Na Slovensko ste prišli ako lektor pre mladých filmárov, ktorí vyvíjajú scenáre pre seriály. Čítali ste projekty zo Slovenska, z východnej Európy, Balkánu či Pobaltia. Na akej úrovni sú a majú niečo spoločné?
Nemyslím si, že by mali niečo spoločné. Všetky majú výbornú kvalitu, mnoho z nich sú minisérie. Bol by som rád, keby sme z nich spolu vyvinuli dlhodobejší, vysokokvalitný seriál. Z mojich skúseností viem, že diváci túžia po kvalite, zaujímavom obsahu a väčšom množstve epizód. Tu sme skôr vyvíjali seriály so šiestimi až desiatimi časťami. To síce nevnímam nevyhnutne ako zlé, ale mám pocit, že sa o takýchto kratších seriáloch uvažuje viac ako o filmoch, ktoré majú po pár epizódach hneď koniec.
Ide o mladých filmárov, možno kalkulujú s financiami a pri svojom prvom seriálovom projekte sa chcú oťukať.
Áno, to úplne chápem. Akurát zo skúseností z mojej malej krajiny – Dánska – viem, že keď máme vo vysielaní kvalitnú, dlho bežiacu sériu, niečo v publiku a v priemysle to zmení. V takýchto seriáloch ide o zobrazovanie reality, stoja na postavách a ich chybách, ktoré sa snažia napraviť. Sú o našich vzťahoch aj o nás samých. Ale samozrejme, že dokážem pochopiť aj iné typy príbehov, len si myslím, že dlhšie seriály sú zaujímavejšie a ako zrkadlo lepšie odrážajú náš život.
Aké žánre dominujú? Krimi, psychologická dráma, komédia?
Tieto príbehy sú naozaj veľmi odlišné, sú zasadené do iných prostredí. Jeden je napríklad o ľuďoch, ktorí koncom 19. storočia utekajú zo svojej krajiny do Ameriky. Je zaujímavý aj v detailoch, sú tam scény ako napríklad, keď ich priekupníci chcú uniesť z Bruselu do Číny a ďalšie takéto bláznivé veci (slovenský projekt American dream, pozn. red.). Prihlásili aj seriál z Islandu. Odohráva sa na jednej malej klinike v malom meste, pričom cez ňu prechádzajú všetky príbehy a postavy. Celú sériu poháňa hlavná ženská postava. To je tiež veľmi zaujímavé.
Účastníci workshopov sú z rôznych krajín. Je dôležité, a či vôbec, zapracovať lokálne elementy do seriálov, ktoré majú ambíciu vstúpiť aj na iný, ako domáci trh?
Áno, určite. V minulosti som bol súčasťou seriálu Borgen (Česká televízia ho uvádza pod názvom Vláda, pozn. red.) o vláde na čele s premiérkou, teda silnou ženskou postavou. Robil som niekoľko prvých častí. Na začiatku nikto neveril, že by mohol byť seriál úspešný aspoň u nás doma. Naozaj sa to nevedelo, ľudia sa pýtali, či bude divákov baviť pozerať seriál o politike, a potom, koho za hranicami bude zaujímať dánska politika. My ako tvorcovia sme si mysleli, že keď to budú pozerať ešte vo Švédsku a možno na Islande, tak to bude hit. Ale vec sa má tak, že aj keď ste veľmi lokálni, dá sa nájsť nejaká univerzálna téma, ako napríklad pri Vláde. Ten je o moci a ako sa na ňu pozeráme, napríklad aj zo strany novinárov, spin doctorov či vnútri rodiny. Takže je to naozaj veľmi univerzálna línia, ktorá dokáže osloviť po celom svete. A to všetko sme spravili z nášho lokálneho uhla pohľadu. Všetky strany, ktoré sa tam spomínajú, sú skutočné strany, akurát pod inými názvami. A každý doma vie, o koho ide, ale nevie to nikto za hranicami Dánska. Myslím si preto, že je veľmi dôležité byť špecifický. Pretože u nás začnú byť veci zaujímavé, keď začnú byť špecifické.
Foto: SITA/AP, Stephen Chernin
Seriál Vláda bol v Európe úspešný možno aj preto, že aj keď sa názvy strán a mená politikov menia od krajiny ku krajine, systém volieb, spôsob vytvárania vlád a následné politické hry sú podobné. Našli sa nejaké dánske verejné osoby či politici vo vašich seriálových postavách?
