František Jurišič: V každom filme sa do záberu priplietol škriatok

28.08.2016 16:00
František Jurišič
Režisér, animátor a vysokoškolský pedagóg František Jurišič vytvoril viac ako stoštyridsať animovaných filmov. Autor:

Aj toto leto patrí v Pravde seriálu s názvom To najlepšie, čo doma máme. Prinášame v ňom rozhovory s osobnosťami slovenskej kultúry, ktoré majú mimoriadny talent a kus práce za sebou, nie sú však na mediálnom výslní. Ďalšie časti nájdete počas prázdnin v kultúrnej rubrike každý utorok.

„Čo slivôčka, to slivovice kvapôčka. Aby vznikol dobrý animovaný film, musí mať jeho tvorca toľko nápadov, koľko sliviek treba na vydestilovanie jedinej fľaše čírej tekutiny.“ Vtipnú sentenciu rád používa ako príklad režisér, animátor a vysokoškolský pedagóg František Jurišič. Vytvoril viac ako stoštyridsať animovaných filmov a na jeho Večerníčkoch odrástli generácie.

Vychovali ste sľubnú generáciu tvorcov animovaných filmov, mnohí z vašich žiakov žnú úspechy doma aj na medzinárodnej scéne.
Poviem to skromnejšie, oni sa vychovali. Len som im pomáhal. Keď som v roku 1993 prišiel na Vysokú školu múzických umení, mal som dilemu. Predtým boli jej poslucháči „dospelejší“ s vyhranenými názormi. Videl som absolventov pražskej Umeleckopriemy­selnej školy, všetci kreslili rovnako, a to som nechcel. Nechával som svojim študentom voľný priestor, ale svoje nápady si museli riadne odrobiť. Animátor môže získať skúsenosti len tým, čím viac filmov urobí. Teší ma, že dnes je Katka Kerekesová maximálna hviezda. Je neuveriteľné, kde všade dokázala pozháňať peniaze na seriál Websterovci, to by som nevedel.

Produkovali ste predsa aj filmy svojich študentov…
Vtedy som mal ešte produkciu. Keď som mohol, pomáhal som.

Aká bola skúsenosť producenta pre režiséra, ktorý sa o zháňanie financií starať nemusel?
Bol som naučený na filmovú technológiu. Dnes by som už nevedel urobiť rozpočet, všetko je založené na iných technologických bázach. Vtedy išlo o ručnú animáciu, ktorej prostriedky boli veľmi jednoduché. V televízii existovali honorárové normy, a ja som bol len vedúci výroby filmov pre televíziu. Producentom som bol len v prípade dvoch dielov Hlinených rozprávok a Ekomorfózy, ktoré som aj režíroval. Päť rokov trvalo, kým sa dali dokopy peniaze, takže sa filmovalo po častiach podľa toho, koľko bolo financií. Dnes je to už iná platforma.

Keď ste pred desiatimi rokmi premiérovali film Ekomorfóza, tušili ste, že bude vašou labuťou piesňou?
O konci som uvažoval už skôr, keď som zohnal grant na pokračovanie Hlinených rozprávok. Televízia však do projektu nešla, takže vznikli len dve časti. Ale nedalo mi, tak som sa pustil ešte do Ekomorfózy. Vstúpila mi do nej už modernejšia technika. Kúpil som si program, ktorý snímal do počítača sekundárny záber – síce len čiernobiely a nekvalitný, ale mohol som ho vidieť ešte pred vyvolaním filmu. Bola to obrovská výhoda, ktorá nám pomohla aj pri jednom veľmi zložitom zábere. Mimochodom, zložité zábery sú aj fyzicky veľmi náročné.

Hrdina Ekomorfózy sa sťažuje na znečisťovateľov...
Hrdina Ekomorfózy sa sťažuje na znečisťovateľov životného prostredia, sám však robí okolo seba neporiadok. Autor: Archív Františka Jurišiča

Čo môže byť fyzicky náročné pri nakrúcaní animovaného filmu?
Napríklad vždy, keď sa exponuje okienko, stojíte odklonený skoro na jednej nohe, aby ste nevrhali tieň. Je to balet. Keby sa časozberne snímalo, čo robia animátori pri práci, bol by to geniálny film.

