Trabantista Dan Přibáň: Je to ešte horšie ako vo filme

Po polročnej ceste naprieč Austráliou, Východným Timorom, Indonéziou, Malajziou a Thajskom zaparkovali trabantisti v našich kinách s novou, v poradí už štvrtou dokumentárnou roadmovie Trabantom do posledného dychu.

13.06.2016 09:00
38 39 trabantisti Foto:
Dan Přibáň je režisér a cestovateľ pol na pol.
debata (3)

Režisér a veliteľ medzinárodnej posádky Dan Pribáň a jeho odvážni kumpáni sú už pojmom, fanúšikov majú v Česku aj na Slovensku.

Sériu dobrodružných výprav odštartoval v roku 2007, keď so skupinkou nadšencov nakrútil dokument Trabantom Hodvábnou cestou (2009). Na oldschoolových trabantoch vtedy prebrázdili stredoázijské púšte a o rok neskôr vznikla snímka Trabantom naprieč Afrikou. V roku 2014, keď sa v kinách objavil dokument Trabantom až na koniec sveta z ciest po Južnej Amerike, kde sa blázniví dobrodruhovia na „neposlušných“ trabantoch pasovali s amazonskými pralesmi či pohorím Ánd, už boli dobre „známou firmou“.

Nadšenec s kamerou

„Dnes si možno poviete, že cestovať trabantom je samozrejmosť, ale keď sme začínali, bežné to rozhodne nebolo,“ hovorí režisér, ktorého filmy síce vznikajú na podobnej báze ako cestopisy Pavla Barabáša, ale v našich zemepisných šírkach sú predsa len ojedinelé.

„V roku 2005 som videl britský seriál Long Way Round s Ewanom McGregorom a Charleym Boormanom a veľmi ma ovplyvnil. Povedal som si – toto je presne ten formát, ktorý u nás nikto nerobí.“ Podľa Přibáňa je rozdiel medzi spomínaným seriálom, kde cestujú dvaja priatelia okolo sveta na motorkách, a ich tvorbou predovšetkým v tom, že trabantisti nemajú profesionálny štáb. Je zložený z amatérov, výnimkou sú len strihači.

Protagonisti vystupujúci v dokumentoch sú zároveň kameramanmi. „Zaznamenávame udalosti tak, ako sa skutočne dejú. Na tom, že nemáme štáb, si zakladáme, aj keď by bolo miliónkrát jednoduchšie, keby okolo nás behali filmári a my by sme mohli len hrať,“ vysvetľuje režisér.

Dan Přibáň je nadšenec, jeho filmy majú punc rebelskej nedokonalosti. Aj Trabantom do posledného dychu je dramaturgicky nevyvážený, členovia výpravy sú skôr živými štatistami v mikro situáciách a filmu chýba nosný konflikt či myšlienkový presah, Přibán však svojich divákov odhadol. Vie, že mu nedostatky odpustia, ak im sprostredkuje divoké, náročky nepohodlné dobrodružstvo, na aké by sa sami nikdy neodhodlali. Pridanou hodnotou jeho filmov je nespochybniteľná úprimnosť, postavičky sympaticky prekonávajúce svoje limity a priznanie, že všetko vzniká za behu.

Nakrúcanie sa podriaďuje ceste bez vopred pripraveného scenára a abstraktná je aj réžia. Scenár vzniká pri triedení a zoraďovaní materiálu v strižni. „Fungujeme ako sochári. Na začiatku máme materiál a ten opracúvame do stále jemnejšieho a jemnejšieho tvaru. Strihači ho preberú a potom spoločne riešime, čo tomu ešte chýba. Často si spomeniem na ďalšie scény, ktoré sme nakrútili, a skúšame ich do filmu napasovať. Niekedy to funguje, inokedy sa ukáže, že aj keď situácia "zahrala“ skvele na mieste, nakrútili sme ju zle," priznáva režisér a dodáva, že počas každej cesty sa naučia o tom, ako robiť filmy, niečo nové.

Režírovať či zachraňovať situáciu?

Dan Přibáň je režisér a cestovateľ pol na pol. Po filme Trabantom Hodvábnou cestou si uvedomil, že pri cestovaní musí myslieť viac na film a je potrebné konzultovať s posádkou, čo a ako chcú realizovať. „Našťastie mám skvelého kameramana Zdeňka Krátkého,“ pochvaľuje si a dodáva, že je schopný fungovať úplne nezávisle.

Veľkú zásluhu na tom, čo vo filme vidíme, má práve Krátký. „Celý film je nakrútený na jednu kameru, plus rôzne doplnky, no on musí premýšľať nad obrazovou skladbou a musí to robiť v situáciách, keď odo mňa nedostáva žiadne inštrukcie,“ približuje proces tvorby filmár.

„Keď sa komplikácie nakopia, ľahko sa stratíte. Je tam napríklad scéna, kde opravujeme auto. V tom momente sme toho mali nad hlavu a nezvládli sme dramaturgiu. No len čo sa situácia počas cesty trochu upokojí, zase mám priestor na to, aby som si v hlave skladal zábery.“

Cestu sa vždy snažia naplánovať tak, aby s členmi posádky niečo urobila. Južná Amerika je podľa Přibáňa „dramaturgicky naopak“. „Najdramatickejšie sa stane na začiatku a postupne sa situácia zjednodušuje. Mohli sme to v strižni otočiť, no zdalo sa nám nelogické ísť proti chronológii, je to predsa dokument. Je zaujímavé, že ľudia by niekedy radi videli aj veci, ktoré sa reálne nestali.“

Trabantisti sa v našich končinách tešia veľkej obľube. „Toto na začiatku rozhodne nebolo v pláne, no vždy sme chceli urobiť film, na ktorý by chodili ľudia. Po premietaní nám hovoria – chcel som niekam ísť, ale váš film ma veľmi nemotivuje. Na to im musím povedať, že v skutočnosti to bolo ešte horšie ako vo filme.“

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Trabantom do posledného dychu #Dan Pribáň