Scenárista Petr Jarchovský: Tvorím na kanapíčku

Možno by sa z neho stal učiteľ. Určite by však Petr Jarchovský nenapísal scenár filmovej drámy Učiteľka. Tak ako v ďalších úspešných snímkach vychádza z osobného príbehu a zo spomienok blízkych.

Viete si s Janom Hřebejkom po dlhoročnej spolupráci čítať myšlienky, viete ich dopovedať?
S Janom sa kamarátime od štrnástich rokov. Naša cesta za filmom bola spoločná, hoci on začal študovať na FAMU skôr. Presvedčil ma, aby som zrušil štúdium na pedagogickej fakulte a nasledoval ho na scenáristiku v Prahe. Podarilo sa a zobrali ma. Za tie roky sme sa spoznali, vieme, kto je ten druhý a čo od seba môžeme čakať. Viem, v čom je dobrý, čo v ňom zarezonuje a čo do scenára radšej nedať, lebo to nechce robiť alebo to jednoducho nevie. Honza napríklad nie je režisérom akčných scén, preto sa vyhýbam naháňačkám áut či bitkám.

Dokáže vás niečím nahnevať?
Po tých rokoch je medzi nami akési manželstvo, v ktorom sme sa naučili isté veci spracovávať a iným predchádzať. Réžia je veľmi špecifický odbor. Režisér sa musí v určitej fáze tvorby veľmi intenzívne premeniť na riaditeľa zemegule. Keby to neurobil, film nenakrúti. To so sebou nesie určitú dávku egoizmu. Všetci sa na neho spoliehajú, všetci za ním chodia. Musí mať prehľad o celku, ale aj o každom detaile. Dodnes chodím na nakrúcanie, sledujem Honzu, žasnem a uvedomujem si, že tento druh talentu nemám. Herec urobí nejaký fór, ja sa smejem, som šťastný, ale Honza povie: „Ideme odznova, zahraj to o polovicu rýchlejšie a tlač menej na pílu.“ V tej chvíli vôbec netuším, prečo to urobil, ale keď vidím výsledok, uvedomím si, že jeho rozhodnutie bolo správne.

Preto vás réžia nikdy nelákala?
Nelákala. Keď som sa dostal na filmovú školu, uvedomil som si, že scenáristika je jediné, čo by som mohol vo filme robiť. Ako scenárista mám možnosť jeden deň niečo napísať, dumať o tom, niekomu to dať prečítať a potom to trebárs celé zmeniť. To je celkom iný rytmus práce.

Samotársky?
Predtým som veľa čítal, bavila ma literatúra, bol som taký osamotený. A scenáristika je podobná. Ja však nie som samotár, som kolektívny hráč. Kedysi som pri volejbale bol nahrávačom. Smečovali iní. Pri filme za mňa smečuje režisér a herci. Ja som opäť tým nahrávačom.

Býva zvykom, že ste aj pri nakrúcaní?
Vďaka priateľstvu s Honzom som pri každom nakrúcaní. Rovnako ako on je prítomný pri vzniku nápadov, pri písaní, pri vytváraní jednotlivých verzií scén. Som aj v strižni, kde sa film píše definitívne. A som za to vďačný. Odpadá zo mňa mindrák scenáristov z toho, že nakrúcanie sa odohráva bez nich. Zodpovednosť za výsledok je od začiatku do konca rozdelená medzi nás oboch.

Ako často prepisujete pôvodný scenár?
Nedá sa to povedať celkom jednoznačne. Niekedy nakrútime prvú verziu s malými úpravami. Iné scény, ktoré vyzerajú v scenári úplne jednoducho, majú aj deväť verzií. Pelíšky mali mnoho verzií. Veľa sa prepisovalo, čo bolo dané aj našou neskúsenosťou.

