Juraj Herz: Mladým filmárom chýba remeslo

Juraj Herz, režisér snímok Spaľovač mŕtvol, Petrolejové lampy či Morgiana, ktorou inšpiroval aj film Motýle experimentátora Petra Stricklanda, podstúpil dobrovoľnú "pitvu" a svoje spomienky uložil do knihy Autopsie - povinnej literatúry všetkých mladých tvorcov.

, 22.05.2016 16:00
Filmový režisér Juraj Herz. Foto:
Filmový režisér Juraj Herz.
debata

Nakrútili ste viac ako tridsať filmov. Ako ich vidíte s odstupom času?

Samozrejme, všetko by som urobil ináč. Čas beží, nakrúca sa iným spôsobom, mám inú predstavu, ale nedá sa nič robiť, filmy sú hotové. Bohužiaľ, nemôžem dvakrát nakrútiť ten istý film.

Ste večne nespokojný autor?

Som nespokojný

Dočítala som sa, že počas nakrúcania filmu Obchod na korze, kde ste boli pomocným režisérom Jána Kadára a Elmara Klosa, ste sa naučili starostlivo si pripraviť scenár a potom sa ho na pľaci nedržať. Jan Drbohlav, s ktorým ste knihu Autopsie pripravovali, mi prezradil, že sa scenára predsa len držíte. Tak ako to je?

Nechodil som na FAMU, miesto toho som sa dostal k režisérovi Zbyňkovi Brynychovi a ten bol veľmi precízny. Keď nakrúcal film Transport z raja, s kameramanom Janom Čuříkom pripravili každý záber, plazili sa po zemi, hovorili si, aký objektív na čo použijú, odhadovali, koľko ľudí sa im do záberu vojde. Film sa odohrával v Terezíne, na nakrúcaní bolo denne aj päťsto ľudí. Ja som sa od nich učil a bol som presvedčený o tom, že takto detailne musí byť nakrúcanie pripravené. Potom som sa dostal k Jánovi Kadárovi (Elmara Klosa nepovažujem za spoluautora), ktorý mnoho premýšľal, no nikdy si nebol istý. Než začal nakrúcať prvý záber, dva dni chodil okolo ateliéru a hovoril: ešte musíme počkať, ešte to celkom iste neviem, ale keď už začal, tak to šlo. Tam som videl, že sa dá pracovať aj ináč, improvizovať a tak som to spojil. Scenár si pripravím veľmi starostlivo, ale potom improvizujem.

Časom ste však prešli od uvoľnených „novovlnových experimentov“ k historickým drámam ako Mozart, viac ako princ či Habermanov mlyn. Zmenila sa vaša metóda?

Keď sme ako mladí filmári začínali s adaptáciami diel Bohumila Hrabala, dohodli sme sa, že budeme robiť s nehercami. Niektorí to dodržali, ako ja – vo filme Zberné surovosti nehral jediný herec, niektorí to nedodržali a obsadili aj hercov. Keď som robil svoj prvý celovečerný film, rozhodol som sa to miešať. Filmového materiálu bolo totiž príliš málo a zistil som, že neherci ho „žerú“. Museli sme s nimi veľa opakovať, zabúdali text, neurobili to, čo sa od nich chcelo. Povedal som si, že takto to nepôjde, bolo nutné vrátiť sa k profesionálnym hercom, ak sme ten film chceli stihnúť nakrútiť.

Váš azda najslávnejší film Spaľovač mŕtvol (1968) reprezentoval v zahraničí, ale v Československu bol zakázaný. Dalo sa z úspechu predsa len radovať?

Film sa dostal von a získal mnoho cien. Najmä herec Rudolf Hrušínský, z čoho som mal ohromnú radosť, pretože tú rolu vlastne vôbec nechcel vziať. Keď som mu úlohu ponúkol, povedal, že tam niet čo hrať.

Ako ste ho prehovorili?

Vedel som, kam chodí s kamarátmi každý večer na pivo, a tak som si tam za neho sadol a začal som doňho hustiť. Povedal som mu: prečítajte si ten scenár, bez vás to točiť aj tak nebudem. Samozrejme, odbil ma so slovami: v tom filme je toľko záberov, že tam nemám čo hrať. Technický scenár mal spravidla okolo štyristo záberov a Spaľovač mŕtvol mal tisícdvesto. Hrušínský vravel, že sú to príliš krátke obrazy na to, aby mal možnosť rozohrať sa v nich. No napokon som ho pritisol k múru a presvedčil ho. Keď sme začali točiť, prvé tri dni bol nervózny a nepríjemný, ale naraz si uvedomil, že má priestor a nič mu nebráni, aby hral. A tak sa postupne upokojil, spriatelili sme sa a nakrútili spolu ešte niekoľko filmov.

