Nakrútili ste najlepší slovenský film uplynulých dvoch rokov. Čo vás ako autora na filme Eva Nová teší najviac?
Najväčšiu radosť som mal vo chvíli, keď sme film uzavreli v jeho finálnej verzii. Keď som si uvedomil, že všetky dôležité témy, o ktorých som chcel rozprávať, sa mi doň podarilo dostať. To bola moja najväčšia vnútorná satisfakcia. Celý ten náročný proces, do ktorého bolo zapojených mnoho ľudí, odrazu stál za to. Vždy, keď robím film, myslím na divákov. Neznamená to, že Eva Nová je veľmi ústretové dielo, ale komunikuje. Chcel som, aby sa ľudí dotklo tým, že bude reflektovať to, čo môžu vidieť okolo seba. Keď sme robili prvú projekciu pre priateľov, aj keď sme ho neskôr pustili v zahraničí, ukázalo sa, že zafungoval univerzálne, že sa v ňom nachádza istá ľudskosť, čo ma ako autora veľmi teší.
Filmu veria nielen diváci, ale najmä herci sú s postavami veľmi intenzívne zrastení. Ako ste ich presvedčili?
Východiskový bol scenár, to je základný kameň budúceho filmu. Samozrejme na pľaci sa rodí druhý raz a celkom nanovo. S hercami sme sa vždy snažili stanoviť si, ako má daná scéna vyznieť, o čo v nej ide a aký prístup vyžaduje. V rámci toho sme sa snažili hľadať optimálny výraz. Na hercoch si veľmi cením, že boli otvorení skúškam, tešilo ich, že tomu venujeme dlhšiu prípravu. Pomohlo im to nadobudnúť istotu pri nakrúcaní, viac si verili a na pľaci sme to len doťahovali. Tretíkrát sa film rodí v strižni, na čom má veľkú zásluhu František Krähenbiel. Je veľmi empatický a pri hľadaní výsledného temporytmu, pri práci s tichom a pauzami mi bol veľmi nápomocný.
Ako ste z Emílie Vášáryovej vytiahli Evu Novú?
Na začiatku sme museli zmeniť jej vizuál, degradovať ho, aby si diváci jej postavu čo najmenej spájali s divou Emíliou Vášáryovou. Prešli sme spolu scenár, vetu po vete, určili sme kľúčové scény, emočne vypäté situácie, kde je veľmi dôležité, aby im divák porozumel. Dôležité bolo, aby herci hrali zo seba, aby to medzi nimi iskrilo, vzniklo dusno, aby tam bola energia. Na tej sme pracovali najviac.
Milan Ondrík ju ako filmový syn Ďoďo skvele dopĺňa. Ako ste ho našli?
Milana Ondríka poznám od študentských čias, no keď som zvažoval, koho by som mohol obsadiť do role Ďoďa, neprišiel mi na rozum. Aj preto, že je mladší ako Ďoďo, ktorého som si predstavoval. Spomenul som si na neho počas jednej z hereckých skúšok. Keď prišiel, v tej minúte som vedel, že je to on. Nechápal som, prečo mi to nenapadlo skôr, mohli sme mať dávno rozhodnuté.
Čím vás presvedčil?
Energiou. Vie sa neuveriteľne koncentrovať, za pár sekúnd sa „napumpuje“, urobí prechody zo situácie do situácie, dokáže prechádzať z jednotky na päťku, z päťky na jednotku, ako keď v aute radíte rýchlosti. Všetky výrazové prostriedky má zvládnuté, je veľmi vnímavý a pokorný. Spolupráca s ním bola výborná.
Ako vnímate súčasnú slovenskú filmovú tvorbu?
Koza Ivana Ostrochovského aj Deti Jara Vojteka si zaslúžili cenu rovnako ako Eva Nová. Je to zhoda okolností a vypovedá o vkuse a názore akademikov, ktorých si samozrejme veľmi cením. Na Slovensku vzniklo množstvo zaujímavých až výnimočných filmov, z čoho mám nesmiernu radosť. Patrím do strednej generácie filmárov. Ak budú študenti, ktorí vychádzajú zo škôl teraz, alebo skončili pred pár rokmi pokračovať, nebudú sa vzdávať pri neúspechoch a zostanú verní svojej autorskej práci, výsledky sa dostavia. Zďaleka nie pre všetkých, ale pre mnohých určite. Pre moju generáciu bolo zásadné práve to, že sme po škole pokračovali v tvorbe dokumentárnych filmov, aj preto, že sú lacnejšie ako hrané filmy a neodišli sme do komercie, k televíznym telenovelám.