Vráťme sa k vášmu hrdinovi pánovi Ekovi, ktorý sa večne sťažoval na tých, čo znečisťovali životné prostredie. Ako vám pri jeho tvorbe pomohla modernejšia technika?
Bol veľký fajčiar. Dym a svetielka sa robili cez polopriepustné zrkadlo, na čiernej sieti sa animovala vata. Animátor sedel na debničke a vždy, keď sa exponoval záber, sa musel skrčiť. Labilná debnička sa znenazdajky vyklopila, on drgol do kamery a záber bol zničený. Vďaka technike sme našli posledný záznam, podľa neho presne nastavili kameru a dnes nikto nezistí, kde sa to stalo. Inak, na podobné „nehody“ existovali triky. Ak ste chceli pokračovať v zničenom zábere, musela hlavná figúra, ktorú ste sledovali, spraviť prudké gesto, čo odpútalo pozornosť.

Boli podobné „nehody“ často súčasťou nakrúcania?
Animácia, ktorú som robil, vznikala artistickým spôsobom a la prima. Každá situácia bola obrovské dobrodružstvo. Nemali ste žiadne kontrolné mechanizmy. V každom filme sa do záberu vpasoval škriatok. Buď sa na niečo zabudlo, alebo počas snímania zhasol reflektor, čo si nikto nevšimol, no materiál to zaznamenal. Vždy išlo o záber dlhý, náročný a teda aj prácny, ktorý sa musel pretočiť. Lenže pri bábkovom filme nasledujúci záber zbúra ten predchádzajúci, takže všetko bolo treba znova nastaviť. Stávalo sa, že keď ho animátor robil druhýkrát, našiel dynamickejší výraz obsahu a zrazu nemal osemnásť, ale dvanásť sekúnd. Ak sa doňho znova niečo priplietlo, urobil záber na deväť sekúnd a bol geniálny. Film mal tú nevýhodu, že sme ho dávali vyvolávať raz za týždeň. Častejšie by to produkcia nedovolila, pri vyvolávaní boli vždy straty a metráže sme mali veľmi presne predpísané. Najmenej suroviny bolo na kreslený film, najviac na bábkový.

František Jurišič za kamerou
František Jurišič za kamerou Autor: Archív Františka Jurišiča

Prečo ste väčšinu filmov adresovali detskému publiku?
Mal som deti (smiech). Navyše v druhej polovici 70. rokov začínal v televízii Večerníček, ktorý deti rady pozerali – ja s nimi. Dieťa veľmi rýchlo pristúpi na hru „akože“, ktorá je pre animáciu základom. Hocakej veci pripíše iný zmysel a pohybom, gestom alebo zvukom vytvorí nový obraz. Malý synovec nedávno ťahal za sebou mop – pripomínal mu mínolovku. Behal s nim všade, dokonca aj k našim tanierom zablúdil, či nepípame. Pri všetkých filmoch som sa snažil spraviť reál taký nevšedný, aby vznikla nová fantazijná situácia, ktorú môžeme zažiť len v sne alebo v predstavivosti.

Deti ste svojimi filmami zabávali, bavia aj vaše vnúčatá?
Vnučka, ktorá je dnes už vysokoškoláčka, Večerníčky veľmi prežívala. Keď v televízii bežali Hlinené rozprávky a išiel diel o Golemovi, ktorý behal, žiaril očami a strašil, pomaličky sa strácala pod stolom, len oči jej bolo vidieť. A keď sa film skončil, protestovala: Dedko, prečo robíš také škaredé rozprávky! Nevidíš, že sa deti boja? Potom si ale začala kresliť hlavných predstaviteľov filmu. Na druhej strane nás s manželkou stojí strašne veľa energie oslobodiť štyriapolročného vnuka od laptopu a telefónu. Nevie sa pozerať na realitu. Vtedy začínam preklínať médium, ktorému som venoval svoju mladosť (smiech).

Animovali ste papierové, drevené aj hlinené postavičky. Najobľúbenejším materiálom však pre vás bola plastelína, čo bolo na tie časy unikum…
Pre trojdimenzionálne bábky ponúkala jednotiaci princíp. Predtým, ako sme ju išli ponúknuť na Kolibu, skúšali sme plastelínové bábky v skratke modelovania tvarov, pohybu aj samotnej premeny. Nebola zaťažená inými materiálmi, kostým, telo, oko aj zuby – všetko bolo z plastelíny. Dosiahli sme zjednotenie obrazu a mizanscény, dala sa aj recyklovať.

Ste aj animátor. Čo tento post znamená?
Animátor je herec. Vytvára rolu, postavu, charakter, čiže pri animovanom filme je to jedna z dominantných profesií. Režisér alebo scenárista žije vo fikcii, vymýšľa ideu a prejav. Ale pohyb obrazu, ktorý budeme vnímať – to je autorské dielo animátora. Ten pojem je dnes veľmi zahmlený. V každom počítači je nejaký animačný program a každý, kto do neho začne brnkať, je už animátor, čo v podstate nie je celkom pravda. Animácia sa teraz používa vo všelijakých grafických vstupoch – pohyby, premeny, zatmievačky, roztmievačky a triky okolo toho, takže všetko je pod jednou strechou. Kým sa pracovalo s filmom, animátor bol a je v podstate nedocenená postava.

Práca v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti vás, vyštudovaného architekta, nudila natoľko, že ste „zbehli“ k filmu?
Stavebné obdobie vtedy nebolo moc tvorivé. V pamiatkarstve sa premieňalo na strašnú byrokraciu. Pamiatky zákonne ochraňovala, ale nemala na „ochranu“ prostriedky. Človek mal na dome šindľovú strechu, ktorú tam natĺkli jeho prapradedovia. Keď mu začala zatekať, nahradil ju plechovou. A vy ste ho išli presviedčať, nech si dá šindľovú, na čo nemal prostriedky… A vy mu na ňu nedáte! Paralely sú aj v súčasnosti stále rovnaké.

Rozprávky z hliny
Rozprávky z hliny Autor: Archív Františka Jurišiča

K filmu ste ale „pričuchli“ oveľa skôr, ako ste prišli na Kolibu.
Pred maturitou som sa zaoberal fotografiou a bábkovým divadlom, potom som sa šiel „zoceliť“ do výroby. Za zarobené peniaze som si kúpil kameru a začal nakrúcať. Film zaznamenáva prítomný okamžik, takže človek zrazu pochopí, ako všetko odchádza. Nasníma starých ľudí, ako žili, a zajtra už nie sú. Len na zázname. Počas vysokoškolského štúdia sme robili filmy v štúdiu v internáte Mladá garda, študoval som aj literatúru o filme. Béla Balázs mal knihu o Meliésovi a iných priekopníkoch kinematografie, ktorí objavili stop trik, čo je vlastne základ „kúzlenia“. Kamera môže v istom okamihu zastaviť a o chvíľu pokračovať – ale už je v obraze niečo iné. V tej skratke je zázrak. Moje začiatky bola hra so stop trikom – všetci moji spolužiaci sa premieňali. Tam kdesi je aj môj prvý kontakt s animáciou.

Rozhýbali ste vtedy Kubalov kreslený vtip o latríne na krídle dopravného lietadla…
Áno. Do okienok lietadla sme všetci vložili svoje fotografie. Jedna figúrka potom vyšla von a išla na latrínu (smiech).