Momentálne máte so scenáristom Janom Drbohlavom hotový nový scenár. Budete nás chcieť vydesiť?

Áno, ale, žiaľ, neviem, či ho vôbec budem robiť, pretože tesne pred začiatkom nakrúcania nám umrel producent. Musím teda hľadať iného a keďže som žil dvanásť rokov v Nemecku, za ten čas sa producenti v Česku zmenili. Nepoznám ich a oni nepoznajú mňa, nevedia, ako pracujem. Je veľmi ťažké nájsť niekoho, kto by sa na to dal.

Ste československá filmová legenda a predsa máte problém presvedčiť producentov?

Existuje taká teória, že príležitosť by mali dostať mladí režiséri, lebo tí donesú niečo nové a úžasné. Starí sú odpísaní. Videl som mnoho mladých filmov, no nie som až taký nadšený.

Čo im chýba?

Remeslo. Ja som sa snažil od svojich učiteľov Brynycha a Kadára nasať remeslo. To je základ, až potom môžete robiť umenie. Bez toho to nejde. Počas štyroch rokov, keď som robil asistenta réžie som sa snažil nasiaknuť spôsob, ako sa to robí. Nedávno som videl dokumentárny film z FAMU, kde sa študenti pohoršujú nad tým, že chcú od nich v škole „blbé remeslo“. Oni predsa prišli na FAMU, aby mohli konečne robiť umenie. Toto je veľký omyl mladých filmárov. Skúste dať farby maliarovi, ktorý ich nebude vedieť ani namiešať.

Máte prehľad o súčasnej kinematografii, sledujete to?

Sledujem, ale niektoré filmy ma rozčuľujú tak, že ich nemôžem ani dopozerať.

Nie je predsa prirodzené, keď sa mladí vyhraňujú voči tomu, čo tu bolo pred nimi? O hľadaní vlastnej cesty bola predsa aj nová vlna…

My sme to chceli robiť ináč tým, že sme začali s nehercami a mali sme svoju predstavu o filme. Aj nový film ma presvedčí, že je skvelý a iný, ale stáva sa mi to skôr pri zahraničných filmároch. V Česku je takých menej.

A čo poviete na slovenské filmy, videli ste nejaké?

Nevidel, pretože sa k nim v Prahe nedostanem.

Čo sa musí udiať, aby vás začala škrieť myšlienka na nový film?

Témy svojich filmov som nehľadal sám, boli mi odporučené. Spýtali sa ma, či nemám záujem nakrútiť taký a taký film, a keď som v dobe komunizmu dostal ponuku natočiť nepolitický film, vzal som to. Politické témy som odmietal. Mám potrebu urobiť film, ktorý vyhovuje mne. Či bude vyhovovať divákovi, to je už jeho problém.

Ako vyzerá ideálny divák podľa Juraja Herza?

Ideálny divák je ten, ktorý sa neuspokojí s televíziou, ale vyberie sa do kina, kde sa venuje filmu, nie svojej milej alebo popcornu. Nerozpráva, pozerá sa. Všímam si kompozície, farby, zábery, hercov, dej, musím sa preto veľmi sústrediť, vedľa mňa nesmie nikto rozprávať. Nepozdáva sa mi nesústredený divák, ktorý stíha popri filme desať iných vecí.

Kde sa vo vás berie chuť desiť a „napínať“ diváka?

Od detstva som bol vychovávaný na rozprávkach, väčšinou nemeckých. Dobšinský ma nezaujímal, bavil ma Wilhelm Hauff, jeho príbeh o odseknutej ruke a podobné. Môj otec mal obrovskú pamäť. V čase, keď chodil do školy, museli sa učiť naspamäť, a tak vedel z hlavy zbierky Goetheho, Schillera, Heineho. Namiesto čítania rozprávok mi rozprával básne. Neboli úplne lyrické a to sa mi páčilo. Otca som miloval, mamu, samozrejme, tiež, no on vo mne veľmi zostal. Rád chodil do kina na nemé filmy. Raz, keď som bol malý chlapec, ležali sme s mamou v posteli a otec nám rozprával o slávnom filme Pražský študent. Opisoval nám scénu, kde hrdina rozbije zrkadlo, zohne sa po črep a odrazu zmizne, v tom momente sme s mamou vykríkli od strachu. Otec rozprával tak sugestívne, že nás oboch vydesil, zahral to na nás. Bol skvelý rozprávač, vedel zabaviť celú spoločnosť.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #Juraj Herz #autobiografia #Spalovač mrtvol #Autopsie
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy