Dobrý humor nie je žiadna hračka

, 31.12.2016 16:00
Milan Lasica a Bolek Polívka
Kamaráti komici Milan Lasica a Bolek Polívka. Autor:

Je taký zvyk, že so starým rokom sa chceme lúčiť so smiechom.

A je to čoraz ťažšie. Kedysi stačila rozhlasová estráda s hercom Františkom Dibarborom a bolo veselo. Potom prišla televízia, a zrodili sa televízni zabávači. Najprv bol silvestrovský program jeden, potom pribudlo kanálov. Sily programov sa začali trieštiť, a tak silvestrovský humor vyvoláva skôr frflanie ako nadšenie. Ale smiechu je aj tak dosť. Veď Horná Dolná vytlačila z hlavného vysielacieho programu romantické Búrlivé víno. Ľudia sa chcú zabávať. A Cuky a Luky útočia spoza každého rohu.

Kedysi leteli "chaplinovky“, ktoré poznalo každé dieťa a bavili sa na nich aj dospelí. Vznikli ešte v ére nemého filmu a rezonujú stále, hoci už vyšli z módy. Herci nemohli používať slová, aby vyjadrili to, čo chcú. Výsledkom bol expresívny prejav, ktorý mal u divákov úspech. Grotesky rozosmievali ľudí, ale prinášali vždy aj nejaké morálne ponaučenie. Veď Chaplin vytvoril aj silný protifašistický film Diktátor, ale všetky jeho filmíky sú o ľudskosti v najčírejšej podobe. Boli láskavé a vplývali na morálny stav – dá sa povedať, že sveta, lebo ich pozerali všade. Tulák Charlie ľudí spájal. Vo veľkých mestách aj v malých kinách po dedinách tieto filmy premietali donekonečna a deti tak boli futrované umením najvyššej kvality. Spoznávali ľudské vlastnosti, vnímali veľmi citlivo, čo je dobro a čo zlo, takže v tomto mali ľudia, aj vďaka Chaplinovi, jasno. Zmierňovalo to chaos v hodnotách.

Stano Dančiak bol známy groteskami.
Stano Dančiak bol známy groteskami. Autor: Pravda, Robert Hüttner

Keď nemý film zanikol, prišli zvukové filmy, v našich končinách to boli často veselohry. Napríklad filmy s Vlastom Burianom. Tie sú tiež dodnes svieže a premietajú sa napríklad v silvestrovskom čase. Burian si vytvoril svoj štýl, stačilo pozrieť sa na jeho tvár či gestá a ľuďom bolo do smiechu. Nastúpili Voskovec a Werich, ktorých humor bol intelektuálnejší, mal politický osteň, ale bol zároveň všeľudový a tiež (cez smiech) formoval vkus ľudí. Neboli to žiadne proklamácie, ale scénky a pesničky, ktoré sa šírili na platniach. U nás na Slovensku tiež vznikli filmy, na ktorých sa dalo baviť, mali sme komikov aj vyššie ciele. Napríklad veselohra V piatok trinásteho s Evou Krížikovou.

Eva Krížiková, Zuzana Kronerová a Ján Kroner...
Eva Krížiková, Zuzana Kronerová a Ján Kroner bodovali vo veselohrách. Autor: Pravda, Ivan Majerský

Prišla éra televízie a tá dala príležitosť mnohým humoristom, aby sa zaskveli na obrazovke. Ľudia milovali Miroslava Horníčka, Vladimíra Menšíka, Šimka s Grossmannom, Jiřího Suchého, Karla Šípa, Zdeňka Svěráka, zaskvel sa Bolek Polívka, Kaiser s Lábusom, z mladších Pavel Liška. Smiali sme sa aj na dvojici Vladimír Dvořák – Jiřina Bohdalová, títo dvaja tiež tradične bavili publikum práve na Silvestra. Robím len bleskový prehľad, iste na niekoho zabúdam, ale píšem o tom, čo mi utkvelo v pamäti. A samozrejme, mám tam aj dvojicu slovenských humoristov Július Satinský a Milan Lasica. Keď tak pozerám dozadu, ani v Česku nemali umelcov s takým zvláštnym fajnovým humorom, ktorí by mali zároveň taký dosah na publikum. Mali sme humoristov menej ako v Česku, ale týchto brali – a berú – aj tam, a to už je čo povedať. Treba však spomenúť aj Stanislava Štepku s Milanom Markovičom, rozosmiať vedel aj Oldo Hlaváček, Stano Dančiak, Strapatí gentlemani…

Autorský humor tvorí Stanislav Štepka.
Autorský humor tvorí Stanislav Štepka. Autor: Pravda, Robert Hüttner

