímku k oscarovej dráme Ida. Od napodobňovania sa však Kazda a Weinreb skôr dištancujú.
„Neboli sme inšpirovaní Idou. O tému sme sa začali zaujímať ešte na škole, pred pätnástimi rokmi a náš film vznikal paralelne s filmom Ida. Dlho sme nemali potuchy, že sa ten film natáča,“ približuje Weinreb. Petr Kazda ho dopĺňa, že porovnanie s Idou nie je celkom presné a ich filmu „neuľahčuje život“. „Ida je úspešný film, čo nás stavia do ťažkej situácie.“
Obrazová koncepcia vo filme Ja, Olga Hepnarová je podľa Weinreba na rozdiel od Idy omnoho súčasnejšia. „Druhý zásadný rozdiel je v tom, že Ida je "vyžehlená“ a scenáristicky veľmi čistá, oproti tomu je náš príbeh omnoho komplikovanejší," vysvetľuje Weinreb. „No oba filmy sa natáčali v Poľsku a na niektorých lokáciách sme si povedali, aha, podobný vypínač sme už "niekde“ videli," dodáva položartom Weinreb. Porovnanie s filmom Muška Roberta Bressona imponuje filmárom omnoho viac.
Krása vs. zlo
„Vychádzali sme z dokumentárneho filmu, knihy Romana Cílka Olga Hepnarová, kde veľmi presne popísal jej životný príbeh, mali sme výpovede zo súdu, psychiatrický spis… Obišli sme si miesta, kde žila, rozprávali sme sa s ľuďmi, ktorí ju stretli, aj keď len na chvíľu.“ Aj keď Hepnerovej rodina nebola k tvorcom ústretová, „medzi dverami“ sa stretli s Olginou staršou sestrou a tá im natáčanie nezamietla.
Postava Olgy je divákovi sympatická, aj napriek „obludnosti“ a podivínstvu. Dôvodom je uhrančivosť hlavnej predstaviteľky Michaliny Olszańskej. „Od začiatku sme riešili Olszańskej fotografickosť, je skutočne veľmi výrazná, podobne ako Olga Hepnarová. Ľudia, ktorí ju poznali, vraveli, že bola veľmi pekné dievča. Keď narazíte na krásnu vrahyňu, je veľmi ťažké byť nestranní,“ konštatujú filmári. Olgu „pozorujú“ a jej motivácie sú aj napriek duševnej vykoľajenosti jasné a zrozumiteľné. „Chceli sme ukázať chlad, nemožnosť citu s rodinou, zjednodušovať a rozprávať v náznakoch,“ uzatvára Kazda.
Film počas Febiofestu premietnu v Bratislave každý deň až do stredy a od 31. marca sa presunie spolu s ďalšími vybranými snímkami do deviatich slovenských miest.
