Olmo Omerzu: Filmami sa dotýkam toho, čo mi na svete prekáža

Svoj prvý film nakrútil už ako trinásťročný. O utečencoch. A upíroch. Slovinský režisér Olmo Omerzu, ktorý od štúdia na pražskej FAMU pôsobí v Česku, nakrúca filmy, v ktorých netradične odhaľuje drámy rodiny, sexuality a dospievania v súčasnom svete.

12.10.2016 14:00
debata
Režisér Olmo Omerzu pri nakrúcaní snímky... Foto: Endorfilm
Olmo Omerzu Rodinný film Režisér Olmo Omerzu pri nakrúcaní snímky Rodinný film.

Hneď s absolventskou snímkou Príliš mladá noc prenikol na prestížny festival Berlinale, ocenenia na svetových festivaloch zbiera i jeho najnovší Rodinný film, ktorý napokon prišiel aj do slovenských kín. Rozprávali sme sa o tom, ako jeho nový počin rezonuje v spoločnosti bez emócií, ktorú vo filme sám zobrazuje, či ako sa dnes vo svete môžu presadiť filmy z menších európskych krajín.

Boli ste na návšteve Bratislavy, spomeniete si, ktorý slovenský film ste videli naposledy?
Snímku Marka Škopa Eva Nová. Mimochodom, Rodinný film som vyvíjal na rovnakom workshope, na ktorom sa zúčastnil aj Marko. No už predtým ako som šiel študovať filmovú réžiu na pražskú FAMU, som poznal viaceré československé filmy, napríklad Věry Chytilovej či Jana Švankmajera…

Prečo ste si vybrali štúdium práve v Prahe?
Chcel som študovať v cudzine a Filmová a televízna fakulta Akadémie múzických umení v Prahe je v Slovinsku veľmi známa škola. Už sa stalo akoby tradíciou, že z každej našej filmárskej generácie pár študentov prejde práve cez FAMU.

Nevnímajú vás filmári v Slovinsku už ako Pražana? Ako reagujú na vašu tvorbu doma v Ľubľane?
V Slovinsku boli v distribúcii oba moje filmy a boli dobre prijaté. V poslednom čase som v Česku zaznamenal, že ma novinári často označujú za českého režiséra slovinského pôvodu. Mne sa to páči. V slovinčine som zatiaľ okrem amatérskych vecí nič nenatočil. Môj filmový jazyk je čeština.

Vraj veľa nechýbalo a mohli ste miesto filmov robiť profesionálne komiksy…
Alebo byť grafickým dizajnérom. V istom čase som sa rozhodoval medzi štúdiom réžie a grafickou školou. Rodičia uprednostňovali tú druhú možnosť. Ale ku komiksu som na začiatku inklinoval najmä preto, že v časoch, keď som bol gymnazistom, nedalo sa tak ľahko dostať ku kamere. Komiks som vnímal iba ako alternatívu toho, ako tvoriť film, ako sa učiť viac o filmovom rozprávaní.

Aký štýl komiksu ste tvorili?
Nič klasické: niečo na spôsob štýlu art brut. V Ľubľane sme sa združovali okolo časopisu Stripburger, ktorý v tom čase dokonca bodoval na prestížnom komiksovom festivale s viac ako štyridsaťročnou tradíciou vo francúzskom Angoulême. Prispievali k nám známi autori z celého sveta. A v 90. rokoch sa okolo Stripburgru v Slovinsku sústredili viacerí mladí ľudia ako ja. Naše týždňové stretnutia, na ktorých sme vyberali, čo sa dostane do čísla, boli dobrou školou pre selektovanie toho, čo je dôležité.

Pomáhali vám skúsenosti s tvorbou komiksu aj neskôr – ako režisérovi? Kreslíte si sám storyboardy?
Práveže nie – priznám sa, že som mal vždy trochu problém s perspektívou, takže som kreslil vo dvoch rozmeroch. A to sa pre storyboardy nehodí…

K filmu ste sa tiež dostali veľmi skoro, váš prvý vznikol, keď ste mali trinásť. Ako sa to zomlelo?
Vyhral som vtedy jeden konkurz v slovinskej televízii. Súťažil som so svojou poviedkou, ktorá sa porote zapáčila, a tak som dostal možnosť s mentorom zrežírovať krátky film. Podľa reakcií ľudí sa vraj celkom podaril, hoci mnohí diváci v ňom videli niečo, čo som ja sám vôbec nezamýšľal. Vtedy som miloval upírske filmy, takže aj môj film bol upírsky – čistá „žánrovka“. Hlavnou postavou však boli utečenci, preto si tam ľudia hľadali a dokonca našli iné významy.

