Stanko - za málo peňazí veľa slobody

20.05.2016 09:00
Režisér Rasťo Boroš a kameraman Ivo Miko počas...
Režisér Rasťo Boroš a kameraman Ivo Miko počas nakrúcania filmu Stanko. Autor:

V seriáli Pravdy s názvom Ako sa robí... postupne nazrieme do zákulisia sveta umenia a kultúry. V dnešnej časti sa dozviete, ako vznikala road movie Stanko.

Scenárista a režisér Rasťo Boroš si k písaniu príbehu o tulákovi Stankovi sadal po večeroch v roku 2011 popri práci na komerčných projektoch. Napokon scenár dotiahol do podoby celovečerného filmu a jeho režijný debut Stanko, odohrávajúci sa v Taliansku, vo Francúzsku a na Slovensku mal premiéru minulý mesiac.

Ako predobraz hlavného hrdinu poslúžil Borošovi reálny „šmelinár“ hľadajúci šťastie v Taliansku. Oslovila ho jeho vnútorná téma. „Bol to tulák, nemal skutočný domov. Aj Stanko je jednoduchý, nevidí súvislosti naokolo, no strašne túži dokázať niečo veľké.“ V tom je podľa režiséra prirodzene zakotvený „príbeh na ceste“.

Obe postavy – Stanko aj dievča, ktoré nevedomky pašuje do Talianska, sú outsideri, nemajú pevné miesto v živote, z čoho celkom prirodzene vyplynul žáner road movie. „Vedel som, že tento film bude do veľkej miery o improvizácii, nechcel som ho ,zošróbovať' a napchať do schémy,“ približuje Rasťo Boroš.

So slnkom za chrbtom

„Chcel som sa vyhnúť sociálnej dráme, dostať do príbehu svetlo, vzduch, voľnosť, ktorá by nebola prvoplánová, ale fungovala by ako prirodzená kulisa príbehu. Dvoch malých človiečikov na ceste k sebe tlačí cudzina, nepriamo ich zbližuje,“ vysvetľuje režisér a dodáva, že kamera a veľké celky majú evokovať vyprahnutosť Stanka, ktorý sa bezducho poneviera a osamelo márni čas.

Taliansko je symbolom jeho povrchne naivného sna. „V období, keď film vznikal, sa naozaj chodilo do cudziny plniť si sny, čo ostatne funguje stále. Všetci chcú občas utiecť niekam, kde je ,lepšie', sami pred sebou. Ale šťastie sú ľudia, nezáleží kde, ale s kým sme.“

Kasting priamo na ulici

Keď bol scenár hotový, režisér spolu s kameramanom Ivom Mikom vycestovali do Talianska hľadať vhodné lokácie. Film vznikal na severe a v strede Talianska, v regiónoch Friuli Venezzia Giulia a Abruzzone. „Počas dvoch výjazdov som sa snažil vytvoriť kotvy, ktoré by držali príbeh nielen lokalizačne. Hľadal som aj nehercov účinkujúcich v epizódnych rolách.“

Od obhliadok po samotné natáčanie prebehlo trištvrte roka, a keď sa režisér do Talianska vrátil so štábom a s hlavnými protagonistami Petrom Kočanom a Ivanou Kanalošovou, niektoré epizódne postavy hľadal pár dní pred natáčaním v reálnych talianskych uliciach. „Točili sme od rána do zotmenia a potom sme sa prechádzali po meste. Hľadal som ich s vedomím, že treba byť efektívnym, času nazvyš nebolo. Ľudí som kastoval priamo na ulici,“ spomína Boroš a dodáva, že s ich presviedčaním mu pomáhala tlmočníčka.