Áno, dá sa povedať, že seriál odrážal alebo sa približoval niektorých reálnym ľuďom. Niektorí si mysleli, že ich týmto verejne vešiame. Ale to, čo tí seriáloví politici hovoria, sú v podstate citáty skutočných politikov (smiech). Keď sme seriál robili, nemohli sme nakrúcať na hrade ani vo vládnych budovách, takže z interiérov sme si museli všetko vystavať. Neboli k nám vôbec ústretoví, ale zase musím povedať, že ani nešli proti nám. A nakoniec boli vlastne radi, že je seriál o politike, pretože to pre normálnych ľudí vnieslo svetlo do toho, o čo vlastne ide. Samozrejme, že je to zhutnené a viac dramatické ako v normálnom živote, ale myslím, že nakoniec to ocenili.
Pracovali ste aj na ďalšom úspešnom seriáli, tentoraz dánsko-švédskej koprodukcii Most. V čom bola práca na ňom odlišná?
Most mal menšie publikum, pretože je to krimi a trochu krvavé. Takže to naozaj nie je rodinná šou, i keď chodí v telke o ôsmej večer. A na čom stojí? Máme pri sebe dve krajiny Dánsko a Švédsko a celý čas obe hovoria, aké sú odlišné, že ľudia sú iní a bla bla bla. Takže celou ideou Mostu bolo ukázať tieto krajiny akoby boli jedným miestom. Že rozdiely medzi nami sú len niečo, o čom hovoríme, ale v skutočnosti tam nie sú. Ani na tom moste, ktorý spája krajiny, nevidíte rozdiel. Ďalším znakom seriálu je to, že všetko je o vylúčení alebo začlenení. Predstavte si náš mladý štát ako loď, po rokoch má v sebe trhliny, ľudia z nej vypadávajú. Pre nás ako tvorcov je zaujímavé pýtať sa, prečo odtiaľ vypadli, prečo sa to celé pokazilo. Ešte aj v úvodnej piesni sa v poslednom verši spieva „Všetko smeruje k začiatku“, a to sa odráža aj v seriáli. V podstate všetky postavy Mostu sú nejako poškodené ešte z dávnejšej doby, a keď svoje rany neliečia, rovnako ako keď to nerobí ani sama spoločnosť, tak si so sebou ponesú hlboké jazvy.
Práve hlavná postava Mostu, ktorú hrá Sofia Helinová, patrí k divácky obľúbeným, aj keď jej povaha je naozaj náročná a je na nej vidieť, že pár takých jaziev ju ťaží. Ďalšie postavy sú na tom podobne.
Postava vyšetrovateľky Sagy Norénovej je veľmi inteligentná a bystrá, ale je tiež vyradená zo spoločnosti, pretože jej nerozumie. Na druhej strane máme Martina Rohdeho (hrá ho Kim Bodia, pozn. red.), ktorý by tu akoby hral ženský element. Je emocionálny, vidíme ho aj plakať, on je ten, čo objíma a vždy sa stará o ľudí. A Saga je pritom tá, ktorá to všetko má „na háku", ona sa stále riadi pravidlami. A takýchto komplikovaných charakterov je v Moste viac. A pri tom, ako sa snažia objasniť drastické prípady, sa vracajú naspäť, tam, kde sa to všetko začalo. Okrem toho sa Most nesie v sivom a temnom farebnom tóne, stále akoby v zime bez snehu. To je v podstate nordic noir.
Nórsko, ale aj ostatné krajiny na severe Európy sú dnes na výslní najmä vďaka krimi, či už v seriáloch, vo filmoch alebo knihách. Odkiaľ pochádza vaše zapálenie pre kriminálne príbehy?
Myslím si, že kriminálna tradícia v Škandinávii začala v 70. rokoch s dvomi švédskymi spisovateľmi – Maj Sjöwallová a Per Wahlöö. Ich knihy mali nielen zaujímavé postavy, ale najmä skúmali spoločnosť. Krimi je žáner, ktorý nám pomáha pozerať sa na spoločnosť, ako aj na to, prečo sa veci vyvinuli nesprávnym smerom. Mali sme dávnejšie v Dánsku jeden seriál, ktorého filozofiou bolo, že naháňate monštrá, ale chytíte ľudskú bytosť. Je to tak, že keď je niekto zabitý, prvé stránky novín sa hneď plnia tým, aký to bol otrasný čin. Lenže potom začnete zisťovať, čo sa vlastne stalo, a zistíte, že za tým bol istý druh ľudskej bytosti v zložitej situácii. A my v krimi prichádzame na to, čo ho k tomu činu viedlo. To samozrejme neznamená, že to bolo správne. Je to skôr vyšetrovanie. A pritom je to aj o spoločnosti.
Foto: DR Fiction
Aké trendy v literatúre, najmä v krimi, máte dnes v Dánsku?
