Herec Samuel Spišák: Lovím dedkove filmy

Na finále súťaže 48 Hours Film Project v Atlante si svojím krátkym filmom vyslúžil druhé miesto. Slovensko bude touto snímkou reprezentovať aj na filmovom festivale v Cannes.

Pre cenu na Filmapalooze v Atlante ste si boli osobne?

Bol, ale vôbec sa mi tam nechcelo, pretože v Bratislave som mal veľmi veľa povinností súvisiacich aj so školou. Navyše, z ostatných krajín boli v Atlante celé výpravy a ja som tam bol úplne sám. Po premietaní nášho filmu však za mnou začali chodiť ľudia z celého sveta, s ktorými som sa mohol porozprávať. Vôbec som nečakal, že náš film niekto zaregistruje. Možno zafungovala jeho jednoduchosť.

Do Cannes, kde sa bude premietať s ďalšími štrnástimi krátkymi filmami z tejto súťaže, pôjdete takisto sám?

Nie, tam už pôjdeme viacerí z tímu, ktorý sa podieľali na jeho výrobe. Do Cannes sa dá ísť autom, všetko je cenovo oveľa dostupnejšie. Na ten výlet sa teším.

Patrí k druhému miestu aj finančná odmena?

Tú získava len film na prvom mieste. Dostali sme dosku – plaketu, ktorú mám doma na stene. Dôležitejšie ako finančná odmena budú možno kontakty, ktoré získame.

Pedagógovia na VŠMU váš úspech ocenili?

Nemám ten pocit, ani im to nezazlievam. Súťaž totiž popiera princípy výroby filmu, ktorý sa má dôkladne pripraviť.

Aké má pravidlá súťaž, v ktorej treba nakrútiť film za dva dni?

Súťaž sa odohráva v rôznych mestách po celom svete počas celého roka. V piatok večer si prihlásené tímy vyžrebujú zadanie. Musia použiť zadanú rekvizitu, postavu, ktorá má konkrétne meno a povolanie, vetu a žáner. To všetko musia dať dokopy a nakrútiť krátky, troj- až osemminútový film, ktorý v nedeľu, najneskôr do 48 hodín, odovzdajú. Keďže sme vyhrali mestské bratislavské kolo, dostali sme sa na filmový festival Filmapalooza v Atlante.

A v konkurencii 130 krátkometráž­nych filmov váš film Ďakujem za krásne sviatky získal druhé miesto…

Mysleli sme si, že ak to aj nevyjde, bude to dobré filmové cvičenie. Rok predtým sme boli v Prahe. Keďže sme o súťaži nič nevedeli, vyskúšali sme si, ako to funguje. Bolo treba vypísať a podpísať rôzne dokumenty, aby filmy, ktoré vzniknú, boli ošetrené autorskými právami. Vtedy nám administratíva spojená so súťažou nevyšla, ale v Bratislave sa to už podarilo.

Aké ste si vyžrebovali zadanie?

Postava bol Karol Vozár – hvezdár, rekvizita fľaša a žáner „holiday film“, teda film zo sviatočného prostredia. Najviac sme sa potrápili s vetou: „Ja by som aj zostal, keby som neodišiel.“ Naopak, žáner nás veľmi potešil, lebo sa s ním dalo pekne pracovať. Vybrali sme si vianočné sviatky.

Koľko ľudí ste mali v tíme?

Náš tím tvorilo päť ľudí. Hoci sme nikdy predtým spolu nerobili, kamarátili sme sa. Prvý večer sme vymysleli scenár, druhý deň sme nakrúcali a tretí deň materiál zostrihali. Prekvapilo ma, že niektoré tímy tvorilo až tridsať členov. Mali na výrobu peniaze a úplne iné možnosti. My sme náš film robili na kolene. Aj sme si dali taký názov: Na Kolene Production. Na rozdiel od výpravného filmu z Amsterdamu, ktorý zvíťazil, my sme mali veľmi jednoduchý príbeh s troma účinkujúcimi – mama, otec a syn.

S čím ste sa najviac potrápili? So stresom alebo s nedostatkom ča­su?

Najťažšie bolo vymyslieť scenár, aby všetko fungovalo jednoducho a dobre. O siedmej večer sme dostali zadanie a išli sme do krčmy. Padlo v nej veľa nápadov, aj hlúpostí, ale do troch hodín sme mali scenár napísaný.

Pomohlo vám, že študujete réžiu?

Určite sme boli na tom lepšie, ako amatéri, ktorí sa do súťaže zapojili. Študujem réžiu hraného filmu a už mám nejaké skúsenosti. Keď si niečo vymyslím, viem, ako to bude vyzerať, viem, ako sa dá dosiahnuť želaný výsledok.

