Jednosálové kamenné kiná sa občas ocitajú v nelichotivej situácii, najmä ak musia konkurovať moderným kinosálam v multiplexoch. Podobný osud postihol pred pár rokmi aj popradské Kino Tatran. Ocitlo sa v strate a nepomohla mu ani vidina investovania ďalších finančných prostriedkov v rámci blížiacej sa digitalizácie. Svoju činnosť ukončilo v lete 2011 a zostalo stáť mimo verejného záujmu. Možno by to bolo tak až doteraz, keby si vtedy ešte študentka vysokej školy a rodáčka z Popradu Ľubomíra Olejárová nezaumienila, že sa jej podarí kino opäť otvoriť. Vďaka tvrdej práci a odhodlaniu Kino Tatran v januári 2016 napokon otvárala už ako jeho manažérka.
„Po strednej škole som išla na prijímacie skúšky na filmovú vedu na VŠMU, kde mi však chýbal jeden bod, aby ma vzali. Moje plány so štúdiom filmu mi tak ušli fakt len o kúsoček,“ spomína Ľubomíra Olejárová na svoje začiatky so štúdiom filmu. Napriek všetkému sa nedala odradiť, odišla študovať masmediálnu komunikáciu do Trnavy, no všetok voľný čas venovala filmu a kultúrnym akciám. Vďaka svojej bakalárskej práci, ktorá sa venovala organizácii filmového festivalu Art Film Fest, tiež prenikla do fungovania „filmového biznisu“. Zrušenie popradského kina bolo však novým impulzom. Rozhodla sa, že sa opäť pokúsi prihlásiť na filmovú vedu, tentoraz na Univerzitu Palackého v Olomouci. Podarilo sa a mladá študentka mala v hlave jediný cieľ – opäť priviesť k životu Kino Tatran.
V škole vtedy dostali zadanie vypracovať verejný projekt v súvislosti s filmom, ktorý napasovala presne na problematiku popradského kina. „Nevedela som, ako a kde hľadať informácie, no postupne som zistila všetko, čo som potrebovala, a krok po kroku som si skladala, čo všetko prevádzka kina zahŕňa. Dobrovoľne som sa prihlásila na vzdelávací workshop Nové kino určený pre pracovníkov kín. Asociácia slovenských filmových klubov vtedy nado mnou prižmúrila obe oči. Nové kino bolo mojou najväčšou školou, akú som mohla v tejto oblasti dostať,“ spomína si Olejárová. S vypracovaným projektom, ktorý okrem iného obsahoval aj konkrétny „biznis plán“, prišla na popradský mestský úrad, kde sa však nestretol s pochopením, ale s argumentom, že obnova kina nie je vo verejnom záujme.
Dvojité šťastie
„Bolo to pre mňa sklamanie, no vtedy som ešte netušila, že môj ,odvážnyʻ krok sa mi stane osudným. Tak ako to u nás každé štyri roky býva, zmenili sa mestské pomery a môj projekt niekde v priestoroch mestského úradu zarezonoval. A zrazu mi prišlo pozvanie na konkurz na manažéra Kina Tatran,“ opisuje náhly zvrat situácie. V tom čase prišli hneď dve radostné správy – miesto napokon získala a zároveň sa dozvedela, že je tehotná. „A je to tu opäť, môj sen mi opäť raz ujde o maličký krôčik,“ hovorila si vtedy, no na jej prekvapenie ju aj napriek tomu na post manažérky prijali.
Začiatky neboli jednoduché. Kino síce prerušilo prevádzku len na necelých päť rokov, no aj to stačilo, aby sa prerušili všetky distribučné väzby a vytratilo sa z kinoprevádzok na Slovensku. „V jeho vnútri zostalo všetko zakonzervované v čase – plagáty, dokumenty, nábytky, stará kancelária s vybavením. To všetko bolo treba vypratať, poutierať od prachu,“ hovorí o množstve práce Olejárová, ktorá vtedy už s vykúkajúcim bruchom trávila so svojím manželom v priestoroch kina dlhé večery. „Až tak sa mohla zariadiť moja nová kancelária, zapojiť počítač a internet. Obnovenie všetkých väzieb bolo už len otázkou veľkého množstva mailov distribučným spoločnostiam, úniám, zväzom, asociáciám a všetkým potrebným inštitúciám.“
Kino Tatran slávnostne otvorili 28. januára 2016 filmom Eva Nová, ktorý sa neskôr stal aj najnavštevovanejším filmom. Pozvanie prijali aj režisér Marko Škop a herečka Emília Vášáryová. „V ten deň som mala veľký rešpekt pred umelcami, ale aj kinosálou naplnenou do posledného miesta. Keď som stála na pódiu, môj hlas bol roztrasený, no moje oči videli to množstvo ľudí a ja som bola naozaj šťastná. Keď sa vedľa mňa postavila pani Vášáryová a povedala vetu: ,Toto je naozajstné kino,ʻ dala som si záväzok, že urobím všetko pre to, aby si to mohol povedať každý náš návštevník,“ približuje atmosféru otváracieho dňa.