Prvú filmovú cenu ste získali už ako vysokoškolák.
S Gejzom Kendym sme nakrútili poetický film o zanikajúcej starej Bratislave Plynová lampa, ktorý v roku 1965 ocenili bronzovou medailou na festivale amatérskeho filmu UNICA v Mariánskych Lázňach. Šéf strihu na pražskej FAMU Jan Kučera s nami robil rozbory filmov. Objavil sa tam aj Evald Schorm a ďalší režiséri, ktorí nám položili zásadnú otázku: Prečo študujeme architektúru? Laco Adamik bol jediný z nás, kto mal odvahu zabaliť architektúru a odísť na Kolibu asistovať Štefanovi Uhrovi. Neskôr ho prijali na FAMU.

Zvolili ste si animovaný film, s čím ste sa najviac „pasovali“?
V začiatkoch som si robil na kockovaný papier doslova partitúru pohybu. Napríklad aký rytmus bude mať chôdza, krok, ruky, ťažisko pohybujúce sa hore-dole. K tomu postave vejú vlasy, nadskakuje klobúk, poletuje kabát… Vo výsledku to vyzerá pekne, ale keď to robíte, musíte všetko ustrážiť. A jedinou mierkou je počet okien. Režisér musí vedieť, čo chce, inak to nefunguje. Kameraman robí švenk a len mimochodom sa opýta, na koľko to bude okienok. Akcia beží, kamera musí mať všetko vyrátané – preostrenie, nájazd, otočky, zdvihy – a tam už človek nemohol vajatať.

Kikirikí
Kikirikí Autor: Archív Františka Jurišiča

Čo bolo pri tvorbe „animákov“ nevyhnutné?
Maximálne sústredenie. Pohybujete sa totiž v rôznych časových dimenziách, iný čas žijete a iný vytvárate pohybom. Niekedy sme za celý deň natočili len osem metrov filmovej suroviny, čo bolo asi 16 sekúnd. Jeden komplikovaný záber som napríklad nakrúcal tri dni! V úplne rozdielnych časových dimenziách sa jednoducho nesmiete stratiť, bol to proste vabank. Dokumentaristi, ktorí občas chodili režírovať animované filmy, neboli na pľaci dobrí partneri.

Prečo?
Vnímali len reálny čas. Režisér dokumentarista videl animátora, ako sa stále hrbí a kúzli, ale jemu bolo dlho. Porozprával už všetky vtipy, všetky novinky, no nedočkal sa žiadnej reakcie. A keď povedal, poďme na ďalší záber alebo situáciu, dostal odpoveď, aby sa pozrel, koľké políčko snímame. Päťdesiatdva okien bol jediný meter filmu, teda dve sekundy. Taký krátky záber je ale skôr rarita. Bol som rád, keď som ich poslal do bufetu, aby som mohol v pokoji pokračovať.

V Štúdiu animovaných filmov ste sa stretli tiež s Viktorom Kubalom. Aký bol filmár, o ktorom ste nakrútili aj dva dokumenty?
Úžasný. Mal zmysel pre skratku a humor. Byť v jeho spoločnosti a baviť sa s ním bolo osviežujúce. Obrovsky vedel vystihnúť atmosféru. Keď sa na výtvarnej komisii riešil nejaký gordický uzol, vedel ho preseknúť jednoduchou vetou. Vo svojich filmoch vedel prostredníctvom klasickej kreslenej animácie jednoduchou líniou vyrozprávať veľké príbehy. A hlavne ich vedel obohatiť o to, čo sa dnes z animovaných filmov stráca – a to je výtvarná skratka a vtip. Viktor Kubal o sebe hovoril, že je výmyselník, takže keď sme s Gejzom Kendym robili medailón pri príležitosti jeho jubilea – šesťdesiatych piatych narodenín, dali sme dokopy svoj starý spôsob filmárčiny. Vymysleli sme, že ceruzka je jeho zázračná palička, ktorou si nakreslí aj papier, farby a všetko, čo potrebuje. A film sme uviedli tancom ceruziek na ľadovej ploche.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#animácia #animovaný film #VŠMU #To najlepšie čo doma máme #František Jurišič #Viktor Kubal #Ekomorfóza #Hlinené rozprávky #Georges Méliès #Plynová lampa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku