„Machata bol sluhom dvoch pánov. Vlastne dám. Komédie i tragédie. Vlastne nebol sluhom. Bol služobníkom umenia. Divadelného. No nie ponížený služobník, ako sa donedávna aj pozdravom ponižovali všetci bezmocní pred mocnými, chudobní pred bohatými. Machata slúžil. Neposluhoval. Machata nikdy nebol obrastený machom poníženosti,“ charakterizoval jedného z najobsadzovanejších hercov nielen svojej generácie divadelný historik a kritik Ladislav Čavojský vo svojej štúdii v revue Slovenské divadlo.
Veľkým úspechom bola napríklad Machatova kreácia Doktora Caiusa v komédii Veselé panie z Windsoru, ktorá mala premiéru v roku 1954 a v obnovených premiérach ju SND uviedlo v rokoch 1958 a 1963 a mala aj televíznu verziu. „V záporných rolách sa úplne zmenil, zrazu to bol iný človek, ale v komických rolách… Výstupy v Najdúchovi, ktoré mal s pani Meličkovou, som videla 160-krát. V predstavení som hrala, ale vždy som zostala a čakala na ich výstupy. Alebo jeho výstupy s pani Krížikovou v Lampáši… To bola pre mňa škola. Komédia je totiž najťažší žáner, človek sa musí učiť robiť pointy na javisku,“ povedala Emília Vášáryová.
Foto: RTVS
Dvojka z mravov
„Veľmi sa čudujem, že sa mi prihovárajú panie, ktoré sú v rokoch, a hovoria: vy ste moje detstvo, čiže ja som asi storočný už pomaly,“ spomínal pred rokmi Machata v istom rozhlasovom rozhovore. Ku kumštu si pričuchol už ako dieťa práve v rozhlase, kde začínal, keď mal asi dvanásť rokov. Hoci neskôr vraj povedal, že keď príde pred rozhlasový mikrofón, tak sa mu má chuť pokloniť, v detstve bolo pre neho účinkovanie v rozhlase skôr vítaným prostriedkom, ako sa na niekoľko hodín uliať z vyučovania. Ani prednes poézie mu zo začiatku nevoňal. Keď mal recitovať na istej školskej slávnosti, dal prednosť kamarátom. „Chlapci ma zvábili a išli sme si zašportovať, tak som nešiel na tú slávnosť. Samozrejme – dvojka z mravov,“ spomínal Machata v strihovom programe Rodinka rozhlasových, ktorý predstavoval najvýznamnejšie osobnosti Slovenského rozhlasu.
Machata, rodák z Malaciek, najskôr vyštudoval obchodnú akadémiu, po ktorej sa rozhodol pre štúdium herectva na konzervatóriu a už počas štúdia zaujal výraznými výkonmi. Profesionálnu kariéru začínal v martinskom divadle, kde slávili veľký úspech jeho stvárnenia Geľa Sebechlebského (1952) a Jánošíka (1953). Od roku 1953 bol členom Činohry SND. Komediálne aj dramatické polohy svojho herectva tu rozvíjal pod vedením režisérov ako Karol L. Zachar, Jozef Budský či Tibor Rakovský. Neskôr spolupracoval aj s režisérmi ako Pavol Haspra, Peter Mikulík, Ľubomír Vajdička či Miloš Pietor.
Bol Romeom, Hamletom aj Cyranom
„Machatovo herectvo v priebehu štyroch desaťročí dokázalo zrušiť hranice medzi tragikou a komikou, medzi psychologickým a demonštrujúcim, respektíve improvizujúcim či komentujúcim herectvom. Univerzalizmus jeho hereckých dispozícií mu umožnil prekračovať žánre, štýly a vstupovať do rozličných epoch a sociálne odlišných prostredí,“ charakterizuje ho Encyklopédia dramatických umení Slovenska.
Machata bol na javisku Jánom Jesenským, Cyranom de Bergerac, Romeom aj Hamletom. Bol tiež Learom, Ivanovom, Lopachinom, Jagom či starým Karamazovom. Často sa objavoval aj vo filme a v televízii. Diváci si ho pamätajú ako Silvestra Bolebrucha z vinohradníckej ságy Červené víno (1972), gardistu Mariána Kubiša z Polnočnej omše (1962) Petra Karvaša a Jiřího Krejčíka, učiteľa z Piesne o sivom holubovi (1961), kráľa Pravoslava zo Soli nad zlato (1982) a tiež z úloh v snímkach ako Dáždnik svätého Petra (1958), Výlet po Dunaji (1962), Dosť dobrí chlapi (1971), Posledná bosorka (1957) a mnohých ďalších.
Pôsobenie v rozhlase, kde Machata účinkoval nielen ako herec, ale aj rozprávač, recitátor a čítač, sme už spomínali. Spolu s Encyklopédiou dramatických umení Slovenska dodajme, že patril ku kmeňovým rozprávačom detských rozprávok pred spaním. Jeho hlas poznali viaceré generácie detí aj vďaka rozprávkam na gramofónových platniach a neskôr cédečkách.
Posledná rozlúčka
Karol Machata odišiel zo Slovenského národného divadla v roku 1998 a stiahol sa do ústrania. „V nejlepším přestaň, hovoria Česi. Každý, aj futbalista, má vedieť, kedy má odísť. Každý politik má vedieť, kedy má odísť. Čo by som tam už teraz robil. Už sa mi nechcelo do toho divadla chodiť, moc som toho nahral, práve to je dôvod, že tam už nechcem ísť,“ hovoril pre rozhlas. „Už sa mi nechce stále sa prezliekať, to je tiež odporné, a potom vás hladkajú a češú a toto …a ja sa nerád umývam,“ žartoval.
Posledná rozlúčka s Karolom Machatom bude v utorok 10. mája o 10. h v historickej budove Slovenského národného divadla.