Moje top scénky

V pamäti mám niekoľko nezabudnuteľných scénok, ktoré sa mi hocikedy vynoria a zlepšia mi náladu. Iste všetci poznáte známy výstup Felixa Holzmanna a Ivy Janžurovej Včera, dnes a zajtra o predaji vstupeniek do kina na rovnomenný film. Nemôžu sa dohodnúť, zamotávajú sa. Každý si tvrdošijne opakuje svoje, a čuduje sa, aký je ten druhý nechápavý. Alebo všeobecne známa scénka Bohdalovej s Dvořákom Učitelka Lídlová (vznikla na Silvestra 1988) o nešťastnej Anežke, ktorá si krásne nacvičila svoj výstup do spravodajského príspevku o úspechoch ich školy, ale filmár ju napokon tak dopletie, že učiteľka už ani nevie, ako sa volá. Štáb pôsobí veľmi sebavedome, všetci majú naponáhlo, sú veľmi dôležití, vyžadujú dokonalosť, ale napokon „materiál“ celkom potopia. Vôbec im vlastne nezáleží na tom, čo učiteľka – ktorá to myslí tak vážne! – hovorí. Dnes sa s obľubou hromží na novinárov a médiá, ale táto scénka vypovie o profesionálnej deformácii médií, o vždy nebezpečnej povrchnosti, oveľa viac, než ktovie koľko rečí, nadávania a banálneho osočovania, ktoré už ide (v ovzduší hašterenia sa) do stratena. Toto je pranier osožný všetkým.

Mám rada aj slávnu scénku Telefón, v ktorej si Lasica a Satinský telefonujú. Satinský stále dobiedza, chce si pokecať, a tak čoraz srdečnejšie rozvíja rozhovor, ktorý ide z toho druhého (Lasicu) ako z chlpatej deky. Tak sa ho pýta, čo robí a on: „Zaváram. Čo? Čerešne. Koľko? Štyri. Len tak málo? Ja nemám rád čerešne…“ Alebo výstup pod názvom Bobo Bobó, kde Satinský spovedá (zasa novinár!) inžiniera z ústavu Boba Bobó: „Redaktor: Ten vynález teda nemal zmysel? A Bobó: Načo také tvrdé slová?“ Ich dialógy boli veľmi kritické, ľudia sa v nich zrkadlili so všetkými slabosťami, ale nikoho to neurážalo.

Nuž a výborná je aj scénka Hodina dejepisu, kde je Oldřich Kaiser žiačkou, ktorú učiteľ Lábus skúša z dejín. Má hovoriť o nežnej revolúcii, dievča sa krúti, nechá si našepkávať, všetko komolí. Študentské heslo „Máme holé ruce" interpretuje ako „Máme hole v ruce“… Uplynulo len pár rokov a žiačka už o tom nič nevie, zaujímajú ju celkom iné veci. Zasa je to herecký koncert a nenásilný humor.

Milá je aj tá jedna veta, ktorú v akomsi programe vyslovil Michal Dočolomanský imitujúc herca Ivana Mistríka, ktorý netrafil na poľovačke divú kačicu, ale nechce si to pripustiť: „Nech si letí s prestreleným srdcom!“ komentuje to detsky urazene.

Tajomstvo smiechu

Správanie detí inšpirovalo aj Mistra Beana, ktorý sa dostal takmer na taký vrchol ako Charlie Chaplin. Šoty s ním sa dajú pozerať donekonečna, smejú sa deti aj dospelí na scénkach u zubára, v kostole, v obchode. Stačí nadškrtnúť a každý si vie predstaviť, čo sa v šote udialo, ale aj koľko práce muselo stáť jeho dokonalé naštudovanie. A to je práve to tajomstvo dobrého humoru – nie je to žiadna „sranda“, treba to vydrieť. Potom je to humor viacvrstvový. Baví aj vyvoláva sebaočistu, čiže katarziu.

Britský herec Rowan Atkinson ako Mr. Bean na...
Britský herec Rowan Atkinson ako Mr. Bean na snímke z roku 2007. Autor: SITA/AP

Žiaľ, na túto „tajnú“ reč či poslanie humoru akoby sme rezignovali, hlbší obsah mu nedávame ani z neho neprijímame. Je príliš priamočiary. Ten najlepší humor je nenápadný, akoby sa rodil mimochodom. Tak to robia humoristi prvej kategórie, ktorí, zdá sa, nemajú nasledovateľov. Ale to sa iste len zdá, šikovní ľudia iste sú, ale nevidno ich tak, ako to bolo napríklad v časoch totality, keď sa žilo v podmienkach tichej dohody a sprisahaneckého porozumenia. Ľudia čakali na signál, dešifrovali slovíčka, aby sa im vybavili rôzne asociácie, a tak zdanlivo nevinné vtipy nadobúdali enormné rozmery a pôsobivosť. Stačil úsmev, pauza, pohľad a obecenstvo sa váľalo od smiechu. Vo vákuu sa každé slovo rozliehalo, a keďže príležitostí nebolo veľa, ak sa objavil dobrý program, debatovalo sa o ňom, vedelo sa o ňom. Keď bolo na niečo zle „zhora“, hneď sa to rozchýrilo a už si to aj každý „podpultovo“ zháňal. Písali sa tiež pravidelné televízne recenzie, a to na tvorbu pôsobilo. Skrátka, niečo sa vytvorilo, a potom sa to aj reflektovalo a strávilo. Dnešným tvorcom táto fáza chýba. Stále sa chrlí nové a nové. Čo má len trocha úspech, hneď má bezbrehú zelenú. Dnešná doba velí chopiť sa príležitosti a „stíhať“. Termíny tlačia, treba rýchlo vymýšľať, partička sa dá dokopy, vyberie sa aktuálny námet, jeden niečo nahodí, druhý na to nadviaže a ide to. Stačí sa uvoľniť. Podobné žartíky by dokázala produkovať hocaká rozjarená spoločnosť, parta vysokoškolákov na výlete alebo aj malé detičky. Však nech je aj to, ale kde je protipól?

Čo nás baví dnes

Úspech má v súčasnosti televízny Kredenc a Horná Dolná, o niečo sa snaží stand up comedy (napríklad Silné reči), ale populárne je to, čo je na očiach, čiže čo je pravidelne na obrazovke a prenikne aj do ďalších sfér. Napríklad dvojica Cuky a Luky, ktorú vytvorili naše populárne komediantky Petra Polnišová a Zuzana Šebová. Prečo majú taký úspech a komu sa páčia?

Herečky Petra Polnišová (vľavo) a Zuzana Šebová...
Herečky Petra Polnišová (vľavo) a Zuzana Šebová - predstaviteľky Cuky a Luky počas prvej klapky nakrúcania celovečerného filmu Cuky a Luky. Autor: ITAFILM

S vnúčatami sme sa kedysi pri Kredenci išli ušúľať od smiechu. Páčili sa mi niektoré fóry Cuky a Luky, blázniviny Juraja Kemku (páčil sa mi ako Bukino, aj v správach s rukami ako klepetá), Michal Kubovčík (najmä ako Hesso Jašterák). Fakt ma to bralo, hoci v mojom širšom okolí tento program až tak nerezonoval, ba niektorých až iritoval. No, nie je to humor, ktorý by sa dotýkal každého, ako to dokázali veľkí majstri. Myslím, že úskalie nie je v ich talente, ale v chrlení, v spoliehaní sa na samého seba, v nedostatku toho, že by im niekto oponoval, konkuroval. Niektoré projekty by si zaslúžili vložiť viac energie do prípravnej fázy. Až po tom sa na nich budeme smiať všetci a od srdca.

Petra Polnišová a Zuzana Šebová si napríklad výborne vyprofilovali svoju dvojicu „pipín“, mladých žien, ktoré nekriticky obdivujú Rakúsko, žijú podľa časopisov, robia sa niečím viac, ako sú a slama im pri tom trčí z topánok, a predsa – občas sú epizódy slabé. Herečky si robia žarty z hlúposti, z malomeštiactva, obmedzenosti, nastavujú zrkadlo mnohým z nás. Ich produkcia je teda aj spoločensky kritická, ale osteň je otupený tým, že často ide o nadprodukciu. Aj výnimočné nápady sa strácajú v ich chrlení. No diváci (istá skupina) sú spokojní, a to je hlavné. Absurdné je, že tvorcovia sa potom cítia zaujímaví ešte aj tým, že sú na roztrhanie a sťažujú sa na únavu a vyťaženie. A to dokonca aj na tlačovej konferencii! Svoje sily by si mali regulovať – asi by to malo blahodarný vplyv nielen na ich kondíciu, ale aj na ich produkty.

Pri všetkých pripomienkach treba priznať dvojici Cuky a Luky, že sa vymanili z priemeru a získali si lásku masového publika. Teraz je príležitosť mať ich navždy doma aj v knižnom vydaní. Práve vyšla krásne ružová knižka Cuky a Luky, v ktorej je množstvo dialógov, kresieb, fotiek. Pre milovníkov tejto dvojice je to výborná príležitosť nabažiť sa ich (vziať si ich aj do postele), pre odporcov je to voda na mlyn: Zasa niečo šité horúcou ihlou! V každom prípade je v knižke čo pozerať, je tam aj viac vydarených poínt, a milé je, že knižka je kontaktná. Čitateľ môže niečo dokresliť, dopísať, podoťahovať zážitky. Je to veľmi hravé, hoci pomerne infantilné: kniha mala zasa najväčší úspech u detí v mojom okolí. Chystá sa aj film o Cuky a Luky. Vraj sa tam mihne aj Milan Lasica, ktorý im takto „požehnáva“. Symbolicky teda akoby prebrali štafetu, no – až po rokoch uvidíme, či to, na čom sa dnes smejeme, zostane v Zlatom fonde humoru.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Bolek Polívka #humor #Milan Lasica #Stano Dančiak #Petra Polnišová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku