O námet a scenár sa postaral Róbert Valovič. O televíznom cykle vraj uvažoval viac ako 10 rokov. Spracovať 30 rokov festivalu, akým bola Bratislavská lýra, však podľa jeho slov nebolo vôbec jednoduché. Paradoxne mu pomohli materiály, ktoré mali pôvodne skončiť v odpadkovom koši.
„Zlomový moment prišiel, keď niekto v rozhlase vypratával kanceláriu po Pavlovi Zelenayovi. Je známy tým, že všetky zložky archivuje, zvlášť z lýry, pretože sa na nej podieľal nielen ako spoluorganizátor, ale aj ako dramaturg. Keď tie zložky išli do smetí, napadlo mi, že sa pozriem, čo tam je. Zistil som, že sú to kompletné materiály k tomu, čo som chcel spracovať,“ spomína si Valovič.
Problémy vraj prišli vtedy, keď zbieral obrazový materiál z jednotlivých ročníkov. „Informácie som mal. Potreboval som ešte zvukový a obrazový archív. Ten zvukový bol, našťastie, v Slovenskom rozhlase kompletný od roku 1966 až do roku 1985, no ten obrazový bol veľmi deravý, pretože Slovenská televízia v určitom období nemala na pásy, tak ich dookola premazávali a postupne tak odchádzali nielen ,lýrové‘, ale aj mnohé iné veci,“ hovorí Valovič, podľa ktorého sa to napokon podarilo aj s pomocou producenta Patrika Pašša. Spočiatku vraj dlho premýšľali o tom, ako s nazbieraným materiálom naložiť. No aj túto hádanku sa im podarilo rozlúštiť.
„Väčšina ľudí aj tlače vníma populárne osobnosti, aj spevákov, povrchne cez ,pozlátku‘. Ale málokto sa dokáže pozrieť na týchto ľudí ako na osobnosti, ktoré majú postoj k dobe, majú svoj hodnotový svet a vedia pre spoločnosť aj niečo urobiť,“ hovorí Pašš, podľa ktorého je na cykle práve odkrývanie týchto myšlienok nesmierne zaujímavé a dobrodružné. „Dozviete sa veci, o ktorých viete, ale nepoznáte pozadie, nepoznáte vnútorné pohnútky ľudí. Verím, že sa nám podarilo spraviť dokument, ktorý dokázal zachytiť atmosféru doby,“ dodal.
Na Bratislavskú lýru má mnoho spomienok aj Pavol Zelenay: „Pred hotelom Carlton bolo toľko ľudí, že sa k spevákom nedalo dostať, no oni museli nastúpiť do auta a ísť na skúšku do PKO.“ Róbert Valovič si spomína aj na to, ako pred hotelom rozdávali autogramy členovia kapely Beach Boys, ale aj na to, ako Václav Neckář so svojimi fanúšikmi rozbili v hoteli dvere pri tom, ako ho naháňali.
Svojich priaznivcov si na lýre našiel aj Miroslav Žbirka – jeden z interpretov, ktorým festival pomohol naštartovať kariéru. „Nebolo to tak, že som sa chcel nejako veľmi zúčastniť. Mne vtedy chodili po rozume kapely ako Beatles či Rolling Stones a tie na festivaloch nesúťažili. Tento festival však dával domácim autorom príležitosť, aby reflektory a televízne kamery zasvietili na ich pesničky. Keď mal spevák šťastie, mohol zabodoval zo dňa na deň. Keď som sa po uvedení skladby Atlantída objavil v pražských uliciach, zrazu si ku mne chodili ľudia po podpis. A potom som si uvedomil, že vďaka jedinému vystúpeniu som sa ako sólista narodil z večera na ráno,“ spomína si obľúbený slovenský spevák na svoje vystúpenie z roku 1982, za ktoré si vtedy odniesol Striebornú lýru.
Režisér dokumentu Peter Hledík však pripomína, že v hľadisku na jeho koncertoch neboli vždy len fanúšikovia, ale aj agenti ŠtB. „Aj to je jeden z aspektov, ktorý odkrýva Zlatá lýra, pretože o to, čo zaujímalo nás, sa zaujímali aj oni,“ priblížil Hledík, pričom ako príklad uvádza aj slávneho fotografa Beatles Deža Hoffmana, ktorého vraj nesledovali len nejakí podporučíci, ale rovno traja majori.
