Zatiaľ čo 17. novembra sa v Paríži tešila z udeleného politického azylu, v ten istý deň sa jej spolužiaci stávali v Prahe svedkom zmeny režimu, o ktorom snívala. Do Česka a Slovenska sa vrátila už ako režisérka filmov. Nakrúca snímky inšpirované svojím životom, ale tiež filmy o dopingu, o inceste aj o nemilosrdnom zákulisí televíznych súťaží. Posledná téma priviedla českú scenáristku a režisérku do Bratislavy.
O čom bude film Backstage, ktorý práve nakrúcate v slovenských mestách Svit a Bratislava?
O skupine mladých ľudí, tanečníkov, súťažiacich v televíznej šou, ktorá zmení ich životy. Bývajú v menšom priemyselnom meste, v našom príbehu vo Svite, a dostanú sa do hlavného mesta, do Bratislavy. Tu ich vtiahne mašinéria súkromnej televízie, ktorá zneužíva ich osobné príbehy a snaží sa z nich vyžmýkať maximum. Niektorí tomu podľahnú, iní nie.
Podobná snímka s názvom Hugo sa už na Slovensku nakrúcala…
Je to ten istý film. Nakrúcanie prerušili a produkčná spoločnosť, ktorá zastrešovala slovenskú časť produkcie môjho filmu Fair Play, mi ponúkla jeho réžiu. Veľmi som takúto zmenu uvítala. V minulosti som robila najmä psychologické filmy, ktoré som si sama napísala. Vedela som, že by mi nikdy nenapadlo pustiť sa do takejto témy.
Scenár ste nechali v pôvodnej podobe, alebo sa dočkal vašich úprav?
Scenár sa mi páčil, pretože jeho téma je originálna. V našom teritóriu sa podobné filmy tak často nerobia. Bolo zaujímavé poznať svet hip-hopu, o ktorom som nič nevedela. Zákulisie televíznych súťaží je v scenári tiež veľmi dobre opísané. Samozrejme, že som ho upravovala a dávala som mu kompaktnejšiu formu.
Kto si vo filme zahrá?
Vo filme majú hlavné úlohy herci, ktorí sa naučili tancovať – študenti VŠMU Mária Havranová a Ondrej Hraška. Ďalšiu veľkú rolu, aj hereckú, má Tony Porucha z tanečnej skupiny The Pastels. Úlohy dospelých hrajú Judit Bárdos a Richard Stanke.
Ako ste prenikali do témy, o ktorej ste vôbec nič nevedeli?
Pozrela som si asi dve desiatky amerických hraných filmov s podobnou témou. Veľa som o tom hovorila s členmi skupiny The Pastels, ktorí vyhrali súťaž Česko Slovensko má talent. Dnes sú, samozrejme, v inej etape ako hlavní predstavitelia filmu, s čím sme sa museli trochu popasovať. Každú tému, do ktorej sa pustím, si najskôr musím naštudovať. Nikdy som nešportovala, a predsa som urobila film o dopingu v atletike. Ak by som mala pocit, že musím byť v každej téme doma, nenakrútila by som vôbec nič, len príbehy zo súčasnosti, ktoré sa odohrávajú v kuchyni a v spálni. Pri filme Fair Play som mala na nakrúcaní profesionálneho trénera, teraz mi pomáha profesionálny choreograf, skvelý Miňo Kereš.
Dozvedeli ste sa zo zákulisia televíznych súťaží niečo, čo ste nevedeli?
Spočiatku som si myslela, že scenár preháňa, že nie všetci sa správajú tak zle. Rozprávala som sa o tom s ľuďmi, ktorí takéto súťaže vyrábajú, aj s porotcami a dozvedela som sa, že realita je ešte horšia. Je to tvrdý svet, v ktorom treba zo súťažiacich vyžmýkať čo najviac. Okolo takýchto projektov sa točia obrovské, miliónové sumy. Na rozdiel od filmu, ktorý sa nakrúti a zostáva, tieto súťaže sú konzervou, ktorá sa vyrobí, zje, vyhodí a už sa k nej nikto nikdy nevráti.
Môže v takejto súťaži vyhrať skutočný talent?
Bola som o tom presvedčená. Lenže ľudia, s ktorými som sa rozprávala, ma zneistili. Ani v našom scenári nevyhrá ten najväčší talent. Producent vyberá víťaza a takých postupujúcich, ktorí majú veľký divácky potenciál. Smiešnych aj slabých. Neposúva ich talent, ale to, že ľudí baví sledovať, ako sa trápia a strápňujú.
Bolo ťažké získať tieto informácie zo zákulisia?
Oveľa jednoduchšie ako pri snímke Fair Play. Tam som všetkým, ktorí sa podieľali na dopingu pred tridsiatimi rokmi, musela sľúbiť, že zostanú v úplnej anonymite, pretože robili niečo, čo bolo trestné.
Hlavná predstaviteľka snímky Fair Play stála pred veľkou dilemou – športovať a brať doping alebo ostať čistá, ale bez atletiky. Aká bola vaša najväčšia dilema?
Počas štúdia na FAMU pred rokom 1989 som stála pred dilemou podpísať Několik vět a byť s veľkou pravdepodobnosťou vyhodená z vysokej školy. V prvej chvíli som si povedala, že to nemôžem urobiť, ale potom som sa za svoju zbabelosť zahanbila. Podpísala som túto výzvu a dokonca som zbierala podpisy. Ďalšia dilema bola, či mám, alebo nemám emigrovať. Či mám zostať vo svojej krajine, kde budem žiť neslobodne, alebo poprieť samu seba a odísť za slobodou. Za svoje aktivity proti režimu, medzi ktorými bolo aj vydávanie študentského časopisu Kavárna, som totiž bola pod drobnohľadom ŠtB.
Pochybovali ste niekedy, či vaše rozhodnutie emigrovať bolo správne?
Zapochybovala som o tom počas revolúcie. Odišla som v septembri 1989, azyl som dostala 17. novembra. V žiadnom prípade som sa nemohla vrátiť. Pri žiadaní o azyl som musela odovzdať pas a istý čas trvalo, kým mi ho vrátili. Nemohla som sa pohnúť z Francúzska a bolo mi to veľmi ľúto. Unikalo niečo krásne, veľmi dôležité, čo už nikdy nezažijem. To, za čo som bojovala. Prepásla som moment, o ktorom som snívala. Minula som sa s dejinami a mala som pocit, že ma osud potrestal za moju pýchu, za to, že som urobila takú nemorálnu vec, akou je opustenie vlasti.
V tom čase boli ešte mobily a e-maily budúcnosťou, aj keď blízkou. Odkiaľ ste mali správy o tom, čo sa deje v Československu?
Z dnešného pohľadu je také informačné vákuum úplne nepredstaviteľné. Akoby sa nežná revolúcia odohrávala niekde v Antarktíde. V tom čase som nemala ešte vlastné bývanie, putovala som s cestovnými taškami po rôznych bytoch. Bola som rada, že som mohla vôbec niekde spať. Málokedy sa mi pošťastilo pozrieť si aj televíziu. Poludňajšie správy som sledovala v obchodnom dome. Lenže vo východnej Európe sa to sypalo jedno za druhým a udalostiam v bývalom Československu venovali maximálne tridsať sekúnd. Po večeroch sme si telefonovali s emigrantmi a vymieňali sme si najnovšie informácie. Za šialené peniaze som volala do Prahy. V Paríži som Pavlovi Tigridovi pomáhala v tých hektických dňoch vo vydavateľstve exilového časopisu Svědectví, vďaka čomu som sa dozvedela veľmi veľa o dianí u nás.
Prečo ste emigrovali do Paríža?
Ja som si ho veľmi nevyberala. Nechcela som ani emigrovať. S jednou taškou som odcestovala na prázdniny do Londýna, kde som sa stretla so svojím americkým priateľom. Pre emigráciu som sa rozhodla po tom, čo mi mama zatelefonovala, že ma nezapíšu do ďalšieho ročníka FAMU. Priateľovi som radšej nič neprezradila, pretože by mi hrozila ponuka sobáša a život v USA. Nechala som ho odcestovať. Prechádzala som sa po Londýne a uvažovala, či zostanem v tomto meste. Nič sa mi však na ňom nepáčilo. Mám rada víno a tam sa pije whisky. Vybrala som si Paríž, cez ktorý som sa vracala domov. Napriek tomu, že som v tomto meste poznala len dvoch ľudí a nevedela som ani slovo po francúzsky. Páčila sa mi francúzska kultúra a mala som pocit, že toto mesto môjmu naturelu vyhovuje viac. Neznalosť reči som považovala za ten najmenší problém. Neskôr sa ukázalo, ako veľmi som sa mýlila. Na rozdiel od ruštiny, angličtiny a nemčiny je francúzština veľmi komplikovaná. Nakoniec som ju zvládla.
Trápili ste sa dlho?
Dosť. Po roku som prečítala prvú knihu vo francúzštine a bola som na seba veľmi pyšná. Chodila som na intenzívny kurz a ďalší rok na jar som už robila prijímačky na filmovú vysokú školu FEMIS. Dnes už reč ovládam, ale hovorím stále s veľmi silným prízvukom.
Nebolo jednoduchšie vrátiť sa?
Do Československa som sa vrátila na Vianoce 1989. Za tie štyri mesiace som stihla pribrať zo stresov a zlej životosprávy dvadsať kíl. Ľudia ma nespoznávali. Niektorí mi vyčítali emigráciu, iní automaticky očakávali, že budem pokračovať v štúdiu na FAMU. Ja som však vedela, že ak zostanem, budem stále čeliť pocitu trápnosti, že som emigrovala a teraz sa vraciam „s prosíkom“. Chcela som sa vrátiť ako víťaz.
Pokračovali ste v Paríži v štúdiu scenáristiky?
Nie, práve preto, že som neovládala dobre jazyk. Vybrala som si strih, a keďže som vždy koketovala s réžiou, bola to dobrá cesta aj k nej. Na FEMIS je iný systém ako na FAMU. V prvom ročníku každý študent povinne nakrúti jeden dokumentárny a jeden hraný film. V ďalších ročníkoch som robila už niekoľko filmov a hneď po škole sa začať venovať réžii, ale už českých filmov. Vo Francúzsku sa živím strihom, strihala som tridsať celovečerných filmov. Okrem toho, že ma to baví, dnes sa máloktorý režisér uživí len nakrúcaním celovečerných filmov raz za päť rokov. Musí robiť reklamu, seriály alebo divadelnú réžiu.
Striháte si aj vlastné filmy?
To nie. Nebavilo mi ma to a chýbal by mi potrebný odstup. Nevidela by som ani pozitíva, ani negatíva natočeného materiálu. Pri strihu je dôležité vedieť vyhodiť to zbytočné, ale nezbaviť sa príliš veľa materiálu, aby sa nestratila kostra príbehu. Filmový strihač často mení štruktúru scenára, pretože to, čo vyznieva v scenári dobre, vo filme zrazu nefunguje.
Ste rada, keď s vami režisér alebo scenárista sedí v strižni?
Nie veľmi. Najmä v prvej verzii strihu som najradšej sama, ukazujem im, ako by sa to dalo, ako si to predstavujem ja, potom môžeme robiť ich verziu a rôzne kombinácie. Väčšina režisérov má, našťastie, toho po nakrúcaní plné zuby a sú radi, že do strižne nemusia chodiť.
Vo svojich filmoch často pracujete so slovenskými hercami. Zaujímavé bolo obsadenie Judit Bárdos do roly bežkyne v snímke Fair Play. Bol to váš výber?
Hoci som ju poznala z filmu Dom, na prvý kasting pozvanie nedostala. Po napozeraní všetkých archívnych záberov z atletických pretekov som mala utkvelú predstavu, že všetky bežkyne musia byť vysoké a chudé. Adeptky, ktoré neboli štíhle a mali prsia, som hneď vylúčila. Herečku, ktorú som si nakoniec vybrala a podvedome som pre ňu už aj písala scenár, som priviedla k trénerovi s otázkou, ako dlho bude trvať, než sa dostane do potrebnej kondície. Odpovedal, že ona nemusí ani začať behať, lebo na to nemá členky. Siahli sme teda po skutočných atlétkach a hoci boli niektoré z nich herecky dobré, ich tréningový plán bol prednejší než ten náš filmovací. Nakoniec sme na štadión pozvali aj herečky, ktoré neboli superštíhle a pozorovali sme ich pri behu. Keď prišla Judit, tréner bol nadšený a tvrdil, že táto herečka je skutočný športový talent. Skutočne, po polročnom tréningu sa jej pýtali, z ktorého je oddielu. Judit je, aj herecky, absolútna výhra toho filmu.
Film Fair Play sa venoval dopingu, v snímke Oběti a vrazi je incest medzi súrodencami. Ako sa rodia témy vašich filmov?
Nepatrím k ľuďom, ktorí sršia nápadmi. Nesúhlasím s tvrdením, že všade okolo nás je plno tém. Aspoň nie takých, o ktorých by som chcela nakrúcať filmy. A sú aj také, ktoré viem odmietnuť. Napríklad scenár o drogovo závislých dievčatách. Námet filmu Fair Play vznikol na základe novinového článku, ktorý som si prečítala.
Koľko času prejde od prečítania článku do premiéry filmu?
V tomto prípade prešlo asi desať rokov. K téme sa musí vymyslieť príbeh a to chvíľu trvá. Najmä pri takej, o ktorej je dostupných málo informácií. Aj získavanie informácií nejaký čas trvalo. Ľudia, ktorých som oslovila, zo začiatku nechceli o dopingu hovoriť. Ani ja som nevedela, na čo sa ich mám pýtať. Keď si však prečítali prvú verziu scenára, začali si spomínať na rôzne súvislosti. Napísala som ešte ďalších osemnásť verzií, komplikované bolo aj financovanie. Nie je to, samozrejme, rovnaké pri každom filme. Scenár k filmu Musím tě svést som písala pol roka a za takmer rovnaký čas bol aj hotový vrátane financovania, nakrúcania a posprodukcie.
Aké sú vaše ďalšie projekty?
Dostala som grant na napísanie scenára filmu, adaptáciu knihy o českom špiónovi.
Je pravda, že aj váš otec pracoval pre rozviedku?
Áno, veľmi dávno. Mama ho podozrievala, ale otec to popieral. Rodičia sa rozviedli, keď som mala päť rokov. Po otvorení archívov ministerstva vnútra som v nich pátrala po otcovom mene. Našla som ho, aj tristostránkový materiál o jeho práci pre rozviedku – od roku 1956 do roku 1970. Vtedy ho vyhodili, pretože sa priklonil na stranu Dubčeka. Tým sa jeho „kariéra“ skončila. Bola som v šoku, zväzky som si v Prahe vyfotila a z Paríža som pri ich čítaní telefonovala mame a pýtala sa, či o tom vedela. Ako som povedala, nevedela, len tušila. Mamu môj „objav“ nechával pokojnou. Povedala, že ju viac zaujíma budúcnosť ako minulosť. Otcovi som sa priznala a požiadala som ho o rozhovor. Povedal, že mu môžem položiť akékoľvek otázky. Tak som sa pýtala. Keď ma odviezol domov, pri lúčení mi povedal: Všimla si si, že som ti vôbec nič nepovedal? Zahmlieval. Tak ako po celý život.
Aké filmy dnes bodujú vo Francúzsku?
Paleta je pomerne široká, ročne sa tam nakrúti okolo dvesto filmov všetkých žánrov. Ustupujú sociálne témy, najviac bodujú komédie, lebo ľudia sa chcú smiať a tieto filmy sú navštevované. Mne sa páčia psychologické snímky a tie, ktoré opisujú nejakú tematickú zvláštnosť, aj v známom prostredí. Takým bol napríklad film Prorok režiséra Jacqua Audiarda. Prostredie väzenia zobrazuje fascinujúco dokonale a do hĺbky.
Aká je nálada vo Francúzsku po samovražedných útokoch?
Zlá. Ani predtým však nebola bohvieaká. Nálada v spoločnosti sa už veľa rokov zhoršuje s klesajúcou životnou úrovňou, napriek tomu, že Francúzsko je stále bohatá krajina. Generácia mladých Francúzov zarába asi o tretinu menej ako ich rodičia. S pravidelnosťou sa napĺňa hrozba teroristických útokov. Či už cestujeme vo vlaku, v metre, alebo kráčame po ulici, vždy s pocitom, že sa môže niečo stať. A žiaľ, nie je to absurdná myšlienka, ale realita.
Mení sa správanie ľudí?
Začali oveľa menej chodiť von. Najmä návštevnosť divadiel a kín výrazne klesla. Všetci viac premýšľame, rozhliadame sa, sme opatrnejší. Keď vojdem do obchodu, musím ukázať kabelku, každé húkanie majáka ma vystraší. V školách trikrát za rok povinne nacvičujú evakuáciu. Hrajú sa na, to že sa tam odohráva teroristický útok. Aj preto, že Islamský štát avizuje svoj ďalší atentát v škole… Nie je príjemný pocit posielať každé ráno deti na miesta, ktoré nie sú bezpečné. Je nám úzko, ale keďže doba je taká rýchla, už na to začíname zabúdať a dúfame, že sa to nezopakuje.
Je ťažké pri rozhovoroch s deťmi zachovať správny odstup, aby sa v nich nevypestovala xenofóbia či rasizmus?
V tomto ohľade ich škola veľmi dobre vychováva. Vôbec v nich nie je rasizmus ani xenofóbia. Sú otvorené svetu a útoky vnímajú ako akcie šialencov, nie etnickej skupiny.
Andrea Sedláčková
Narodila sa 22. februára 1967 v Prahe. Študovala scenáristiku na pražskej FAMU a strih na FEMIS v Paríži. Ako scenáristka a režisérka debutovala v roku 2000 filmom Oběti a vrazi, v roku 2002 mal premiéru jej film Musím tě svést a v roku 2014 Fair Play. Nakrútila tiež niekoľko dokumentov a televíznych filmov pre Českú televíziu. Podpísala sa pod strih troch desiatok francúzskych celovečerných filmov. Snímka Šťastné a veselé bola nominovaná na Oscara za najlepší celovečerný film. Ako jediná Češka tiež získala nomináciou na francúzskeho Cézara za strih filmu Welcome. V týchto dňoch nakrúca Backstage, film z prostredia tanečnej súťaže, ktorý by mal prísť do kín jeseň 2017. V roku 2014 vydala knihu Moje pařížská revoluce. So synom Karlom (17) a s dcérou Annou (11) žije v Paríži.