Súťaž bola celkovo, žánrovo i realizačne, vydarená. Podarilo sa dať dohromady, okrem nejakých malých úletov, pozoruhodnú kolekciu filmov. Je tiež pravda, že dielo, ktoré udáva trend, posúva kinematografiu o stupienok vyššie, nebolo. Je to škoda, lebo od Cannes sa to očakáva. Nečudujem sa potom porote na čele s austrálskym tvorcom Georgeom Millerom, že sa pri veľkej rôznorodosti vybrala cestou ocenenia sociálnych tém, s dôrazom na klasické filmové rozprávanie. Na mnohé lepšie diela potom zabudla, ale to je už iná kapitola. Kľúč k výberu bol jasný.
Zlatá palma pre film Som Daniel Blake
Angličan Ken Loach je celosvetovo uznávaný režisér a v Cannes si ho osobitne cenia a pestujú. Je to spoľahlivý tvorca a nikdy nenakrúti nepodarok. No snímka Som Daniel Blake (I Daniel Blake) nie je jeho najvydarenejšia. Úlohu pri rozhodovaní zohrala téma – aktuálna a šokujúca. Chorému starému mužovi odopierajú predčasný dôchodok, lebo vraj nie je dostatočne chorý.
Šikanujú ho vyplňovaním hlúpych dotazníkov a nútia behať od jedného úradníka k druhému, kým ho byrokracia neuštve k smrti. Paralelne sa odvíja strastiplný život slobodnej matky, ktorá sa pretĺka životom, aby uživila dve malé deti a dvaja postihnutí sa ľudsky zblížia. Samozrejme, že téma rezonuje vo všetkých vrstvách obyvateľstva, šikanovanie, nespravodlivosť, nezamestnanosť a chudoba dojímajú. A Loach to vie prezentovať citlivo, s noblesou, vkusom a bez sentimentu.
Veľkú cenu si odniesol dvadsaťsedemročný kanadský režisér Xavier Dolan za filmovú adaptáciu divadelnej hry Len koniec sveta (Juste la fin du monde) o komplikovaných rodinných vzťahoch. Keby si tieto dva filmy vymenili poradie, bolo by to spravodlivejšie. Dolan, tvorca snímky Mami, opäť dokázal, že s ním treba rátať pre originalitu a osobitosť prístupu k filmovej reči. Má nesmierny cit pre vedenie hercov, obrazovú kompozíciu, hudbu, farebnosť. Jeho invencia je bezbrehá.
Cena za réžiu ex aequo
Za neporovnateľné filmy, najmä čo sa týka realizácie, dostali dvaja filmári Cenu za réžiu ex aequo. Známy rumunský režisér Cristian Mungiu si v snímke Maturita (Bacalaureat) berie na mušku korupciu a zlé životné rozhodnutia v živote jedného lekára a francúzsky tvorca Olivier Assayas v Personal Shopper (Osobná garderobiérka) prepadne duchom a nadpozemským javom.
Byť na mieste Mungia sa urazím, lebo tiež patrí k spoľahlivým tvorcom, ktorí nakrútia výborný, lepší, možno horší film, ale nikdy nie paškvil. Nedovolím si Osobnú garderobierku nazvať paškvilom, ale nemá k nemu ďaleko. V deji je toľko nejasností a nelogických momentov, že nezostáva nič iné, len sa smiať. Napríklad (kontakty s duchmi opomeniem) jazdí po Paríži s drahými šatami a šperkmi ledabolo zavesenými na mopede. Chcem vidieť klenotníka, ktorý len tak vydá drahé šperky a nežiada potvrdenie.
Kým Assayas nestojí za reč, Mungiu si to nezaslúži. Korupcia a rozpad jednej rodiny vo veku, keď už ľudia také hlúposti nerobia, je predsa len závažnejšia téma ako kontakt s duchmi. A navyše aj po režijnej stránke je to precíznejšie a zrelšie dielo. Dať oba filmy do jedného vreca nebol dobrý nápad.
Klient a American Honey
Potešila Cena poroty pre Andreu Arnoldovú za film American Honey. Živý a realistický obraz skupiny mládeže živiacej sa predajom abonentiek na rôzne časopisy nie je vymyslený, ale skutočnosť. V reálnom živote existujú už 12 rokov a uživia sa. Je to však americká špecialita v Európe úplne neznáma. Režisérka sleduje v zaujímavej road movie ich zvyky, morálku, vzťahy a dozrievanie. Pozoruhodná štúdia ľudí, vegetujúcich na pokraji spoločnosti, má však zvláštnu morálku. Napriek vzhľadu a často aj vulgárnemu správaniu sú to svojím spôsobom čistí ľudia.
Veľkých výhrad niet ani voči Cene za scenár pre iránskeho tvorcu Asghara Farhadiho za film Klient (Forushande). Neprekročil síce tieň svojho najúspešnejšieho filmu Rozchod Nadera a Simin, ale patrí k tomu lepšiemu, čo v poslednom čase nakrútil. V dome praskajú steny, nájomníci ho musia opustiť, neporiadna robota ich vyhnala na ulicu. Mladí manželia si nájdu nový byt a ženu niekto prepadne. Manžela pomsta ženie do krajností, netuší, že to bola len hlúpa náhoda a spôsobí tým ešte väčšiu tragédiu. Farhadimu sa scenár vydaril, a tak ani film nemohol dopadnúť zle.
Najlepší herci: Shahab Hosseini a Jaclyn Jose
Farhadi bol mimoriadne úspešný, lebo hlavný predstaviteľ filmu Klient Shahab Hosseini získal Cenu za najlepší mužský herecký výkon. Osobne si myslím, že Hosseiniho cena by bola úplne stačila. Dobrých scenárov bolo viac. Úlohy vášnivého ochotníckeho herca a rozzúreného manžela za prepad manželky sa zhostil vierohodne a citlivo. Favoritkou však bola Jaclyn Jose z filmu Brilante Mendozu Ma'Rosa. Cena za najlepší herecký výkon padla do správnych rúk. Rosa v jej podaní je žena činu, Aby uživila rodinu, neváha ani zahrávať sa so zákonom. Poradí si aj so skorumpovanou políciou, ak sa tá tlupa zločincov dá nazvať strážcami zákona, a znovu začať. Plnokrvný charakter, žena činu, ktorej každý krok uveríme. Mohutný potlesk svedčil o správnosti verdiktu. Len škoda, že múdrych rozhodnutí poroty nepadlo viac.