Trpí pri tých zmenách vaše tvorivé ego?
Jedna zo základných vlastností, ktorú si scenárista musí pestovať, je, že v určitej fáze práce sa musí otvoriť vplyvom iných, nechať si do toho „kecať“ a nebrať prípadné návrhy na zmeny osobne. Nie je to jednoduché. Ak to nedokáže, nech radšej píše knihy. Na druhej strane sú aj také momenty, keď musím niečo obhájiť, keď si musím za niečím stáť a mať na to argumenty.

Museli ste sa to učiť?
Do istej miery to bol proces, do istej miery dôvera v našu spoluprácu vo chvíli, keď bol Honza vo filmovej praxi ďalej. Vedel som, že môžem dať na jeho intuíciu a radu, že ho môžem poslúchnuť, že sa nepomýli. S nadobudnutými skúsenosťami som aj ja začal prichádzať s návrhmi a Jan ma počúval. Myslím, že dnes je to rovnocenné partnerstvo.

Kam by sa uberali vaše scenáre, keby ste nepracovali v tomto tandeme?
Určite by som scenáristiku nerobil, vôbec by som sa k nej nedostal. Nebol by som tam, kde som teraz. My sme sa navzájom podporovali v dobe, keď sme dozrievali, keď sme boli skutočne mladí.

Pár odskočení k iným režisérom ste si však vyskúšali?
To áno, ale už sme mali s Honzom niečo za sebou. Spolupráca s Ondřejom Trojanom a s Viktorom Taušom sa nabaľovala na túto skúsenosť. Poznali moju prácu, vedeli, koho oslovujú.

Aké je to vracať sa v scenároch do minulosti, skúšať si rôzne prostredia?
Niekedy sa vám do tej doby ani nechce, inokedy je to plnenie detských snov. Napríklad v muzikáli Šakalí léta, kde som bol súčasťou nakrúcania rockovej platne, alebo pri tvorbe seriálu Pět mrtvých psů, ktorý sa nakrúcal aj v zoo. Ako malý som chcel byť riaditeľom zoologickej záhrady. Asi ako všetci chlapci, okrem tých, čo chceli byť kozmonautmi. Pred nakrúcaním som prišiel do olomouckej zoo a mal som ju celú pre seba. Prechádzal som sa tam ako ten vysnívaný riaditeľ, zbiehali sa ku mne vlky, medvede sa mi klaňali. To ma bavilo.

Do akého prostredia sa vám nechcelo?
Do zimy v Želaroch. Keď je mínus dvadsať, noc a na saniach vezú chorého človeka. Vravel som si, že na tom nakrúcaní nechcem byť. Nie som horský človek, neviem ani lyžovať, neznášam, keď sa sneh podo mnou šmýka. To nie je môj svet. V živote som nebol v Beskydoch. Zrazu som mal písať scenár príbehu z hôr a pýtal som sa, či mám na to vôbec právo? Film má však výhodu, že sú pri ňom ľudia, ktorí scenáristom pomôžu, napríklad s rešeršami. Navyše Želary mali silnú literárnu predlohu.

Jeden z vašich prvých scenárov vraj skončil v ohni?
Bolo to ešte na vysokej škole. Po kritike, ktorej Honza môj scenár podrobil, som ho hodil do pece. Stodvadsať strán! O dvadsaťročnom človeku, ktorý rieši svoje aktuálne vzťahové problémy. Keďže sa to týkalo mňa, nemal som odstup. Celé to bolo ufňukané. Po tejto udalosti si Honza povedal, že so mnou asi bude môcť spolupracovať. Ja som si zase uvedomil, že nemôžem písať o tom, čo sa ma momentálne srdečne dotýka. Darí sa mi pri písaní scenárov, ktoré vychádzajú zo spomienok na detstvo, na rodičov a prarodičov. To bola cesta k filmom Šakalí léta a najmä Pelíšky. Tieto témy ma na jednej strane vedia dojať, ale viem si z nich aj urobiť žart.

Máte dobrú pamäť?
Nemám a som z toho nešťastný. Už som si veľakrát povedal, že by som si mal písať nejaký denník, ale nemám v sebe pravidelnosť a dôslednosť. Myslím si však, že písanie denníkov môže byť kontraproduktívne a autorov nakoniec „zožerie“. Nerobia nič iné, len všetko zapisujú a myslia na to, že to raz po nich niekto bude čítať. Určité výseky z minulosti, pretavené do historiek, ktoré sa dajú rozprávať, mám vryté do pamäte. Po rokoch však už ani sám neviem, čo je realita, čo sa skutočne stalo a čo bolo vyfabulované.

Je vám ľúto, že vašich predkov, ktorí už nežijú, ste sa niečo nestihli opýtať?
Samozrejme. S Honzom momentálne pripravujeme také naše Opus Magnum, veľké dielo. Trilógia Zahradnictví vychádza z rozprávania mojich rodičov. Predobrazom postavy Jindřicha Krausa v Pelíškoch, ktorú hral Jiři Kodet, bol môj dedko. Trilógia vychádza z jeho mladosti, z obdobia, keď prišla na svet moja mama, až kým sa nevydala. Asi pred šiestimi rokmi som si uvedomil, že skutočne starnú a že ich príbehy sú mojou živnou pôdou. Vyše roka som ich navštevoval, vracal sa s nimi k všetkým tým historkám, ktoré som už poznal. Vždy k nim totiž pribudla nejaká ďalšia, neznáma. Rozprávania som si zapisoval, niekedy aj nahrával. Som im za to vďačný.

Robíte si poznámky, zapínate diktafón aj v spoločnosti priateľov a známych?
Veď by som vyzeral ako nejaký udavač! Viete, čo je zaujímavé? Myšlienka alebo príbeh, ktoré skutočne stoja za to, si zapamätám. Je jedno, či je to osobný zážitok, alebo zážitok niekoho iného, či len správa v novinách. Na začiatku filmu Horem pádem bol článok v novinách. O tom, že našli niekde v odpadkoch v škatuli dieťa utečencov. Začal som tento námet rozvíjať, začal som sa s ním pohrávať. Aké by to bolo, keby si dieťa niekto zobral? Kruh sa uzavrel v krčme, kde sme chodili s kolegami z FAMU. Pivo tam roznášal taký holohlavý bitkár, ktorý vyzeral ako vrah. V kontraste so svojím výzorom bol však tento chlapík nesmierne dobrý, až na hranici hlúpeho teliatka. Raz si po záverečnej prisadol a začal rozprávať svoj príbeh futbalového „hooligana“, ktorý počúva šéfa gangu a vždy si to odskáče. Má zákaz vstupu do niekoľkých krajín a na krku kriminál. Takmer plakal, že nesmie na Spartu. Vravel som si, že to je zvláštna figúrka a rozmýšľal som, čo by sa s tým dalo urobiť. Čo keby musel adoptovať to dieťa? A takto to vzniká…

Aké ťažké je, v porovnaní s napísaním scenára, vymyslieť filmu názov? Každý scenárista a režisér má ambíciu vymyslieť niečo nádherné. Niečo ako Amarcord, čo je podľa mňa jeden z najkrajších názvov filmu. Znie ako nejaký likér! Dám si pohárik Amarcordu a hneď mi je lepšie… Väčšinou sa to však nepodarí. Sú však aj iné, rovnako fantastické filmy, ktoré sa volajú úplne obyčajne. Fanny a Alexander. Kolja. Nikdy by som si nemyslel, že pôjdem na film s názvom Kolja. Názov filmu Učiteľka je tiež na prvý pohľad obyčajný. Je v ňom však aj irónia. Tá žena je všetkým, len nie dobrou učiteľkou. Niekedy si do našej kuchyne pustíme aj kamarátov. Pelíšky vymyslel Ondra Trojan. Kde dostávate najlepšie nápady – v sprche alebo pri šoférovaní?

