Režisér a scenárista filmu Agáva Ondrej Šulaj sa začal zaujímať o prózu spisovateľa Ladislava Balleka už koncom sedemdesiatych rokov. Jeho literárny svet vtedy ožil na divadelnom javisku. „Na motívy románu Agáty a ďalších Ballekových próz som napísal divadelnú hru a predstavenie som režíroval v gruzínskom národnom divadle,“ spomína Ondrej Šulaj, ktorý už roky vyučuje filmovú scenáristiku na bratislavskej VŠMU.
Ako scenárista debutoval v roku 1982 filmom Pomocník, ktorý je tiež adaptáciou Ballekovho románu a vznikol v réžii Zora Záhona. Predobrazom príbehu Šulajovho filmu Agáva je druhá kapitola Ballekovej prózy Agáty. „S Ballekovým dielom som sa stretával a pasoval počas celej mojej tvorby,“ konštatuje Šulaj.
Vedieť správne čítať
Prečo sa scenárista rozhodol siahnuť po literárnej predlohe? „Lákadlom je predovšetkým rozprávanie silného dramatického príbehu. Ballekove postavy sú plasticky živé. Konflikt a dramatický náboj nevyplýva len z ich vzťahov, ale často sa odohráva vo vnútri hrdinov,“ vysvetľuje filmár. Scenárista sa podľa Šulaja pasuje s výzvou, ako dostať literatúru do filmovej reči.
[* img=„301763“ | popisok="Ondrej Šulaj počas nakrúcania filmu Agáva.
" | layout=„fotoCenter“ | verzia=„nestandard2“ *]
„Baví ma to, a práve preto sa k adaptáciám stále vraciam a nielen k Ballekovým prózam, ale aj k Jozefovi Cígerovi-Hronskému či k Petrovi Pišťankovi. Literatúra bola od začiatku motorom filmu, posúvala ho ďalej. Nútila filmárov dôslednejšie a hlbšie pracovať s motívmi príbehu,“ vysvetľuje Šulaj.
Scenárista musí podľa neho vedieť literatúru správne prečítať. Adaptovať neznamená vyberať z textu, taký postup sa často ukáže ako zradný. „Literárny príbeh je v princípe inak napísaný, má inú štruktúru. Už pri čítaní textu by mal scenárista nasadiť optiku filmára a vedieť odhadnúť čo je pre budúci film dôležité.“
Nástrahou sú aj literárne dialógy, vo filme totiž pôsobia popisne a autorovi sa nevypláca doslovne ich prepisovať, pretože z úst hercov vyznejú umelo. Dobrý filmový autor by mal podľa Šulaja modelovať repliky nie len z literárnych dialógov, ale aj z informácií, ktoré sú v texte zahrnuté v inej forme, v opise alebo autorskej reči. „Hovorí sa, že všetko sa dá zadaptovať, dokonca aj telefónny zoznam, no nie je to také jednoduché. Niektorým knihám filmová forma uškodí, sú zaujímavejšie v literárnom jazyku a treba ich jednoducho nechať tak.“
Nenaložiť si na plecia priveľa
Scenárista si uľahčí cestu, ak pred románom uprednostní kratší útvar, poviedku alebo novelu. „Môže sa zdať, že adaptovať svetovú klasiku, napríklad Dostojevského, znamená, že z neho stačí vybrať prvky, no nie je to celkom tak. Práve veľmi kvalitná literatúra je najťažším orieškom, pretože scenárista musí pochopiť autorovho ducha,“ pripomína Šulaj. Podľa neho je ťažké zúžiť do deväťdesiatich minút román, ktorý je „veľký“ rozsahom aj myšlienkami.
Aj preto si z Ballekovho románu Agáty vybral jednu kapitolu. „Príbeh Agávy mi prišiel veľmi zvláštny, takmer ,neballekovský‘. Ľúbostný trojuholník – láska profesora Orešanského a staviteľa Hampla k mladej Nadi – pôsobí ako vystrihnutý z katalógu. Aj keď sa môže zdať, že bol stokrát videný, u Balleka je zasadený do bizarnej doby, dva roky po druhej svetovej vojne, počas veľmi suchého leta, ktoré v roku 1947 postihlo celé Československo a v pozadí sa navyše hlási rok 1948 a ,víťazný február‘. Ten predstavoval nebezpečenstvo pre celú vrstvu vzdelancov, ktorá z kraja postupne veľmi drasticky vymizla.“
Foto: Michaela Hošková
Scenáristickou výzvou pre Šulaja bola hra s týmto skrytým konfliktom, dilemou bolo dostať ho do filmového obrazu. Okrem toho hľadal spôsob, ako dať literárnej predlohe dramatickú štruktúru bez toho, aby tým Ballekovo dielo ochudobnil, a zároveň, aby ho dostal do deväťdesiatich minút filmového času. Ballekove romány sú podľa neho zaľudnené, rozohráva množstvo motívov, často sa v niektorej kapitole sústredí na postavu, ktorá sa už v ďalšej neobjaví a priestor dostanú iné príbehy. Takto sa u Balleka prelieva a formuje kolorit miesta a doby.
Odložiť knihu bokom
Šulaj priznáva, že s literatúrou pracuje zvláštnym spôsobom. „Nie som otrokom predlohy, hotové prvky nevyberám z knihy mechanicky. Román Agáty som po prečítaní odložil bokom a hral som sa s motívmi v zmysle dramatickej filmovej štruktúry. Ballekov dej som nepreberal pasívne a automaticky, ale pracoval som s jeho postavami, so staviteľom Hamplom, jeho ženou Naďou, mladým učiteľom Orešanským, lekárom Vargom a ďalšími.“
Až si tieto postavy v Šulajovom scenári začali žiť vlastným životom. „Často od Balleka ,odbočia‘. On by možno niektoré motívy prítomné vo filme do románu nikdy nedal, ale nemal problém s tým, ak som sa aj pri adaptovaní Pomocníka odklonil od jeho predlohy. Bol veľmi tolerantný autor a na Agávu sa veľmi tešil,“ prezrádza režisér, ktorý sa so spisovateľom počas písania scenára niekoľkokrát stretol.
„Ballek bol mimoriadne zdatný rozprávač, dokázal podať príbeh sugestívne lyrickým jazykom a veľmi presne opísať atmosféru doby aj prostredia,“ neskrýva svoj obdiv Šulaj. Pomocník i Agáva sa odohrávajú v juhoslovenskom mestečku Palánk, ktorého predobrazom sú Šahy. „Ballek mi tu počas prechádzok rozprával veľmi zaujímavé príbehy ľudí, často aj také, ktoré sa do jeho próz nevošli.“
Foto: Michaela Hošková
Rovnako ako v roku 1947 sa aj dnes podľa Šulaja nad nami vznáša akási skrytá hrozba. „Nielen Slovensko, ale celú Európu obchádza neviditeľné zlo, s ktorým by sme sa mali čím skôr vyrovnať,“ hovorí filmár, ktorý vidí aktuálnosť témy Ballekovej prózy aj drámy Agáva práve v tom.
Agáva, ktorá je zároveň Šulajovým režijným debutom, je práve v slovenských kinách.
