Premiéry filmov, v ktorých hráte, znášate hrdinsky?
Potrebujem čas, aby som premiéru strávil. Pohľad na seba ma občas vydesí. Vždy objavím niečo, čo som mohol urobiť lepšie. Zvykám si na to, že pôvodná verzia sa zostrihá, že niekde chýba tá „bodka“, ktorá v klapke pôvodne bola. Samozrejme, rešpektujem postprodukčné úpravy. Majú svoj význam.
Vo filmoch Pokoj v duši, Marhuľový ostrov či Ďakujem, dobre, ste hrali negatívne postavy, aj váš Filadelfi v snímke Agáva je alkoholikom…
Vôbec nerozumiem tomu, prečo to tak je. Čoskoro začnem dokonca nakrúcať film, v ktorom hrám takú negatívnu postavu, že zatieni všetky predchádzajúce. Komplikované, nepriamočiare charaktery sa na druhej strane veľmi dobre hrajú.
Pritom vaša tvár s modrými očami sa na prvý pohľad vôbec nehodí ku galganom. Chcú režiséri vytvoriť kontrast medzi tým, ako mierumilovne môže vyzerať negatívna postava a čoho všetkého je schopný navonok neškodný jedinec?
Aj to je možné. Musím však obhájiť lekárnika Filadelfiho, ktorý nie je celkom negatívny. Snažil som sa odhaliť jeho vnímanie doby, v ktorej žil. Jeho nihilizmus a skepticizmus mali na svedomí zanikajúca meštianska vrstva, neistota, rozpadajúce sa životné hodnoty a úpadok morálky. Mám veľmi rád autora predlohy filmu Ladislava Balleka. Vedel farbisto zachytiť atmosféru, presne do detailov ju opísať.
Ballekovu poetiku ste si vyskúšali aj na divadelných doskách?
V divadelnej inscenácii Pomocník som hral Volenta Lančariča. Charakter, ktorý, nech sa deje čokoľvek, všetko prežije. Amorálna postava, so všetkými špinavými spôsobmi konania. Trochu som sa obával uvedenia titulu, ktorý nepritiahne do hľadiska davy ľudí. Diváci sa však zrazu objavili a téma odohrávajúca sa v mestečku na južnom Slovensku v povojnovom období ich veľmi zaujala. Aj dnes má čo povedať spoločnosti, ktorá sa ocitá v podobnom morálnom úpadku.
Balleka, tak ako iné predstavenia v Komárne, ste hrali vo vašej rodnej maďarčine. Knihy tohto autora čítate v slovenčine?
Samozrejme. So slovenčinou nemám problém, horšie je to s češtinou. Keďže v Komárne hrám len v maďarčine, aj čítanie je cesta, ako si môžem cibriť slovenčinu.
Niektoré scény filmu Agáva sa nakrúcali vo vašich rodných Želiezovciach. Vybavili sa vám nejaké spomienky?
Nakrúcalo sa napríklad v kaštieli Esterházyovcov, kde som v sedemdesiatych rokoch chodil do škôlky. Bolo smutné vo filme vidieť kaštieľ s rozpadávajúcou sa strechou. A pohľad naň mi vyvolal spomienky… Raz ma mama nechala ísť samého do škôlky cez park. Nevedel som sa však dostať dovnútra, lebo kľučka bola privysoko. Rozplakal som sa a vrátil som sa domov.
Foto: Continental Film
Vo filme hlavní predstavitelia jazdia na koňoch. Aj vás vraj k herectvu priviedli kone?
Celé detstvo som sníval s otvorenými očami. Závidel som hercom, ktorí v kovbojkách jazdili na koňoch. Krása a ušľachtilosť týchto zvierat ma vždy fascinovali, a tak som sa rozhodol, že herectvo bude cesta, ako sa k nim dostanem.
Koľkokrát ste si vo filme zajazdili na koni?
Kedysi, pred desiatimi rokmi som jazdil, ale odkedy som spadol, dostal som strach. Odvtedy som na koni nesedel. Musel som to však prekonať, pretože o rok by sme mali začať nakrúcať film, kde budem opäť jazdiť. Už teraz začínam trénovať.
Pri čom si najlepšie oddýchnete?
Milujem vodu a rybárčenie na Dunaji alebo na Váhu. Zoberiem si ďalekohľad, sledujem prírodu, vtákov a zvieratá. Kým mi neukradli motorový čln, tieto rieky som ním aj brázdil.
Rybári sú zaujímavý živočíšny druh. Koľko vydržíte sedieť na brehu a nič nerobiť?
Celé dni aj noci. Chodím s kamarátmi aj sám. V prípade, že ryby berú, je to adrenalín. Ak nie, a nič sa nedeje, pýtam sa sám seba, čo tam vlastne robím.
Keď neberú, môžete sa aspoň učiť texty.
Skúšal som aj to, ale nepodarilo sa. Mal som veľa povinností, na stole texty, ktoré som sa musel učiť, a zároveň obrovské nutkanie ísť na ryby. Dostal som geniálny nápad, že spojím príjemné s užitočným. Viete, ako to dopadlo? Ani vetu som sa nenaučil. Oklamal som sám seba, zbytočne som so sebou ťahal scenár.
Kde končia ulovené kapre a sumce?
Rád varím klasické halászlé a iné jedlá z rýb. Kapor s paprikou, paradajkou a so smotanou má úspech u mojich príbuzných aj kamarátov.
Pôvodne ste mali byť inžinierom, nie hercom. Boli ste technický typ?
Na gymnáziu som sa dobre učil. Teraz to znie tak, že sa vyťahujem. Odporučili mi Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline, kde som chodil na strojnícku fakultu. Ani pol roka som tam nevydržal! Prednosť som dal košickej Thálii, kde som nastúpil ako elév. Po dvoch rokoch vojenčiny som skúšal VŠMU. Tam ma však zobrali až na tretíkrát.
Prečo vás nechceli?
No veď to! Dvakrát ma po piatich minútach surovo vykopli. Hnevalo ma to, veď som nedostal vôbec priestor. Nič som neukázal a už som bol vonku. Keby ma pustili aspoň do tretieho kola na javisko, kde sa dá ukázať skutočné herectvo… Ak by ma v takom prípade neprijali, rešpektoval by som to. Tak som sa zaťal a skúšal som to ďalej. Na tretíkrát sa mi to podarilo, ale to som už mal dvadsaťštyri rokov.
Foto: Jókaiho divadlo
Do školy ste nastúpili v revolučnom roku 1989. A mohlo sa ľahko stať, že z vášho sna stať sa hercom nič nebude.
To bol pre mňa najväčší stres. Ledva som sa na tretíkrát dostal na školu a už sme odovzdávali indexy. Mal som veľmi zmiešané pocity, bola vo mne obrovská neistota. Nakoniec to dopadlo najlepšie, ako mohlo. S autorským predstavením sme po revolúcii pochodili divadelné festivaly po celej Európe. Boli to pre mňa veľmi vzácne roky v prajnom, nesúťaživom prostredí.
So spolužiačkou Szidi Tobias ste študovali aj v Budapešti?
Boli sme tam pol roka na študijnom pobyte. V Budapešti sme mohli aj dokončiť školu. Vtedy sme so Szidi sedeli dlho do noci pri Dunaji a rozprávali sa o tom, čo bude lepšie. Nakoniec sme dali prednosť Bratislave. A po škole som začal hrať v Jókaiho divadle.
Foto: Film Europe
V Komárne ste boli sedem rokov aj umeleckým šéfom a dva roky riaditeľom. Svedčali vám tieto roly podobne ako tie divadelné?
Nie. Herec je spokojný, keď má rolu, keď veľa hrá. Vyhovieť všetkým sa nedá. Ťažko som znášal, že som nemohol dať všetkým rovnaký priestor. Riaditeľom som bol za Mečiara, v čase štrajkov. Riešili sme otázku prežitia, mal som z toho nočné mory. Keď sa situácia upokojila a vláda sa vymenila, dostal som ponuku na pokračovanie vo vedení. Poďakoval som a odmietol. Stačilo. Funkcia robí z herca úradníka, ktorý stráca potrebnú slobodu a kreativitu.
Schopnosť viesť ľudí by ste mohli pretaviť do réžie. Neláka vás?
S réžiou koketujem už dlhé roky. Zatiaľ som sa k tomu nedostal. Aj kvôli tomu, že mám veľmi málo času. Nápady si nechávam uležať. Čakám, kedy príde ten správny čas. Stále sa to mení. Narazím na dobrý námet, ale ten po čase vytlačí ďalší a takto sa to kopí. Dokonca som už aj niečo sám napísal. Subjektívnej výpovede o svete sa však trochu obávam. Čím viac o tom, čo sa okolo nás deje, rozmýšľam, tým je to náročnejšie. Cítim vo svete zlobu, agresivitu, uzavretosť, ale nemôžem hľadať objektívnu pravdu.
Ktoré hodnoty sú u vás na prvom mieste?
Človek má ostať človekom. To je najdôležitejšie. Nájsť lásku, pozornosť k sebe aj k druhým.
Aké ťažké je v postave nájsť jej frustráciu, odhaliť, prečo koná práve tak?
Keď pozorne čítate scenár, charakter sa objaví. Dobrý dramaturg s režisérom to napomôžu. Niektoré konania, prejavy ľudí odpozorujem. Mám rád cestu hľadania, na ktorej sa snažím pochopiť pohnútky človeka. Aj opilecké stavy majú svoju psychológiu. A niečo máme aj odskúšané na vlastnej koži…
Obsadzujú vás nielen do postáv ničomníkov, ale aj farárov. Koľkokrát ste hrali si obliekli vo filme sutanu?
Asi päťkrát. Najradšej mám farára z filmu Martina Šulíka Cigán. Nie je to len farár, ktorý káže v kostole veriacim. Našiel kľúč, ako komunikovať s Rómami. Pomocou športu, konkrétne boxu, im ukazoval inú cestu, iný spôsob života. Mám rád také ozvláštnenie postáv.
Ako sa vám hralo s rómskymi nehercami?
Mal som predsudky. Keď som sa ocitol v osade pri Krompachoch a videl som, v akej chudobe Rómovia žijú, zdesil som sa. Spočiatku boli odmeraní, ale po týždni sme sa pustili do reči. Svet vnímajú inak ako my. Majú iné pravidlá, žijú zo dňa na deň. Nerozmýšľajú o budúcnosti. Ženy išli ráno prať na potok, potom niečo navarili a čakali na mužov. Zvyšok dňa sa odvíjal od toho, v akom stave chlapi dorazili. Keď prišli opití, bola bitka, ale nikto si z toho nič nerobil. To bolo bežné.
Naučili vás niečo? Zmenili sa váš pohľad na nich?
Jeden moment na mňa silno zapôsobil. Pred nakrúcaním v kostole, kde bolo v komparze asi sto Rómov, som si vypnutý mobil dal do vrecka na saku. Keď som sa vrátil, nebolo ho. Už som sa rozlúčil s ním aj so všetkými dôležitými kontaktmi, keď sa mi o dva dni, vďaka vajdovi, vrátil späť. Keby som stratil v bare Slovenského národného divadla telefón, som presvedčený, že už by som ho nenašiel. Po nakrúcaní som mal ešte mesiac také zvláštne pocity. Prehodnocoval som svoj postoj k Rómom. To sú tie predsudky.
Mali ste niekedy predsudky aj voči filmu? Neverili ste mu, a nakoniec sa podarili?
Obával som sa filmu Ďakujem, dobre. Bojoval som s ním až do konca. No keď bolo zrazu všetko uzatvorené, homogénne, nič z toho netrčalo. Nakoniec som bol rád, že som do toho projektu išiel naplno.
Foto: Filmtopia
Nakrúcali ste s maďarskými režisérmi. Akí sú?
Spolupracoval som so Szabolcsom Hajdu a teraz sa chystám nakrúcať ďalší film s maďarským režisérom Kornelom Mundruczó. O aktuálnej téme – emigranti. Obaja sú veľmi silné osobnosti – je jedno, kde by žili – či v Maďarsku, v Česku alebo na Slovensku. Majú posledné slovo, nerobia takmer žiadne kompromisy, ktoré sa týkajú produkcie, a konečný tvar filmu držia v rukách. To u nás neplatí. Režiséri sa v snahe ušetriť neraz podvolia tlaku zvonku.
Ktorá rola, ktorý film vám dal najviac zabrať?
Už spomínaný film Mátyása Priklera Ďakujem, dobre. Aj som sa s režisérom pohádal. Bolo mi zle z toho podliaka, ktorého som stvárňoval. Z toho, ako týral ženu, syna aj psa, mi bolo až psychicky nevoľno. Bolo náročné sa stotožniť s touto postavou.
Máte vo svojom repertoári aj kladnú postavu?
Málo. Väčšinou ma zabijú alebo sa zabijem sám.
V súkromí, dúfam, nie ste taký sebadeštruktívny.
Niekedy som na seba prísny. Zbytočne sa týram. Keď niekto uverí tomu, že je dobrý herec, je zle. Ja mám v sebe stále pochybnosti. Často sa pýtam, či je moje herectvo pravdivé, či je to dobré. Zo začiatku mi tieto pocity chýbali, ale po tridsiatich rokoch, ktoré robím divadlo, je to čím ďalej, tým horšie. Trochu ma to straší.
Ste prísny aj na druhých?
Keď nájdem odvahu, poviem pravdu aj ostatným. V divadle nehrám s mladými hercami žiadnu hru, hovorím s nimi na rovinu. Poviem, čo sa mi nepáči, čo by mohlo byť lepšie. Divadlo sa nemôže robiť „akože“. Musíme mu uveriť.
Koľko vám berie divadlo zo súkromia?
Veľa. Veľmi veľa. Niekedy som unavený. Priemerne mám štyri premiéry ročne. Bije sa to s rodinným životom. Snažím sa moju chýbajúcu prítomnosť vynahradiť v lete. Všetko sa však nedá. Občas sa pýtam, či to stojí za to. Ale už sa napríklad učím odmietať. Už sa mi podarilo slušne povedať, že nejaký projekt ma neoslovil. Predtým som nevedel povedať nie. Ani vás, hoci tento rozhovor nebol vopred dohodnutý, som nevedel odmietnuť.
Attila Mokos
Narodil sa 13. decembra 1964 v Želiezovciach. Študoval v Žiline na Strojníckej fakulte Vysokej školy dopravy a spojov, odkiaľ v prvom ročníku odišiel do košického divadla Thália. V roku 1993 absolvoval štúdium herectva na VŠMU v Bratislave. Po jej absolvovaní nastúpil do Jókaiho divadla v Komárne, kde ako člen umeleckého súboru pôsobí nepretržite doteraz. Od roku 1994 pôsobil šesť divadelných sezón ako umelecký vedúci súboru, dva roky bol riaditeľom divadla. Účinkoval vo filmoch Prípad na vidieku režiséra Stanislava Párnického, v Krajinke Martina Šulíka, v Krutých radostiach Juraja Nvotu, v Démonoch Roberta Švedu. Hlavnú postavu stvárnil vo filme Vlada Balka Pokoj v duši, vo filme Marhuľový ostrov, zahral si aj v snímke Nedodržaný sľub a Ďakujem, dobre, Cigán, 7 dní hriechu, Mirage a v novom slovenskom filme Agáva. Zahral si aj v seriáloch Búrlivé víno, Nevinní, Kriminálka Staré mesto. Na svojom konte má dve ceny Slnko v sieti. Žije v Komárne, má sedemnásťročného syna.