Na čo všetko sa môžu nakrúcať filmy?

Na všetko. Na kameru aj na mobil. Dnes už mobily nakrúcajú lepšie ako niektoré kamery.

Akého žánru ste sa obávali?

Muzikálu. Neviem si predstaviť urobiť originálny muzikál aj so zložením hudby za 48 hodín. Medzi ťažšie žánre patria aj trilery alebo akčné filmy. Urobiť film, ktorý by nebol trápny, nie je jednoduché.

Kde ste nakrúcali?

Exteriéry v Bratislave a scény v byte sme nakrúcali u mojich rodičov, ktorí nám vytvorili zázemie.

Vo vašej rodine je vraj silná tradícia rodinných videí?

Máme skúsenosti s domácimi filmami, ktoré sme si od detstva nakrúcali na chalupe vo Svätom Antone. Všetko sa to začalo, keď nám dedo Karol dal kameru a povedal, aby sme si niečo nakrútili. Vymysleli sme si príbeh, rozdelili úlohy a nakrútili krátky film. Stala sa z toho tradícia a každý rok sme vyrobili jeden krátky príbeh, v ktorom účinkovala celá rodina. Nakrúcalo sa na prvú ostrú, takže to bola vždy zábava. Hotový film na DVD dostala babka pod vianočný stromček. Spolu je ich asi dvanásť. Rôzne žánre – rozprávka, videklipy alebo horor. Posledné roky už nenakrúcame, lebo sa nevieme stretnúť. Sme rozlietaní, každý má už svoj program.

Premietnete si občas niektorý z tých filmov?

Niekedy, keď mám nostalgickú náladu alebo príde návšteva, ktorú to zaujíma. Pred tromi rokmi sme urobili festival, kde sme si chceli pustiť všetky dovtedy urobené filmy. Trvalo to však asi tri a pol hodiny a bolo to už únavné.

Vedia sa Spišákovci rozprávať aj o iných témach, ako je divadlo a film?

My sme tieto témy nikdy medzi sebou nerozoberali. Vždy sme sa bavili o niečom inom. Rodičia a strýkovia to riešia v práci, my ostatní v školách.

Váš otec je režisér Michal Spišák, mama herečka Lenka Barilíková. Viedli vás k štúdiu na umeleckej škole?

Nie, naopak. Odhovárali ma. Vraveli, že je veľa iných, pekných povolaní.

Aké sú to?

Podľa nich medzinárodné finančníctvo. Myslím, že ak by som si mal vybrať iný odbor, bola by to architektúra. Rád si kreslím rôzne pôdorysy, veľmi ma baví prestavba môjho bytu, ktorému momentálne dávam taký industriálny charakter.

Rozprávate sa radšej o herectve alebo réžii?

K réžii ešte nemám čo povedať. Som v treťom ročníku, pracujem na školských projektoch, réžiu sa len učím. Herectvo robím už šestnásť rokov. Viem, ako to funguje. Našiel som kľúč, ako mám hrať, lebo herectvo som neštudoval. Zatiaľ v ňom cítim väčšiu istotu než v réžii.

Radíte sa s otcom?

Veľmi málo. Naopak, skôr my s bratom Jakubom sme kritickí počas jeho premiér. Mame dávam čítať scenáre. Väčšinou len doplní čiarky, na ktoré som zabudol.

S mamou ste si zahrali v seriáli aj v divadle. Bolo jednoduché prepnúť sa do módu kolegovia?

Asi pred dvoma rokmi sme sa stretli v seriáli Panelák. Bolo to zaujímavé. Nedá sa celkom odosobniť od rodinných vzťahov. Keď som bol malý, spolu s bratom sme hrali v predstavení Medea, kde nás mama, v hlavnej úlohe, na javisku zabila. Nemohli sme sa ani pohnúť. Pätnásť minút sme ležali nehybne na posteliach. Aspoň chvíľu bol pokoj.

S bratom ste si skúsili aj filmové plátno?

Nakrúcali sme spolu film Nedodržaný sľub, v ktorom hral môjho brata. V rozprávke Láska na vlásku som mal dvojrolu – princa a kováča. Keď mal princ dialóg s kováčom, od chrbta snímali môjho brata, čo mi veľmi pomáhalo.

Preskakovanie z roly do roly vám problém nerobilo?

Bavilo ma to, hoci niekedy som zabúdal, kto vlastne som. A keď sa kováč prezliekol za princa, už som v tom mal úplný chaos.

V Nedodržanom sľube ste hrali postavu trinásťročného židovského chlapca, ktorý dospel v muža. Aké bolo vidieť sám seba o desať rokov staršieho?

V prvej tretine filmu ma mal pôvodne nahradiť starší herec, ale po prvom týždni nakrúcania padol návrh, či by ma neskúsili namaskovať tak, aby som mohol hrať postavu až do konca. Nalepili mi bradu, vypchali ma a hral som. Vtedy som si náročnosť nakrúcania ani neuvedomoval. Veľmi ma bavilo filmovať mimo domu, v partii štyridsaťročných filmárov. Každý deň som bol príšerne unavený, ale bol to obrovský zážitok.

Podarilo sa vám vďaka tomuto mesačnému nakrúcaniu rýchlejšie dospieť aj v skutočnosti?

To by vedeli skôr povedať moji rodičia. Vraj keď som prišiel z nakrúcania, bol som „inde“. Človeka poznačí aj vážnosť témy a krásna príroda. Navyše, bol som rád, že som sa ulial zo školy. Nikdy som nebol študijný typ.

Stretli ste sa s pánom Martinom Friedmannom Petráškom, ktorého ste v príbehu stelesňovali?

S pánom Petráškom sme sa stretli počas nakrúcania aj po premiére filmu. Keď išiel film na festival do Los Angeles, kde pán Petrášek býva, bývali sme u neho. On aj jeho manželka sú veľmi milí a pohostinní ľudia.

Ktorý film vášho starého otca Karola Spišáka sa vám páči najviac?

Veľmi sa mi páči Balada o siedmich obesených, Citová výchova jednej Dáše a Kosenie jastrabej lúky. Dedko ma bavil aj v malých postavičkách, napríklad vo filme Muzika, ktorý bol jeho posledným. Keďže sú to všetko staré snímky, nedá sa k nim dostať vždy jednoducho. Nahrávam si ich z televízie a robím si archív. Je to taký lov na všetky dedkove filmy, ktoré som nevidel.

Dedko zomrel, keď ste mali trinásť rokov. Poviete si niekedy, aké by to bolo, keby tu bol?

Neviem, či by sme sa rozprávali o našej práci alebo o škole. Nerobí to nikto v našej rodine. Nechválime sa. Hráme a režírujeme popri rodine, ktorá je na prvom mieste. Keď má človek zázemie, v ktorom je spokojný, cítiť to aj v jeho práci.

Koľko divadla bolo vo vašom detstve?

V divadle som vyrastal. Keď mama skúšala alebo hrala, čakal som na ňu v maskérni alebo pri zvukároch. Keď bol dedo riaditeľom Divadla Andreja Bagara v Nitre, hrávali sme sa tam s bratrancami s deťmi hercov a technikov.

Spomeniete si na prvé divadelné predstavenie, v ktorom ste si zahrali?

Prvý raz som hral v šiestich rokoch s amatérskym súborom v Malom princovi. Zostarol im herec a kostým mu bol malý. Oslovili ma, či by som ho nenahradil.

Potom prišli skúsenosti s filmom aj so seriálmi. Prečo ste sa nakoniec rozhodli pre štúdium réžie?

Veľa ľudí ma od štúdia herectva odhováralo. Vraveli, že to nie je potrebné. Myslím, že je to skutočne tak v prípade, že herec nechce hrať v divadle. Pre mňa bola réžia nadstavba, možnosť viac sa ponoriť do všetkého, čo súvisí s herectvom. Prvý rok som sa hlásil na FAMU, ale nevzali ma. Keďže som mal veľa práce s nakrúcaním filmu a seriálu, vyhovovalo mi to. Po roku ma prijali na VŠMU.

Pomáhajú vám pri réžii herecké skúsenosti?

Tie pomáhajú každému režisérovi. Vždy, keď som nakrúcal s režisérom, ktorý mal vyštudované herectvo na VŠMU, mal celkom iný prístup k nám hercom. Vedel lepšie pomenovať to, čo od nás chcel.

V hereckej tradícii vašej rodiny pokračuje brat Jakub?

Nikto nečakal, že pôjde študovať herectvo do Brna. Nerád na seba strháva pozornosť, preto nás to všetkých prekvapilo. Musím však priznať, že je veľmi šikovný.

Máte nejakú vysnívanú filmovú tému?

V treťom ročníku na réžii by som ešte nechcel mať nejaký konkrétny sen. Stačí mi predstava, že sa filmom dokážem živiť. Bolo by fajn, keby som nemusel niekde ťahať káble.