Recenzia: Olga Hepnarová čupí v šedivej samote

Príbeh odohrávajúci sa v totalitnom Československu je inšpirovaný osudom Olgy Hepnarovej, poslednej popravenej trestankyne, ktorá v roku 1973 úmyselne namierila dodávku na hlúčik ľudí stojacich na pražskej ulici. Osem z nich jej plánovanú „pomstu“ neprežilo.

Krvavá stopa smútku

Filmárov inšpiroval bizarný, nemedializovaný prípad zo 70. rokov. Príbeh dievčaťa, ktoré sa s pocitom menejcennosti a odmietaním okolia vysporiada po svojom, je podaný veľmi súčasne a moderne. Ja, Olga Hepnarová rozhodne nespadá do kategórie československých "retro drám”. Ide o sebavedomé dielo s jasným autorským konceptom bez umelých manier, schopné konkurovať snímkam na európskej úrovni.

Film ponúka genézu charakteru Olgy Hepnarovej od dospievania až po jej popravu, no rozhodne nejde o klasickú životopisnú drámu. S jej zúfalstvom sa dokážeme racionálne stotožniť podobne ako s Dostojevského Raskoľnikovom (Zločin a trest). Osamelosť a skeptická neschopnosť nadviazať akýkoľvek vzťah vystihuje zmätené pocity mladej generácie, na ktorú je film zameraný. Navyše pôsobí, akoby sa odohrával v bezčasí, doba je prítomná ako šedý tieň.

Filmári ponúkajú znepokojivú polemiku o nevyhnutnosti zla. Hepnarovej "anomália” vyústi do tragédie, ktorá je morálnou obžalobou bezohľadnosti. Pomstila sa za nelásku, nezáleží na tom, či išlo o predstavy chorej mysle, alebo nie, krutosť je všadeprítomná a objektívna, hranice medzi obeťami a trýzniteľmi sa stierajú. Hepnarovej vykorenený stav odráža prosté pravidlo – ten, kto je neschopný milovať sám seba, nemôže byť milovaný inými. Olgu Hepnarovú ľudia necítia, rovnako, ako ona necíti ich.

V podaní Poľky Michaliny Olszańskej je česká vrahyňa démonická. Uhrančivá kráska sa s rolou stotožnila až absolutisticky, pekná tvár je v dokonalom kontraste s tým, čoho sa postava dopúšťa.

Zostať nad vecou

Koncept je dôkladne premyslený, film je emocionálne odťažitý, rovnako ako hrdinka, má pomalšie tempo a je mnohovrstevnatý, všetky motívy sa zlievajú do jednej, ústrednej idey. Filmári sa nás pokúšajú zneistiť náznakmi. Minimalizmus je reakciou na stereotypnú emocionalitu, ktorú divák od obdobného, silného príbehu podľa skutočných udalostí očakáva. Namiesto toho vyzdvihujú intelektuálnu rovinu. Charakteristický je šedivý obraz, silná atmosféra a tajomno, ktoré vnáša do príbehu nielen Hepnarová, ale aj podivné vedľajšie postavy.

Hepnarovej neschopnosť reagovať na život a ľudí definuje milenecký vzťah s Jitkou (Marika Šoposká), opakované odmietnutie ju vracia k sebaľútosti a jej nenávisť graduje. Okolie však koná ako kolektívny hrdina s prevládajúcimi negatívnymi vlastnosťami. Tie sú tendenčne mechanické a aj motivácie postáv možno ľahko spochybniť. Sterilná neživosť je však zámerná, filmári pracujú s určitou formou nadsázky, aby akcentovali tému.

Autori sa vzdávajú prvoplánových stimulov. Úplne absentuje hudobný motív, zostávajú striedmi, verní nezaujatej „observatívnej“ narácii, čím vyzdvihujú racionalizmus a filozofujúci tón. Vzťahy sú však ploché, jednostranné a film je tézovitý. Pozitívom je, že nezobrazuje Hepnarovú ako psychicky chorú, diváka zaujíma a snaží sa jej porozumieť. Môže i nemusí byť „otloukánkom“, záleží od uhla pohľadu, isté však je, že vystríha pred nezáujmom o nešťastie druhých.

Film má svoje limity, nie je psychologickou štúdiou komplikovaného charakteru v hraničnej situácii, no autori celkom dobre vedia, čo chcú povedať a darí sa im k tomu priblížiť. Rovnako ako Olginmu okoliu, ani im sa do jej sveta nepodarilo preniknúť, kreslia ho však veľmi efektívne a uveriteľne. Nehľadajú odpovede, skôr rozohrávajú zaujímavé úvahy a robia to mimoriadne pôsobivo.