Keď ste začínali ako skriptka, slovenský film bol na úplnom začiatku. Filmári boli "selfmademani”, neboli kolibské štúdiá ani filmová škola. Ako ste sa k filmu dostali?
Na gymnáziu sme mali predmet umelecká výchova, v rámci ktorého sme viedli debaty o umení, chodili sme na výstavy, rozoberali sme knihy. Profesorka nám dala možnosť pripraviť si polhodinovú prednášku o tom, čo nás zaujíma. Ja som si vybrala film. V tom čase vychádzal český časopis Kino – odtiaľ som čerpala vedomosti, chodila som na všetky premiéry do kina a keď som videla, aký je v triede o moju prednášku obrovský záujem, rozhodla som sa, že tomuto by som sa mala venovať. V tom čase ešte odborné školy neboli, po maturite som preto išla priamo na riaditeľstvo filmu, kde som povedala, že by som rada robila vo filme. Oni si pod tým predstavili krajčírku, kostymérku alebo maskérku. Moja ambícia, že chcem byť asistentkou réžie, ich veľmi prekvapila. Povedali mi, že také niečo dievča robiť nemôže. Absolútne to vylúčili, rozlúčili sme sa s tým, že mi dajú vedieť. Keby dnes žili, boli by prekvapení, koľko žien je režisérok a sú práve také šikovné ako muži.
Foto: ARCHÍV SYLVIE LACKOVEJ
Museli ste na nich zapôsobiť, predsa vám dali šancu na prvý pokus, či nie?
Áno. Na základe pohovoru mi prišiel oznam, že ma prijímajú ako adeptku skriptu, čo vtedy ženy bežne robili. Presvedčila som ich, že sa o film zaujímam. Skriptky tiež museli mať prehľad o filme. Oni sa obávali toho, že keď pôjdem robiť asistentku réžie, zakrátko sa budem chcieť vydať a mať deti, že odídem. Asistent réžie má perspektívu stať sa režisérom a oni sa obávali toho, že energia, ktorú by mi museli venovať ako budúcej režisérke, by bola pre nich stratová. Vtedy som si povedala, že zoberiem čokoľvek, budem sa učiť, pozorovať a dokážem, že tou asistentkou réžie raz budem.
Napokon sa tak aj stalo. Pri ktorom filme ste už zastávali túto funkciu?
Pri filme Paľa Bielika Majster kat. Možno sa to nezdá, ale asistent réžie tu zohral veľmi dôležitú úlohu. V Bielikových filmoch bolo na pľaci veľké množstvo štatistov. Keď sa nakrúcal film Jánošík, scéna, kde ho obesia, mala 1 200 komparzistov. Pri Jánošíkovi boli dvaja pomocní režiséri aj asistent, aby to všetko zvládli „ukočírovať“.
Ako ste sa vlastne dostali k Paľovi Bielikovi?
Na začiatku nebolo na Slovensku veľa režisérov, bol len Paľo Bielik, Vladimír Bahna a Ján Kadár. Ten potom odišiel do Prahy. Keď Bielik nakrúcal film Priehrada – prvý, na ktorom som s ním spolupracovala, už mali skriptku (klapka – pozn. red.), ja som sa mala pri nej zaúčať. Vtedy sa táto profesia nepísala ani do titulkov. Dnes tam píšu dokonca aj šoférov a katering. Vtedy to fungovalo tak, že kto si ráno na nakrúcanie niečo sám priniesol, nebol hladný. Až produkčný Cimer si všimol, že štáb bude lepšie pracovať najedený.
Oba diely Jánošíka sa nakrúcali naraz. Bolo náročné zvládnuť, aby všetko fungovalo na sto percent?
Keď sme nakrúcali v Terchovej, bývali sme u domácich, v súkromí. Polovicu Terchovej tvorili murované domy, ktoré po vojne nanovo postavili, pretože boli vypálené Nemcami, druhá polovica boli drevenice. V tých nových domoch sme mali produkciu, maskérňu, šatne. Celá Terchová žila Jánošíkom a my sme žili priamo s tými ľuďmi. Mnoho z nich som zapojila do komparzu a boli tam aj veľmi šikovní tesári, ktorí nám pomohli udržiavať kulisy. Vďaka nim sme nepotrebovali nosiť stavbárov z Bratislavy.
Čo ste mali na starosti vy? Dával vám režisér konkrétne úlohy?
Na Jánošíkovi sme boli traja pomocní režiséri. Bielika veľmi nezaujímalo, ako si to podelíme, on potreboval jediné – aby to klapalo. Neexistovalo, že by nám musel hovoriť, čo máme robiť. Mala som na starosti Terchovčanov – komparz. Musela som vybrať takých, ktorí nezostanú pred zapnutou kamerou ako obarení. Vtedy už bol pomocný zvuk, takže som ich mohla počas nakrúcania slovne korigovať. Keď sa presunulo nakrúcanie do Gaderskej doliny, vzala som ich so sebou, pretože boli naozaj veľmi šikovní.
Snímka Priehrada z 50. rokov patrí ešte medzi prvé slovenské filmové lastovičky. Kde sa filmári učili?
Mali sme už síce Slovenský film aj Kolibu, no stále sme hľadali vzory v Česku. Vo filme Priehrada bola skutočne dobrá úroda nových hercov, debutovali v ňom Kráľovičová, Valach, Dibarbora, Pavlovič a dokonca Chudík tam mal malú rolu. Keď v jednej scéne vletí do krčmy kameň, padne na hlavu práve jemu.
Prečo Bielik upustil od herectva?
Bielik sa ako herec tým, že bol veľmi vysoký, mohol uplatniť len ťažko. Bol síce členom Národného divadla a záujem o neho mali aj Česi, ale jeho motivovalo prezentovať slovenský film. Napísal vtedy scenár k filmu Varúj…! Napokon v ňom hral hlavnú postavu a režíroval to spolu s Martinom Fričom. V tom filme boli veľmi náročné scény a Bielik ich zvládol bez dabléra. Okrem iného vďaka nemu vznikli počas vojny jediné autentické zábery z frontu. Ten materiál cez vojnu zakopali, aby sa zachoval.
Asi ste sa s ním neskôr stretli ako pracovníčka Filmového ústavu. Prečo ste sa z "terénu” presunuli do archívu?
Počas môjho pôsobenia vo Filmovom ústave som sa zaoberala spravodajským filmom a archívnymi materiálmi, teda som sa odpútala od hraného filmu. Videla som totiž, že o archívne materiály bude raz veľký záujem, chcela som, aby sa zachovali.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Bol Bielik rovnaký suverén pri vašom prvom spoločnom filme Priehrada ako neskôr, keď ste spolu nakrúcali o šestnásť rokov film Majster kat?
On bol v každej situácii suverén, pri Priehrade mal za sebou navyše rozhodujúce Vlčie diery. Tie znamenali obrovský úspech slovenského filmu a pritom sme ešte nemali ani ateliéry. Keď som nastupovala ako skriptka do filmu Priehrada, na bratislavskom Jakubovom námestí sídlil rozhlas, budovu vyprázdnili a v tých malých priestoroch sa nakrúcalo. Práve po Vlčích dierach Česi uznali, že Slováci sú schopní robiť filmy a rozhodlo sa, že sa postavia ateliéry. V tom čase sme nakrúcali náročný, kolorovaný film Rodná zem, kde som robila ešte skript. Bol to aj prvý slovenský hudobný film. Čo nie je nič výnimočné, Slováci mali totiž veľmi dlho nejaký "prvý” film… Režisérom bol Čech Josef Mach, a keď sme dofilmovali, navrhol mi, že ak chcem, vezme ma do Prahy za skriptku. Ja som mu povedala, že ďakujem, ale zostanem tu.
Praha vás nelákala?
Nie, pretože tam by som z pozície skriptky len veľmi ťažko postúpila a toto nebola moja konečná stanica, chcela som byť pomocná režisérka. V Prahe bolo navyše skriptiek habadej. V Čechách už fungovala FAMU a všetci absolventi šli robiť pomocných režisérov, takže tá konkurencia by bola pre mňa obrovská. Navyše som mala na Slovensku prácu, išiel sa nakrúcať ďalší film – Štvorylka. To bola pre mňa veľká výzva, režisérom bol Jozef Medveď, tiež absolvent FAMU, ktorý sa z pomocného režiséra vyšvihol na režiséra. Mal dvoch asistentov, ale skriptka v tomto prípade mala väčšiu hodnotu ako obaja asistenti dokopy. Oni dodali komparzistov a ja som mala na starosti kontrolovať hercov a kostýmy. Počas tanečných scén som musela ustriehnuť, aby boli za hlavnou tancujúcou dvojicou rovnakí komparzisti. Po tomto filme mi Medveď povedal, že už nechce spolupracovať so žiadnou inou skriptkou a že vždy, keď bude nakrúcať, počká si na mňa.
Zostali ste verná Slovensku a boli ste takmer pri všetkých "prvých” filmoch. Vráťme sa k filmu Rodná zem. Kde sa nakrúcal?
Rodnú zem sme nakrúcali v Prahe, Koliba sa v tom čase ešte len stavala, na ten film sa dlho pripravovalo, bol očakávaný. Napokon sme so štábom okupovali najväčší pražský ateliér. Počas pauzy som sa vždy chodila pozerať na iné nakrúcania, zisťovala som, kde sa čo pripravuje a kto všetko na tom spolupracuje. Práve vtedy sa v exteriéroch Barrandova nakrúcala historická trilógia Ján Hus. Šla som sa tam pozrieť a zbadala som tam pobehovať po pľaci ženu. Veľmi ma prekvapilo, keď som sa dozvedela, že robí pomocnú réžiu. Od tohto momentu som sa už nedala zastaviť. Povedala som si, že keď v Prahe môže byť pomocná režisérka pani Ženíšková a Tereškovová išla dokonca do vesmíru, prečo by som ja nemohla robiť pomocnú režisérku? Na Jánošíkovi som už bola prvý asistent réžie a pri ďalšom filme pomocná režisérka.
Na historickej komédii Štvorylka ste pracovali ešte ako skriptka. Bolo náročné ustriehnuť všetky detaily?
Pri Rodnej zemi som nabrala skúsenosti s plejbekom a farbou. Štvorylka bola ďalší stupienok. Išlo o kostýmový film z obdobia secesie, čo znamenalo množstvo dekorácií, samé dečky a lustre, čo je pre skriptku veľmi náročné. Dnes si už môžete scénu odfotiť, no vtedy sme si museli všetko zakresliť, aby boli kulisy na druhý deň rovnaké. Na starosti som mala aj hercov, ktorí spočiatku neboli takí vycvičení ako dnes, nakrúcanie prebiehalo pomalšie, často čakali. Počas pauzy si porozopínali gombíky a keď sa vracali pred kameru, každého som musela osobne skontrolovať, či má kostým tak, ako má mať.
Ako ste sa na nakrúcanie pripravovali?
Stále som sa snažila mať prehľad o českých hercoch, mala som ich veľmi dobre zmapovaných. Keď sme nakrúcali v Prahe, po večeroch som chodila do divadla a sledovala som ich. Napríklad Květu Fialovú a Jiřího Holého som pritiahla na Slovensko ja. Často som brávala do komparzu šatniarky a uvádzačky, pretože som vedela, že budú lepšie pripravené na filmovačku, keď majú kontakt s divadlom a hercami. Vždy keď som prišla do divadla, pripravili mi stoličku a sledovala som predstavenie z miesta, kde obyčajne sedával aj režisér predstavenia.
Aké ste mali s hercami vzťahy?
Veľmi dobré. Dodnes si ma pamätá napríklad pani Kráľovičová, aj keď od Priehrady sme na ničom nespolupracovali. S Ladislavom Chudíkom mám takú príhodu. Ponáhľala som sa na predstavenie na Malú scénu a on stál pred divadlom, bolo to po filme Kapitán Dabač, kde hral hlavnú postavu. Videl, že sa náhlim a spýtal sa, či má kvôli mne zastaviť predstavenie. Vtedy mal štáb s hercami úplne iné vzťahy, ako dnes.
Je pravda, že Chudík rolu Kapitána Dabača Bielikovi odmietol?
Bielik písal postavu Kapitána Dabača priamo na Chudíka. A keď odrazu povedal, že to nechce hrať, pre Bielika to bola veľká rana. Bielik si ho zavolal, aby sa dozvedel čo je vo veci. Vysvitlo, že ho ovplyvnil divadelný režisér Budský, ten tlačil Chudíka do rolí introverta. Bielik mu vtedy povedal: ja ťa poznám, viem, čo v tebe je, toto je film napísaný na teba a ja som tu režisér. Budského počúvaj v divadle. Potom si to Chudík rozmyslel a vidíte, Kapitán Dabač je jeho životná rola. Keď bol Chudík pozrieť Bielika v sanatóriu, Bielik sa mu poďakoval, že tú rolu neodmietol, no rovnako sa mu mohol poďakovať Chudík. Bielik bol skvelý psychológ, vedel odhadnúť hercov, vedel že to zahrajú tak, ako nikto iný.
Spolupracovali ste aj na poslednom filme Vladislava Pavloviča Trofej neznámeho strelca, ktorý poznačila režisérova samovražda…
Pavlovič vtedy dostal od vedenia šancu nakrútiť film po siedmich rokoch a s tým prišlo aj ultimátum. Ak to pokazí, už nikdy nebude nakrúcať. Veľmi tým trpel, celý čas to nad ním viselo ako Damoklov meč. Spomínam si, ako nám raz večer oznámili, že sa nedostavil jeden z hlavných hercov, s ktorým sme mali na druhý deň nakrúcať. Keď som situáciu vyriešila, Pavlovič bol taký šťastný, že si predo mnou kľakol na kolená a povedal, že už nechce robiť filmy s nikým iným, iba so mnou. Ja som mu na to povedala: pán režisér, veď viete, že urobím všetko pre to, aby to fungovalo, dokonca ani na dovolenku nepôjdem, ak bude treba.
Tak absolútne ste sa filmu odovzdali?
Celý život som venovala filmu, robila som to naplno a zistila som, že táto profesia je pre ženu veľmi náročná. Často sme skoro vstávali, pracovali v zlom počasí… Práve pomocný režisér je hybná sila na scéne. Režisér a hlavní herci prídu, už keď je všetko pripravené. Bola som mu odovzdaná natoľko, že som sa zabudla vydať a mať deti.
Sylvia Lacková pôsobila v slovenskom filme ako skriptka, asistentka réžie a pomocná režisérka od roku 1949, podieľala sa na viac ako tridsiatich snímkach. Začínala pri filme Paľa Bielika Priehrada, neskôr s ním spolupracovala na filmoch Štyridsaťštyri, Kapitán Dabač, Jánošík, Majster kat a Traja svedkovia. Od roku 1974 až do roku 1989 pôsobila v Slovenskom filmovom ústave, kde dosiahla funkciu vedúci filmový historik. Je autorkou publikácií Diafilm 1955 – 1981, Spravodajský film na Slovensku a Karol Plicka vo filmovej faktografii.
