Recenzia: Kamoš Obor štandard nepreskočil

Potulujúc sa po nočných chodbách detského domova, predstavuje si tie najstrašidelnejšie príbehy. Počas jednej zo svojich výprav sa stretne s prízrakom a vysvitne, že nie je výplodom jej fantázie… Záhadný tvor (Mark Rylance) trpí smútkom a unesie dievčatko do krajiny obrov. Ďaleké miesto však nie je pre jeho nového domáceho miláčika bezpečné. Sofia je bystré dievča, okamžite vycíti, čo trápi ušatého kamoša s melancholickými očami. Citlivý samotár, ktorý zbiera sny, aby ich počas nočných potuliek mestom vpúšťal deťom do spánku, ju okamžite očarí. Krajina obrov však ani zďaleka nie je zradná len pre krehkú „ľudskú kapustu“ Sofiu. Jej kamoš obor je totiž jediný obyvateľ, ktorého zasýtia zhnité uhorky, a drsní spolubývajúci mu dávajú jasne najavo, že medzi nich nepatrí…

Rovnomenný knižný bestseller pre deti od spisovateľa Roalda Dahla adaptovala nebohá scenáristka Melissa Mathisonová. Spielberg režíroval podľa jej scenára už ikonického E. T. – Mimozemšťana, v žánri rodinný film sa teda obaja cítia ako ryby vo vode. Kamoš Obor však neprináša ani zďaleka takú satisfakciu ako spomínaná kultovka z roku 1982. Rozprávkový svet je síce pôsobivý, hrdinovia príťažliví a skvele obsadení, autori pristupovali k predlohe s citom, no filmu chýba čosi, čo by ho vyzulo z tvrdenia, že ide „len“ o ďalšiu štandardne zvládnutú hollywoodsku rozprávku pre celú rodinu.

Slabinou je príbeh

Steven Spielberg je neoblomný, neprestajne rozptyľuje naše zmysly, čím odvádza pozornosť od nedejovosti. Film je v istých momentoch prehlučnený vravou. Konflikt stojí na základnej premise – boj proti krvilačným obrom, no nie je priamo zobrazený. Obry sú hrozbou pre svojho zakrpateného vegetariánskeho suseda a jeho kamošku, nepresahujú do ľudského sveta. Nevidíme ich v meste „loviť ľudí“, a predsa na tom stojí rozuzlenie celého príbehu. A takýchto chybičiek je v príbehu viac. Pasáž na kráľovskom dvore pôsobí samoúčelne, záverečná akčná scéna však prináša zaslúžené uspokojenie – zlo dostane na frak veľmi podareným spôsobom. Spielberg si predsa nedokáže udržať odstup, jeho happyend má starú známu presladenú pachuť, navyše bez katarzie.

Fabula má viac-menej epickú štruktúru, v istých momentoch sa stráca dramatický náboj, čím sa tvorcovia paradoxne sympaticky vyhli dramaturgickej schéme. Spielberg vie ako na diváka, dopraje mu chvíle nehy, scéna, v ktorej Sofia a jej obrovský kamoš chytajú sny, má silnú atmosféru.

Nepodľahnúť predlohe

Vizuálny koncept knihy poňali filmári celkom po svojom, aj keď na diváka znalého literárnej predlohy berú ohľady. Ilustrácie Quentina Blakea sú esenciou Dahlových rozprávok, film má síce vlastného „ducha“, no darí sa mu vystihnúť spisovateľov svet vizuálne veľmi pôsobivo a knihu v zásade ničím neuráža. A podaril sa aj slovenský dabing, hlasy nevyrušujú, preklad obrej reči je hravo nápaditý, zložený z odvážnych novotvarov.

Podľa Rylancea Spielberg deťom dokonale rozumie, hlboko miluje ich energiu a imagináciu. Herci sa pod jeho vedením spriatelili a ich harmonickú súhru z filmu cítiť. Rylance cez svoju postavu presvitá veľmi prirodzene a jedenásťročná Ruby Barnhillová je rovnako suverénna ako jej starší oscarový kolega. Kamoš Obor je protipólom násilne akčných rozprávok, ak teda chcete vziať deti do kina, rozhodne je to správna voľba.