Stankovho bosa Paola mal pôvodne stvárniť iný neherec. „Keď som na ulici zbadal Sergia, jednoducho som vycítil, že bude lepší, zaujímavejší. Podobne som našiel Ivanu Kanalošovú. Trištvrte roka sme chodili po Slovensku a všetky dievčatá mi pripadali obyčajné. Ivana ma zaujala na prvý pohľad, a keď som sa o nej dozvedel viac, pochopil som, prečo je iná. Nemala úplne ľahký osud, niesla si príbeh.“

Rasťo Boroš v protagonistoch vnútornú drámu inštinktívne vycítil. „Sergio mal v sebe hĺbku a vedel som, že tá zvláštna zmes vnútornej nejednoznačnosti sa bude na kameru lepiť. Pochádza z Južnej Afriky, prežil všetko možné, bol stále na ceste, nie je ako my ostatní. Toto bol môj princíp obsadzovania postáv.“

Scenár v hlave

Herec Peter Kočan a neherečka Ivana Kanalošová nedostali do rúk scenár. „Nevedel som si predstaviť, že budem sedieť s hercami v kancelárii a oni budú čítať scenár. Pripadalo mi to neúprimné. Scenár som vedel spamäti a pokúsil som sa pracovať voľne.“

Boroš sa snažil nájsť správny režijný prístup, ktorým by funkčne zladil herca a neherečku. „Nechcel som, aby sa herec naučil dialógy naspamäť, vytratila by sa spontánnosť. Získal by síce istotu, ale bolo by to na úkor autenticity.“ Neherečke Ivane Kanalošovej zase nemohol prikázať, aby sa naučila scenár.

„Prerozprával som im príbeh, vedeli teda, čo bude nasledovať, a o scénach sme sa veľa rozprávali. S Petrom Kočanom sme sedeli nad jeho postavou, a keď som zbadal, že sa našiel a začína byť Stankom, začali sme točiť.“

Boroš sa snažil vzbudiť medzi nimi vnútorné napätie, naozajstný vzťah, aby nešlo o prázdne „rapotanie“. Dal hercom východiskové a konečné body dialógu a striehol, aby rozhovor neodišiel inam. „Niekedy som musel Ivanu štuchnúť, aby som mal emóciu vtedy, keď potrebujem, inokedy to išlo úplne prirodzene.“

Stanko nejde po „diaľnici“

Natáčalo sa mimo hlavnej turistickej sezóny, na neprvoplánových miestach. Napríklad farmu, kde príbeh štartuje, našli v Avezane – hospodárskej oblasti medzi horami v strede Talianska. „Je tam množstvo fariem, no všetky boli moderné, dotované eurofondmi, okrem jednej jedinej, ktorá svojím spôsobom odzrkadľuje Stanka – bordelára,“ hovorí Boroš.

Prostredie hrá v jeho road movie významnú úlohu. „Podporuje citovú vyprahnutosť, navodzuje jemný pocit klaustrofóbie v subtílnom vzťahu Stanka a dievčaťa.“

Región Abruzzo postihlo roku 2009 zemetrasenie. „V čase natáčania to bola hospodárska a sociálna diera, topil sa v problémoch. Našli sme tam drsnú, nefalšovanú špinu. Mesto L'Aquila bolo úplne zničené zemetrasením, historické centrum je podopreté, je tam zákaz vstupu.“ Filmári tam natáčali na vlastnú zodpovednosť.

Turizmus v regióne Abruzzo pre zemetrasenie celkom vyhynul, a preto ich potešilo, že sa filmom zviditeľnia. V Taliansku funguje Asociácia AFCI, ktorú o natáčaní v jednotlivých lokáciách filmári vopred informovali. „V L'Aquile nám vyšli v ústrety uzatvorením ulice,“ spomína Rasťo Boroš. Aj keď išlo o raritné gesto, potešilo ich.

Film vznikal v náročných, no slobodných podmienkach. Natáčalo sa tridsať dní v Taliansku a pätnásť dní na Slovensku. „Mali sme málo času, ale vždy ho bolo dosť na to, aby sme si mohli povedať – čo keby sme skúsili urobiť ešte toto,“ spomína režisér, ktorému je žáner road movie osobne blízky. „Je o slobode a slobodu mám veľmi rád. Stanka som chcel natočiť čo najlacnejšie, pretože peniaze pre mňa predstavujú tlak. To je ako v živote – nemáte peniaze, ste slobodný, len čo prídu peniaze, máte po slobode. Preto netúžim robiť filmy za milióny eur,“ uzatvára Rasťo Boroš.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Taliansko #slovenský film #seriál Ako sa robí... #Stanko #Rasťo Boroš #road movie #región Abruzzo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku