Recenzia: Oslnení slnkom diktujú pravidlá letnej lásky

Rocková hviezda Marianne Lane (Tilda Swintonová) je po operácii hlasiviek a s partnerom Paulom (Matthias Scho­enaerts) oddychuje v kúzelnom dome na malom talianskom ostrove v Tyrrhénskom mori. Ich pokojnú nudu naruší Paulov priateľ a bývalý milenec Marianne, živel Harry Hawkes (Ralph Fiennes). Priateľov na prežiarenom ostrove „neprepadne“ sám, na letné prázdniny sem pozval „čerstvo“ nájdenú dcéru, mladučkú Penelope (Dakota Johnsonová). Štvorica podlieha vzájomnosti a keď slnkom zaliatu taliansku Pantelleriu zatieni fatálny hriech, ich letnú idylku vystrieda obsesívne blúznenie. Menia sa na samoľúbe tváre s jediným cieľom – ujsť studenej samote…

Nie je bazén ako bazén

V predošlej snímke Moje meno je láska Guadagnino priznáva inšpiráciu talianskymi klasikmi, okrem iného aj tvorbou Lucina Viscontiho. Film Oslnení slnkom možno nazvať „pararemakeom“ snímky Jacqua Deraya Bazén z roku 1969. Ide skôr o živý dialóg a elektrické prepojenie klasiky v duchu postmoderny. Režisér ho použil ako odrazový mostík do neprebádaných vôd. Guadagnino rozpráva cez detaily, jeho režijný štýl je elektrizujúci – dynamicky sa kŕmi obrazmi, zvukmi, pohľadmi, lipne na svojich objektoch.

Lenivá narácia vytvára pocit nefalšovanej prázdninovej pohody, divák si vychutnáva leto spolu s postavami, zatiaľ čo konflikt nenápadne buble pod povrchom, naznačovaný pohľadmi, letmými dotykmi, túžbami… Gradácia je svižná, pružne sa odráža od banality krásnych letných dní. Guadagnina baví svieža náhodnosť, humor ťaží z tých najnepravdepo­dobnejších momentov. Oslnení slnkom je film plný tanca, jedla a hudby. Minulosť však pošpiní slnko čiernymi šmuhami a hrdinov schladia staré city.

Filmu dominujú kontrasty – Paul sa ako neúspešný samovrah vzdáva pokušení, na opačnom konci je Harry. Ten si nenásytne berie všetko, na čo má chuť. Marianne je zrelá žena, nepochybuje o sebe, jej protikladom je zmätená Penelope, ktorá skrýva svoju zraniteľnosť za zvodné gestá.

Keď odvaha nie je len slovo

Zvedavý cinefil odvážne kombinuje prvky z rôznych zákutí, je otvorený a svet vstrebáva s nadšením. Jeho tvorba je principiálne hravá, neobmedzuje sa, mieša všetko – taliansky neorealizmus, novovlnnú pochabosť, lacnotu amerických béčkových filmov a odkazuje na aktuálnu realitu – utečeneckú krízu, zosmiešňuje neschopnosť štátneho aparátu a súčasného človeka zobrazuje ako grobiana trpiaceho prebytkom. „Som elastický. Nesnažím sa byť za každú cenu počestný. Robím si svoje vlastné veci a teším sa pritom sám zo seba,“ vystihol svoj nekompromisný prístup k tvorbe filmár.

Hlavnú úlohu zveril dvornej múze, androgýnnej chameleónke Tilde Swintonovej. Tvárnosť britskej herečky si naplno vychutnal, štylizuje ju do polohy glam rockovej hviezdy i elegantnej, tichej dámy s tajomstvom. Speváčka, ktorá stratila hlas, metaforicky vyvracia potrebu slov, ich bezmocnosť. Dialógy sú zbytočné, postavy sa míňajú, topia sa vo vlastných snoch, pochybnostiach, dohnané minulosťou, ktorú odhaľujú retrospektívy.

Blahobyt prebúdza zhubnú samoľúbosť. Skromná láska Marianne a Paula je ohrozená Harryho nákazlivým obžerstvom. Počiatočná zdvorilosť a zdržanlivosť sú fuč, milovať bez výhrad je vylúčené, milovať jedine egoisticky, majetnícky. Láska je jedovatá, neovládateľná, rozzúrená, pýta si tvrdý pád. Guadagnino necháva svojich zbohatlíckych ničomníkov trpieť, ich lásku nechá umrieť v bezradnosti, aby ju napokon stratou obrodil. Vyvolení majú totiž nárok na šťastie…