To majú možno muzikanti, ktorí si v sprche spievajú. Nie som ani taký dobrý šofér, ktorý dostáva za volantom skvelé nápady. Musím sa na riadenie auta sústrediť. Fakt je, že najviac pracujem, keď ležím na „kanapíčku“ a vyzerá to, že sa len tak váľam a nič nerobím. Manželke ani deťom nevysvetlím, že som práve zarobil na tonu uhlia alebo ročné školné. Pri zaspávaní hrám takú hru. Zaspávam s rozrobeným scenárom, opakujem si scény, úlohy jednotlivých postáv. Občas sa to prehupne do sna a keď sa ráno zobudím, rovno mi to naskočí do mysle.

Povedali ste, že pozitívne motivovaná pomstychtivosť sa tiež odráža v túžbe písať scenáre…
Okrem pozitívnych vecí, že si chcete zaspomínať alebo vložiť do diela nejaký vzťah, silným momentom je vyrovnávanie si účtov. Kňaz by to možno považoval za hriech, ale pri písaní je to jeden zo základných hnacích motorov. Musíte však byť zároveň dramaturgom, ktorý sa na motiváciu konania záporných postáv pozrie z inej strany a pýta sa, prečo sú takí? Nebaví ma robiť čierno-biele agitky. Zaujíma ma, čo je za správaním a konaním kontroverznej a negatívnej postavy. Hľadám pre jej konanie dobré dôvody. Ako pre tú pani učiteľku. Ona si skutočne myslí, že robí dobro, že ľudia si majú pomáhať. Ona dá lepšie známky, oni kus mäsa, opravený nábytok a nový účes…

Ako sa dokážete vcítiť do ženskej duše?
Nikdy som so ženskými postavami nemal problém. Ako chlapec som sa s dievčatami kamarátil. Tešilo ma, keď sa pri počúvaní mojich historiek smiali alebo, ak to boli horory, báli. Jačali od strachu a zároveň ma vyzývali, aby som pokračoval. Chceli vedieť, ako to dopadne. Chlapcom som zasa rozprával vymyslené „kovbojky“. No a dnes som otec dvoch dospelých dcér, čo je pri písaní ženských postáv cenná skúsenosť.

Učiteľka, podľa ktorej ste nakrútili film, reálne existovala. Spoznala by sa vo filme?
Príbeh má svoj reálny predobraz. Zažil som ho ako žiak siedmej triedy. Stretnutie s tou učiteľkou ovplyvnilo moje nazeranie na realitu, stal som sa kritickejším. Dlho sme si túto učiteľskú legendu pripomínali len počas rodinných stretnutí. Rozhodol som sa k nej vrátiť filmom, pretože atmosféra strachu, ochoty ľudí nechať sa manipulovať či obava vzoprieť sa naberá na aktuálnosti. V reálnom živote sa učiteľka pod maskou mamičkovskej láskavosti správala o niečo primitívnejšie ako jej filmová podoba. Aby sa postava stala presvedčivejšou a nadčasovou, vybavili sme ju väčšou rafinovanosťou, inteligenciou a sexepílom. Nemám o nej správy, myslím však, že už nežije.

Je úlohou scenáristu zahladzovať stopy?
Niekedy to musíme robiť. Napríklad tak, že prepólujeme pohlavie. Filmový otec v podaní Csongora Kassaia, ktorý pracoval na letisku a odmietol učiteľkinu žiadosť o prepašovanie buchiet jej sestre do Moskvy, bola v skutočnosti moja mama, ktorá bola vtedy účtovníčkou na letisku. Situácia ich filmovej dcéry Danky bola skúsenosťou mojej spolužiačky.

Scenár bol pôvodne zasadený do prostredia školy na pražskom predmestí. Nakoniec ste ho presunuli do Bratislavy, kde sa aj nakrúcal. Ovplyvnilo to nejako samotný príbeh?
V našich filmoch si vždy k spolupráci prizývame slovenských hercov. Robíme to radi, energie českých a slovenských protagonistov sa vzájomne obohacujú. Výhodou pri filme Učiteľka bolo, že sme mali spoločnú históriu. Príbeh sa mohol odohrávať rovnako v Bratislave aj v Prahe. Nemusel som nič prepisovať. V prvej chvíli, keď sa rozhodlo o tom, že budeme nakrúcať na Slovensku, ma len trápilo, či sa v tom čase lietalo z bratislavského letiska do Moskvy.

