Do štylizovanej životopisnej komédie podľa scenára Nicholasa Martina ju obsadil režisér na Oscary nominovaných snímok Philomena (2013) a Kráľovná (2006), Stephen Frears.
Solventná Američanka Florence Foster Jenkins (Meryl Streep) zabíja zbohatlícku nudu s mladším manželom St. Clair Bayfieldom (Hugh Grant) inscenovaním divadelných predstavení pre známych. Okrem hereckých ambícií oplýva neutíchajúcou láskou k hudbe, rozhodne sa preto spievať a splniť si detský sen. Čo tam po tom, že má na krku sedemdesiatku a jej ambície ďaleko prevyšujú talent. Pri „utišovaní“ obsesie jej dobrovoľne nasilu asistuje utiahnutý pianista Cosmé McMoon (Simon Helberg).
Netrvá dlho a Belfieldove javiskové etudy vystriedajú manželkine privátne koncerty. Florence sa ocitne v stredobode pozornosti, na čom by nebolo nič zvláštne, keby jej majestátny soprán nebol niekoľkonásobne pod tónom. Húževnatej sedemdesiatničke holdujúcej zemiakovému šalátu je navyše cudzia aj intonácia a cit pre melódiu.
Foto: Magic Box
Nič netušiaca Florence vníma svoj rozladený spev v celkom iných dimenziách ako publikum. Bayfield svoju milovanú manželku bezhranične podporuje a na ceste za splneným snom chráni jej krehkú vieru. To sa mu však vymkne z rúk v momente, keď sa Florence ocitne na javisku legendárnej Carnegie Hall. Po prvýkrát je totiž v hľadisku skutočné publikum a nekompromisní recenzenti…
Nie, nemáte déjà vu, s príbehom o „nepočujúcej“ speváčke zaslepenej sebaklamom prišiel už vlani režisér Xavier Giannoli. Príbeh jeho filmu Margueritte sa odohráva v 20. rokoch v Paríži. Zámožná Margueritte Dumontová je zbláznená do hudby rovnako ako Florence a spevom pravidelne píli uši svojim hosťom. Filmy majú totožný konflikt – zlom v príbehu nastane, keď vystúpia na veľkom pódiu pred nezainteresovaným publikom.
Scenárista Nicholas Martin vypichol jej vzťah s manželom, ktorý Florence z istých, zištných i nezištných dôvodov, za každú cenu chráni a v konečnom dôsledku aj odovzdane miluje. Film je poskladaný z precíznych detailov, postavičky sú farebné, narácia nenútená a aj keď stojí na overenej dramatickej schéme, nemá patinu „hollywoodskej príkrosti“. Vďaka štylizácii a humoru ho obchádza i pátos. Ten sa nesie v štýle slapstick komedy, ťažiac z mikrosituácií a grimás.
Foto: Magic Box
Filmári zúročili zaručený spôsob, ako poštekliť divákovu bránicu. Scenárista Nicholas Martin má bizarnú „speváčku“ dobre zmapovanú a na jej sympatických „anomáliách“ si schuti zgustol. Streepovej spev je skutočne príšerný, herečka sa na Florence sama dobre baví, no opakovaný vtip zakrátko vyprchá.
Filmári tematizujú rôzne polohy lásky a jej limity, snímka má však silnú romantizujúcu linku. Svojská dáma s podlomeným zdravím si nesie ranu z minulosti, ktorá je pre pochopenie vzťahu a Bayfieldovej motivácie kľúčová.
Z úst obávaného kritika znechutene opúšťajúceho koncert zaznie výstižná otázka: „Ak skutočne miluje hudbu, prečo to robí?“ Florencina nevedomosť sa skutočne vymyká logike, hudba je však jediné, čo ju udržiava pri živote. Jej odhodlanie nedávalo zmysel v 40. rokoch a rovnakou záhadou zostáva dnes.
Božská Florence je divácky vďačná, skvele obsadená a na úrovni zvládnutá retro komédia, ako stvorená na koniec leta…
Hodnotenie Pravdy
4 hviezdičky z 5
- Božská Florence/ Veľká Británia 2016/ scenár: Nicholas Martin/ réžia: Stephen Frears/ hrajú: Meryl Streep, Hugh Grant a ďalší/ premiéra: 25. augusta