Pridaná hodnota
Ako novopečená manažérka znovuotvoreného kina si však bola vedomá, že v meste stále funguje multiplex. Dramaturgiu sa teda rozhodla postaviť na inej „filmovej filozofii“. „Mojou snahou je vymyslieť niečo extra tak, aby sa ľudia sami rozhodli, kam pôjdu. Ako mestské kino máme plniť aj úlohu akejsi verejnej služby, či už premietania pre školy, seniorov, výchovno-vzdelávacie cykly a podobne,“ upozorňuje aj na rozdiely medzi súkromným a verejným sektorom.
Na pravidelných stretnutiach kinárov, kde si jednotlivé prevádzky vymieňajú skúsenosti, porovnávajú návštevnosti sa podľa jej slov často stretáva s názorom, že ľudia chodia do kina len málo: „Sama zastávam názor, že málokedy príde človek do kina iba na film, vždy ide o stretávanie sa, kvalitu, pridanú hodnotu sprievodným programom. A preto po večeroch, keď malého uložím spať, často s manželom sedíme a vymýšľame nové programy. Ak budeme vravieť, že do kín chodí málo ľudí, musíme tiež spomenúť, ako sme my kinári prispeli k tomu, aby to tak nebolo.“
Myšlienka pridanej hodnoty sa rozvíjala už od začiatku roka. Kino Tatran navštívilo aj množstvo hostí. Okrem iných to bola delegácia trabantov na čele s Markom Slodobníkom či režisér Martin Šulík, ktorý prišiel predstaviť obnovenú digitálnu premiéru filmu Všetko, čo mám rád. Premietanie snímky Dior a ja zase sprevádzala módna prehliadka prác študentov Strednej odbornej školy Svit. Kino Tatran sa stalo aj dejiskom rôznych festivalov. Jedným z nich bola aj prehliadka Be2Can s výberovými filmami z festivalov Benátky, Berlinale a Cannes, ktorej sa „vedúca kina“ rozhodla pridať ozajstnú festivalovú atmosféru. „Nemusela som, aj som sa natrápila, kým to tak vyzeralo, no potom mi prišiel ďakovný list od distribútora daných filmov,“ spomína na uznanie 28-ročná manažérka.
Keďže sama obľubuje artové filmy pre náročnejšieho diváka, obnovenie filmového klubu na seba nedalo dlho čakať. Stala sa tiež predsedníčkou občianskeho združenia, ktoré ho vedie. Rovnako ako pri bežnej kinodistribúcii aj tu sa snažia filmy niečím ozvláštniť. Súčasťou sú pravidelné lektorské úvody. Aby to nebolo málo, sama si tiež zabezpečuje rôzne grafické práce či možnosti rôznych barterových dohôd.
Z kina má aj pár vtipných príhod: „Keďže naši premietači majú iné zamestnanie a premietajú po večeroch, mimoriadne predstavenia musím skoro vždy premietať ja. Už sa stalo, že som musela vypomôcť v šatni vo foyeri kina, potom som po ceste po schodoch cez kinosálu urobila k filmu úvod a rýchlo utekala ďalej do premietacej kabíny premietať. Ale zase ovládam v tom kine všetko.“
Napriek kvantu práce a povinností má však stále množstvo plánov aj do budúcnosti. Jedných z nich je organizovať veľký festival, ktorý by prepojil všetky popradské kultúrne inštitúcie. „Koncept mám, len času je málo. Ale je to pre mňa výzva a cieľ, ktorý chcem dosiahnuť. Keď sa ma niekto opýta, ako to všetko zvládam, tak poviem, dá sa to. Lebo ma to baví a napĺňa a tiež mám dobré dieťa a manžela, bez ktorých by to nešlo,“ dodáva.