Recenzia: Dánsky Boj ukazuje tučné záhyby spravodlivosti

Zabudnite na mýty o vojne

Vo vojne len sotva vychádzajú veci podľa plánov, aj profesionáli dostávajú na frak. Pravdepodobnosť, že pochybia, je takmer stopercentná a Lindholm toto prostredie naplno využil. Poľudštil postavičku v uniforme, dal jej právo robiť chyby a príležitosť ukázať, kým v skutočnosti je. Vojaka odzbrojil a nechal ho napospas jeho svedomiu.

Boj, nominovaný na Oscara pre cudzojazyčný film, odkrýva schopnosť človeka niesť zodpovednosť a predovšetkým rozhodnúť sa v situácii, ktorá má milión riešení, ale žiadne nie je správne. Ustúpiť povinnostiam na úkor morálneho zlyhania? Lindholm skúša Clausa ako vojaka, manžela, otca, ale aj ako občana. Clausovi muži sú síce profesionáli, no rozhodne majú svoje limity. Vojak sa tu viac ako smrti bojí chybných krokov, ktoré mu vojna navždy vytetuje. Skupina mužov je pri výkone svojej profesie každodenne vystavovaná extrémnym podmienkam a emočnému pretlaku. Na horúcej afganskej púšti sa za chyby platí dvojnásobne.

Utešená nie je ani bežná dánska realita. Aj Clausova manželka Maria (Tuva Novotny), ktorá sa stará o ich tri deti, zvádza každodennú civilnú vojnu. Doma, aj s manželom na diaľku. Neprítomnosť Clausa tu nikomu neprospieva.

Teraz si vojak či nie?

Claus kvôli práci zanedbáva rodinné povinnosti. Do úlohy otca ho paradoxne vráti profesionálne zlyhanie, ktoré má v Lindholmovom podaní symbolický podtext. Pod jeho velením zahynú nevinní civilisti, medzi nimi i deti. Filmár odhaľuje komplikovanú situáciu komplexne, a aj keď si Clausovo zlyhanie žiada adekvátny trest, divák i režisér sú humanisti, stoja za hrdinom. Aj napriek tomu, že pochybil, zachováva si zmysel pre zodpovednosť a je odhodlaný niesť následky. Clausovu morálnu dilemu odkrýva presvedčivo skonštruovaný súdny proces prebiehajúci po jeho návrate domov.

Lindholmov pohľad na spravodlivosť nie je čierno-biely. V hre na zločin a trest stavil opäť na precíznu psychologizáciu a intímny príbeh dal do spoločenského kontextu. Okrem inteligentnej scenáristiky navyše potvrdil svoje režijné kvality. V dokumentárnom duchu obsadil vojakov nehercov a nakrúcanie bojových scén postavil na ich spontánnych reakciách. Režisér im vopred neprezradil, kedy príde výbuch, a tak na fronte dosiahol autentický „chaos“. Rovnako uvoľnená je jeho režijná práca s deťmi, ktoré sú jednoducho samy sebou.

Má vojak právo na chybný krok? Čí život je dôležitejší? Musím znášať trest, ak to nie je skutočne nevyhnutné? Spravodlivosť je abstraktná. Boj zdôrazňuje neexistenciu pravdy. Lindholmov náčrt zložitosti sveta je zrozumiteľný, tému vyzlieka a odhaľuje jej mnohovrstevnatosť. V Clausovi sa zbadá každý, a tak s vojnovým zločincom chtiac či nechtiac ťaháme za rovnaký koniec povrazu. Človek totiž najlepšie pochopí človeka.

Tobias Lindholm ukázal tučné záhyby "spravodlivosti” a "udatnosti”, ktoré sa pohodlnejšie cítia zahalené do patetických hollywoodskych gest. Jeho Boj rozhodne treba vidieť.