Lietalo. Čo vás najviac potrápilo pri nakrúcaní?
Štyridsaťstupňové horúčavy minulého leta a neklimatizovaná izba v hoteli. Nevedeli sme, že Bratislava sa nachádza v subtropickom pásme… Mlynská dolina bola však na náš účel geniálna. Nakrútili sme tam všetko – letisko, školu, triedu aj nemocnicu. Len jeden deň sa nakrúcal v exteriéroch.

Učiteľka je prvým filmom Jana Hřebejka, ktorý vznikol na Slovensku a prevažne so slovenskými hercami. Nie je slovenčina rizikom pre českého diváka?
Mali sme obavy, či dnešní českí mladí diváci budú rozumieť slovenčine. Od začiatku sme totiž vedeli, že film nebudeme dabovať. Robili sme skúšobné projekcie pre gymnazistov a prekvapilo nás, že až na pár špecifických slov ako murár kontextu rozumeli. Čudovali sme sa, lebo pred takými pätnástimi rokmi českí mladí ľudia prestávali rozumieť slovenčine. Zmena k lepšiemu prišla vďaka súťažiam ako Česko-Slovensko má talent, kde je česko-slovenská porota aj moderátorská dvojica.

Aký je to pocit, keď sa film podľa vášho scenára stane kultovým a ľudia poznajú jeho repliky naspamäť, tak ako v Pelíškoch?

Táto kultovosť alebo sláva nesie so sebou aj negatíva. Môžete mať pocit, že je toho všade veľa. Filmových profesionálov to otravuje, vyčítajú vám to. Stane sa z toho taký otravný batoh, zlaté obťažujúce dieťa: Zase tie Pelíšky, choďte s tým preč! A môže sa stať, že už nič také dobré nenakrútite. Nemáte niekedy pocit, že všetko už bolo vymyslené?

Je to pravda. Môžete počuť tisíc spomienok na mladosť alebo školské časy, či na vojenčinu. Jedinečnosť sa do príbehov dostáva cez postavu, ktorá ich rozpráva. Celý Amarcord je o spomienkach Felliniho na rodičov a na dospievanie. Ale akých spomienok!

Zdá sa, že tento Felliniho film vás výrazne ovplyvnil.
Ako študenta určite. Potom prišli Formanove a Menzlove filmy, v literatúre Škvorecký alebo Hrabal.

Kto bol najlepší rozprávač, akého ste kedy stretli?
Moja teta Jindřiška. Keď bola mladá, celá krčmová spoločnosť čakala, kedy príde a konečne bude „sranda“. Druhým bol spisovateľ Peter Šabach.

Keď hovoríte o tom, kto vás najviac ovplyvnil pri vašej ceste k profesii, spomínate aj otca. Mal blízko k filmu?
Dodnes si dávam otázku, kde sa to v ňom zobralo. O tom bude práve trilógia Zahradnictví. Otec pochádzal z jednoduchej rodiny, z malomesta Jaroměř. Myslím, že dokonca trpel aj dyslexiou, pretože knihy čítal veľmi pomaly. Tento obyčajný chlap, strojár, miloval literatúru aj film. Tri roky dochádzal za mamou z Jaroměře do Prahy. Každú sobotu po práci sadol na vlak a prešiel sto kilometrov, aby sa videli. Potom sa vodili za ručičku, išli do kina alebo do divadla. Viete si to predstaviť? Nemohol prespať u budúceho svokra, ktorý tomu vzťahu vôbec neprial, musel prespať u tety. Druhý deň ráno mali ešte jedno rande, a späť domov. Preto videl veľa filmov. Vystrihoval si recenzie, ktoré si lepil do zošitov. Ja som ich čítal a o filmoch vedel skôr, než som na ne išiel do kina.