Omerzu ukazuje svet aj očami nedospelých postáv. Foto: Endorfilm
Olmo Omerzu Omerzu ukazuje svet aj očami nedospelých postáv.

Predpokladám, že utečenci z krajín bývalej Juhoslávie.
Áno. V tom čase bolo veľmi bežné, že slovinské rodiny ponúkli azyl nejakým utečencom z Bosny alebo iných častí krajiny. Dokonca aj u nás istý čas žila jedna rodina zo Sarajeva, otec ich našiel na ulici. A to ma inšpirovalo, aby som ako hlavnú postavu príbehu spravil malého chlapca, ktorý uteká zo Sarajeva a prichýli ho neznáma rodina v Slovinsku. Ubytujú ho v barokovom strašidelnom zámku. Keď sa uprostred prvej noci v novom domove zobudí a chce ísť na záchod, zablúdi, zíde po schodoch a zistí, že jeho hostitelia sú vlastne upíri. Zo strachu neskôr od nich utečie.

Čo si teda v tomto filme našli diváci?
Hovorilo sa, že je to film o falošnej empatii Slovincov. Slovinsko totiž vyviazlo z občianskej vojny najlepšie – konflikt u nás trval iba desať dní. Ľudia v recenziách písali, že som napísal príbeh o tom, aké majú Slovinci zlé svedomie za to, že z Juhoslávie odišli skoro a že len preto prijímajú utečencov. Mnohí možno ani netušili, že to napísal 13-ročný chlapec, ktorý nemal inú motiváciu len lásku k upírskym filmom…

Rozdielne reakcie ste mohli zaznamenať aj na vašu najnovšiu snímku Rodinný film. Ten totiž pomerne dlho koloval po rôznych festivaloch, kým sa dostal do kinodistribúcie. Boli reakcie festivalového publika a toho bežného veľmi odlišné?
Rozdiel nie je až taký veľký, pretože tento film si aj tak chodia do bežných kín pozrieť skôr diváci, ktorí sú zvyknutí na klubové filmy. Medzi dvoma svetmi komerčných a klubových filmov je dnes neprekonateľná priepasť, čo je škoda. Snažil som sa s tým bojovať už samotným názvom filmu, ktorý evokuje akýsi klasický rodinný „biják“, no diváci zažijú niečo iné. Možno to nestrávia, ale možno im bude stačiť dvadsať-tridsať minút, kým si zvyknú na tempo a spôsob rozprávania. Potom by ich film mohol osloviť, lebo témy, ktoré rieši, sú dosť univerzálne. Napríklad v Japonsku Rodinný film uviedli na veľkom a populárnom festivale v Tokiu, kde sa premietal v multiplexoch a chodilo naň rôznorodé publikum. Reakcia bola veľmi vrelá.

Čo Japoncov konkrétne oslovilo?
Dôležitá postava vo filme je pes. A práve jeho fotografia v Japonsku dosť kolovala po sociálnych sieťach, doslova si tam žila vlastným životom. Najskôr som si myslel, že majú veľmi radi psov, a preto sa im páčil aj film. Ale potom som sa prechádzal po Tokiu a všimol si, že tam nik nechodí po ulici so psom. A neskôr som sa dozvedel, že Japoncom veľmi sadol spôsob rozprávania – to nedopovedané, práca so symbolmi. Mne sa páči nájsť tú správnu mieru, keď ako divák nemusím byť frustrovaný, že nemám takmer žiadne záchytné body, no zároveň mi film všetko nedá ako na podnose a ja neprídem do kina len preto, aby som vypol a po filme hneď na všetko zabudol. Zdalo sa mi, že práve takýto nedopovedaný štýl Japoncom vyhovoval.

Vaše postavy sú akoby pozbavené emócií, možno im to pripomínalo ich vlastnú mentalitu.
Je pravda, že Japonci si držia odstup, ale ich vlastné filmy také nie sú. Tie, ktoré poznám, sú naopak veľmi emocionálne, aj preto ma ich reakcia prekvapila.

Aj v krízových momentoch ľudské postavy vo filme reagujú veľmi chladne. Jediný, kto necháva voľný priechod svojim emóciám, je pes. Čo to o nás hovorí?
My sme ten film schválne postavili tak, že sme neurčili hlavnú postavu. A to, čo spomínate, fungovalo aj obrátene. Divák súcitil viac so psom ako s ľuďmi vo filme, ktorí pritom takisto prežívali veľké drámy a rovnako ako pes – tiež bojovali o prežitie. Je tam istá paralela s tým, ako sú dnes ľudia málo empatickí voči sebe navzájom, no potom sa objaví na YouTube dojímavé video s nejakým zvieraťom, pri ktorom sú ľudia zrazu totálne sentimentálni. Divákom po konci filmu je naozaj často čudné, že si ich pocitovo získal viac príbeh psa a že k ľudským osudom boli ľahostajní. Bol to trochu aj môj zámer…

Najviac emócií prejavovala v Rodinnom filme... Foto: Endorfilm
Olmo Omerzu Najviac emócií prejavovala v Rodinnom filme postava psa.

Inými slovami, bolo to tiež tak, že ste dejovú líniu so psom umiestnili do filmu preto, aby ľudia vôbec čosi pocítili?
V prvom rade som nechcel, aby to bola len nejaká poetická línia. Vo filme je veľmi dramatická situácia, keď ide o ľudský život, a práve za ňou je dlhá pasáž so psom. Vidíme ho, ako nerobí nič iné, len sa snaží prežiť na opustenom ostrove. Potrebuje nájsť jedlo, prístrešie, ak sa mu to nepodarí, hrozí mu smrť. Ale filmová rodina v tom momente prežíva presne to isté – vzťahové problémy idú bokom, rodičia sa len snažia zachrániť dieťa. Bez toho psa by to však ľudia mohli vnímať len ako túto jednu filmovú situáciu, ktorú zažíva konkrétna rodina. Ale keď človek začne premýšľať o filme aj cez postavu psa, zrazu si začne seba premietať do vlastných podobných situácií, ktoré sám zažíva. Svoje rodinné, vzťahové problémy. Takto to posolstvo neminie 90 percent divákov, kým keby to bolo prerozprávané len cez rodinu, záber by bol špecifickejší a menší. Keď sa však zlúčia pocity z filmovej rodiny, príbehu psa a vlastnej rodiny každého diváka, človek začne uvažovať. A cítiť.

Vo filme odchádzajú rodičia na vysnívaný výlet na lodi do Tichomoria a nechávajú doma svoju 18-ročnú dcéru a 15-ročného syna. Je to aj film o slobode?
Pri príprave filmu som si o slobode písal veľmi veľa poznámok, no dnes si sám nie som istý, či sa to do toho filmu dostalo. Mal som jednoznačne pocit, že je to veľká téma filmu, ale ja neviem, či som to v sebe uzavrel.

Film prinajmenšom inšpiruje premýšľať o slobode. Na jednej strane sloboda neobmedzeného oceánu, na druhej sloboda dospievajúcich detí bez dozoru…
Pri dospelých vyvoláva otázky o miere zodpovednosti. Kedy si rodič môže povedať, že chce naspäť trochu slobody a nezodpovednosti, kedy už nemusí cítiť previnenie, že nie je pripútaný k deťom? Pri deťoch sa môžeme zase rozprávať o tom, k čomu vedie neobmedzená sloboda. Obaja hrdinovia sú v puberte, sú vyslovene hladní po slobode a prežierajú sa jej. Postupne však zisťujú, že keď človek nemá hranice, sloboda môže byť aj dosť nudná. Keď už človek niekoľkokrát prekročí hranice, ktoré si myslel, že nikdy neprekročí, skončí napríklad ako postavy filmu pri nápade, že sa bude voziť nahý vo výťahu a čakať, či niekoho stretne. No ale čo potom? Dá sa takto posúvať donekonečna?

V Rodinnom filme vnímame svet aj cez pohľad mladých v puberte, vo vašom predchádzajúcom filme Príliš mladá noc sú zase svedkom sexuality dospelých len 12-ročné deti. Pomáhate si pohľadmi detí, aby sme videli čosi, čo už ako dospelí vnímať nevieme?
V Príliš mladej noci som sa veľmi nezaoberal detskými postavami, skôr som chcel cez ne rozprávať o dospelých. Pred nakrúcaním robievam dlhé skúšky s hercami, a práve vtedy sme videli, ako zaujímavo to funguje. Keď ste do istých scén posadili iba 12-ročných chlapcov, ktorí síce počúvali, ale nerozumeli, o čo ide, zrazu vznikla akási napätá atmosféra. Tá pramenila z toho, že v spoločnosti to vnímame tak, že pri určitých situáciách by deti nemali byť prítomné. Ony teda vytvárali napätie už len tým, že tam vôbec boli. Ale používal som ich skôr ako bábky, aby som mohol rozprávať o mechanizmoch vzťahu dospelých. O mileneckých vzťahoch, ktoré sú často postavené na princípe súboja moci. To bola ústredná téma filmu.

Ale to predsa je používanie detí na to, aby sme sa na tému pozreli z iného pohľadu…
Asi je pravda, že ma na detskom svete zaujíma, čo sa stane, ak sa naraz mladý človek dostane do nejakej situácie skôr, než by mal. V Rodinnom filme musí dcéra napríklad prebrať v istom momente úlohu matky. Ale ona už má osemnásť. Najzaujímavejší je podľa mňa práve vek okolo pätnásť až osemnásť rokov, lebo je nepredvídateľný.

V akom zmysle?
Taký dospievajúci človek má často pocit, že je dospelejší, ako je, no v skutočnosti je to stále dieťa. A jeho reakcie sa nedajú presne odhadnúť. Menej to funguje v prípade ustálenejších pravidiel, ako napríklad v psychológii dospelých postáv. Tam skôr využívate kontrast rôznych typov charakterov, detská postava vás však dokáže prekvapiť aj sama. Spomeniem napríklad jednu scénu z Rodinného filmu, ktorú mám extrémne rád, no pritom sa do filmu nedostala. Teda, je tam iný záber rovnakej situácie, pretože ten, ktorý sa mi páčil, by sa nehodil do deja. Ide o to, že 15-ročný Daniel, s ktorým sa predtým zahrávala 18-ročná dievčina, jej silno stlačí čerstvé tetovanie. Pri jednej skúške urobil Daniel zaujímavý výraz – zatváril sa ako 50-ročný muž, ktorý je nad vecou a chce sa surovo pomstiť. Prekvapilo ma to a hneď som sa zamýšľal, odkiaľ to prišlo. Nepatrilo to k jeho veku, jednoznačne to musela byť odkopírovaná reakcia od rodičov, od dospelých. Tieto nejednoznačné reakcie sú zaujímavé.

Sú reakcie na film vo svete univerzálne? Je to téma, ktorá sa týka celého dnešného sveta?
Netrúfam si povedať, keďže niektoré premiéry sa ešte len pripravujú, napríklad nemecká. Ale aj preto, že cesta k masovému divákovi je pre takýto film stále veľmi ťažká a bez jeho reakcie ťažko vyslovovať nejaké súdy. Svet komerčných a klubových filmov je naozaj veľmi rozdelený. Je veľká škoda, že dnes prakticky neexistuje niečo ako inteligentný mainstream.

Nepomáhajú nové formy distribúcie filmov? Je pre filmára z malej krajiny väčšia šanca uspieť napríklad na internetových streamingových službách s filmami?
Ale ja dnes nevidím nejakú silnú platformu, kde by si človek zaplatil a mal prístup k veľkej databáze filmov. Aj tie, ktoré sú, sa delia na rôzne regióny, takže mnohé filmy, ktoré chcem vidieť, sú skrátka v Česku nedostupné. Zdá sa mi, že hudobný priemysel už takéto služby má, no filmový ešte len čaká na naozaj funkčnú streamovaciu službu s obrovskou databázou filmov. Čo sa týka celkového šírenia filmov cez internet, to podľa mňa ovplyvňuje skôr mainstreamové filmy. Ich distribútori majú naozajstný strach, že im kinohit unikne predčasne na internet. Keď unikne klubový film, vlastne ani nevieme, či máme byť znepokojení, alebo či sa máme, naopak, tešiť. Aj tak sa dostanú len do malých kín, kde si to diváci tak či onak prídu pozrieť, lebo je to pre nich zážitok. Mne ako filmárovi sa tiež často stáva, že niekde na festivale vidím zaujímavý film od nejakého režiséra, no keď chcem vidieť ďalšie, nedajú sa nikde zohnať. A tak mu musím napísať email, aby mi ich poslal sám…

A keď sa rozprávate so staršími kolegami, ako sa zmenili možnosti dosahu snímok pre filmárov z malých krajín ako je Slovinsko, Česko, Slovensko za posledné desaťročia?
Kedysi sa filmári viac spoliehali na štátny fond či televíziu, dnes sú skôr nútení skladať svoj rozpočet od subjektov z rôznych krajín. Ale nevidím to ako negatívum. Iste, zháňanie peňazí trvá dlhšie, no keď máte koprodukciu viacerých štátov, film musí byť uvedený v distribúcii každého z nich, takže sa snímka nenakrúca len pre jednu krajinu, ale pre väčší priestor. Myslím si však, že propagácia je celkovo problémom európskeho filmu. V Spojených štátoch to funguje na hercoch a star systéme, no v Európe môžete filmy propagovať buď cez silné témy, čo je dosť ťažké, alebo potom cez režisérov, no tých ozajstných režisérskych hviezd nie je zase tak veľa. Takže aj komerčný film, ktorý nie je z anglicky hovoriaceho teritória, je ťažšie uviesť v kinách v zahraničí.

Nakrúcate drámy zo súčasnosti. Myslíte si, že sa už v našich postkomunistických krajinách skončila éra filmov, ktoré dobiehali vyrovnávanie sa s minulosťou?
Vyrovnávanie sa s minulosťou je stále veľmi dôležité. A režiséri či scenáristi, ktorí na takýchto filmoch pracujú, majú silné nutkanie, osobný vzťah k téme, skrátka pocit, že niečo musia vypovedať. Nevidím na tom nič zlé. Mám však dojem, že v poslednom čase sa objavuje akási maniera, keď sa veľké dramatické príbehy hľadajú len v extrémnych dobách minulých. Jeden takýto film uspeje a hneď vzniknú ďalšie dva-tri, ktoré sa chcú len zviezť na objavenej vlne. Ak sa to týka „žánroviek“, príliš mi to neprekáža. Ale keď ide o vážne drámy, často to vnímam len ako akýsi upírizmus.

Vnímate nejaké témy, ktoré rezonujú v dnešnej spoločnosti, no filmy o nich dosiaľ nehovorili?
Jestvuje názor, že hraný film by sa mal zaoberať v prvom rade aktuálnymi témami. No keď ide o nejaký angažovaný film, efektívnejší sa mi zdá dokument. Nakrúti sa rýchlejšie, skôr sa zostrihá a dokáže byť teda ohlasom na niečo, čo sa stále deje. Preto si nie som istý, či by na aktuálne dianie mal reagovať hraný film. Zároveň si však myslím, že filmy by mali vznikať ako úvaha o nejakom širšom probléme súčasnej doby. Ja som sa vo svojich filmoch zaoberal najmä tematikou rodiny, ale cez ňu som sa snažil dotýkať vecí, o ktorých som mal pocit, že mi na dnešnom svete prekážajú.

Foto: Archív režiséra
Olmo Omerzu

Olmo Omerzu (1984)
režisér

  • Narodil sa v slovinskej Ľubľane; absolvoval pražskú FAMU a od vysokoškolských štúdií pôsobí ako režisér v Česku.
  • Svoj prvý film natočil už ako trinásťročný v produkcii RTV Slovenija; v Slovinsku pôsobil aj ako člen vydavateľskej rady známeho komiksového časopisu Stripburger.
  • Debutoval drámou Príliš mladá noc (2012), ktorá mala svetovú premiéru na prestížnom festivale Berlinale. Za túto snímku bol v roku 2012 na Cenách českej filmovej kritiky vyhlásený za objav roka.
  • Jeho najnovší počin Rodinný film (2015) zaznamenal ocenenia na viacerých festivaloch, v Tokiu napríklad získal cenu za najlepší umelecký prínos.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Slovinsko #režisér #FAMU #Rodinný film #Olmo Omerzu #Príliš mladá noc