Teraz prichádza nová vlna kníh, ktoré sú extrémne krvavé. Každý sa z toho snaží urobiť čo najväčší krvák. Pre mňa osobne to nie je vôbec zaujímavé. A nemyslím si, že tie knihy sfilmujú, pretože ľudia niečo také pozerať nechcú. Myslím si totiž, že publikum je v skutočnosti naozaj zvedavé na spoločnosť, čo sa deje, a toto je jeden z dôvodov, prečo sú americké filmy také populárne. Mnohé z nich, aj keď sú zdramatizované, sú v podstate o javoch, ktoré so spoločnosťou úzko súvisia, ako je korupcia, drogy, politika, ľudské vzťahy či znečistenie životného prostredia. Publikum je dôvtipné a má chuť sa niečo naučiť. Akurát to chce spraviť v záživnej podobe, s dobrými hercami, kvalitnou kamerou, hudbou atď. A to je opodstatnené. Pred dvadsiatimi rokmi hovorili dánski filmári, že ich publikum opustilo, že diváci nerozumejú ich filmom, že ich zradili. To my sme opustili divákov. Oni boli inteligentnejší a chceli pozerať filmy, ktoré im niečo mali dať, a my sme boli nudní. A preto začali pozerať americké filmy.
Na Slovensku, ktoré je veľkosťou a počtom obyvateľov porovnateľné s Dánskom, máme podobnú situáciu, aj keď sa to lepší. Čo by ste nám poradili, ako nakopnúť záujem divákov? Čo ste spravili v Dánsku?
Okolo nás bolo veľa frustrácie. Producenti boli frustrovaní, že nezarábajú dosť peňazí, politici boli frustrovaní, lebo minuli peniaze na filmy, ktoré neuspeli. Televízie nemohli spraviť tituly, ktoré by diváci pozerali, herci boli frustrovaní, pretože chceli hrať skôr tým americkým štýlom, ale nemali v čom. Režiséri a scenáristi boli frustrovaní, pretože „publikum ich opustilo“ a považovali ich za idiotov. A publikum bolo znudené. Bolo to jeden veľký kruh frustrácie, ale viete – frustrácia je tiež energiou. Stalo sa to, že sme mali aj malé kolieska, ktoré to veľké mohli dať do pohybu. A tie kolieska boli v podstate blázniví talentovaní ľudia, ako napríklad Lars von Trier. Spravil seriál Kráľovstvo, ktorý prelomil všetky dovtedajšie pravidlá. A zároveň to bolo veľmi zábavné. Alebo Ole Bornedal, ktorý spravil film na pomedzí trileru a hororu Nattevagten (Nightwatch, pozn. red.) plný mladých, dnes už úspešných hercov. Pri tomto filme všetci mladí herci videli, že sa to dá. Potom sme viacerí režiséri urobili seriál Taxa, ktorý opäť priniesol vlnu nových talentov a divákom sa to páčilo. Producenti začali týchto hercov využívať vo filmoch, ľudia začali pozerať tieto filmy, lebo poznali hercov. Začali zarábať peniaze, inštitúcie nám pridali z rozpočtu, pretože sa to hýbalo správnym smerom, režiséri začali pracovať aj v televíznom biznise a tí skúsení sa začali chytať televíznych seriálov. Takže celé to koleso začalo meniť smer a v istom zmysle sa krúti dodnes.
Aká je situácia dnes?
Dnes máme na dánske filmy predaných tridsať percent lístkov, máme naozaj veľa seriálov vysielaných po celom svete, robia sa ich remaky… Lenže producenti spokojní so situáciou hovoria, že by bolo dobré zbaviť sa malých kolies, pretože sú to výstrední blázni, ktorí nám to komplikujú a míňajú veľa peňazí. Preto sa obávam, že sa to zasekne. Potrebujeme aj takýchto kreatívnych a provokatívnych tvorcov, ktorí to poháňajú a prichádzajú s novými nápadmi. Veľkí producenti sú dnes spokojní s tým, ako to je a zmenu nechcú.
Foto: Baldur Bragason/Danmarks Radio (DR)
V 90. rokoch ste sa stali šéfom dramaturgie DR, čo je dánska obdoba RTVS. Za vášho pôsobenia ste spravili niekoľko zmien. Aké najväčšie výzvy pred vami stáli?
Oddelenie, ktoré som prebral, sa v tom čase volalo Televízne divadlo. Takže si viete predstaviť, aké produkty asi vytváralo. Tiež pracovalo veľmi uzavreto a nemalo záujem o divákov. Pre mňa bolo naozaj dôležité, keďže šlo o verejnoprávnu službu, doručiť divákom kvalitu, a to nielen elitám či určitým skupinám. Mojím nápadom bolo prichádzať s dlhodobými seriálmi, ktoré budú populárne, ale zároveň s kvalitným obsahom a dobrým rozprávaním. Takže sme spravili Taxu, potom nejaký policajný seriál, potom ďalší a ďalší. A zakaždým, keď sa v televízii snažili spustiť nejakú telenovelu, diváci ju neprijali, lebo si už volili kvalitu. Nechcem znieť ako snob, s telenovelami nemám problém, pokiaľ o nás niečo vypovedajú. Ale ony to nerobia. Dnes už u nás nie je nikto, kto by sa pokúšal uviesť dánsku telenovelu. Boli by to peniaze vyhodené z okna. Takže to bola tá najväčšia výzva, či dokážeme priniesť niečo dobré. V tom čase som sa snažil pritiahnuť svojich spolužiakov z filmovej školy, ale oni do televíznej tvorby nechceli ísť. Nakoniec som niektoré veci režíroval sám alebo v spolupráci so staršími ročníkmi. Keď to zafungovalo, už sa hlásili aj tie mladšie ročníky. Páčilo sa im, že sme odpozorovali nejaké veci od amerických seriálov ako NYPD Blue (Newyorskí policajti, pozn. red.) a zrýchlili sme to. Bol to však pre mňa veľký šok, že moji mladí kamaráti vtedy neboli „ready to rock“.
Zdá sa, že to nie je ani tak o veku, ako o osobnosti.
Máte pravdu. Zmenilo sa to rýchlo, veľa ľudí, ktorí dnes robia hrané filmy, začínali so seriálom Taxa, či už ako režiséri, alebo ako scenáristi. Keď začínate s dobrými vecami, tak potom nechcete prestať.
Aké sú tie správne ingrediencie, aby ste uvarili dobrý televízny seriál?
Podľa mňa 99,9 percenta dobrých seriálov má neobyčajnú hlavnú postavu so zaujímavými problémami. Ak vytvoríte obyčajné, nezáživné a povrchné postavy, môžete si byť takmer istí, že to nedopadne dobre. A je naozaj veľmi ťažké vytvoriť nové postavy, ktoré by boli zábavné a chytľavé. Tiež je dôležité, ako som už spomínal, aby sa váš príbeh dotýkal spoločnosti. Ako tvorcovia by ste nemali byť ani arogantní. Ja som súčasťou, povedzme, kultúrnej elity. Chodím do divadla, počúvam klasickú hudbu, čítam knihy a vždy, keď niečo z toho robím, bežní Dáni v tom čase pozerajú televíziu. Expertmi sú teda oni a nie ja, oni toho videli v televízii viac ako ja. Takže ako scenárista ich musím vedieť prekvapiť, pretože oni sú naozaj rýchli v odčítavaní situácie a deja. A keď vedia, čo sa stane, tak jednoducho prepnú na iný kanál.
Čo robíte pre to, aby ste svoju myseľ cvičili na takéto „súboje“ s divákmi?
Veľa čítam, to samozrejme treba. Ale hlavne je to o nastavení mysle. Ako rozprávač musíte predpokladať, že ľudia sú bystrí. Je to ako pri táboráku alebo na party, kde niekto rozpráva historky a keď sú naozaj nudné, ľudia pôjdu piť inde. Musíte akceptovať fakt, že ak si ich chcete udržať, musíte urobiť aj akciu. Vezmite si napríklad tradíciu rozprávania príbehov v Marrákeši. Vždy začnú s nejakým divokým či krutým aktom a keď už majú publikum vo svojej moci, môžu rozprávať aj o krehkých malých kvetoch a tieto poetické veci. A keď pozornosť poslucháčov postupne opadáva, vytiahnu z rukáva ďalší šokujúci alebo efektný zvrat. Tak rozprávanie funguje. Ak vás nepočúvajú, ste to vy, kto má problém. Často sa stáva aj to, že filmári robia „umenie“. Mnoho snímok si hovorí artové, ale sú len nudné. Do ničoho nerežú, a to by malo umenie robiť, malo by byť ostré a okamžite vás zasiahnuť. Lenže to nevie robiť len tak hocikto.
Rumle Hammerich
Narodil sa v roku 1954 v Kodani. V roku 1973 odišiel do New Yorku študovať na New York School of Photography, potom študoval réžiu na Dánskej národnej filmovej škole. Od roku 1977 sa venoval tvorbe krátkych filmov, hraných snímok a dokumentov. Šesť rokov režíroval televízne filmy a seriály pre švédsku televíziu SVT a v roku 1994 sa stal vedúcim televíznej dramaturgie v DR (Danish Broadcast Corporation). V roku 1999 sa stal hlavou Nordisk Film Production a o štyri roky nato bol kreatívnym riaditeľom spoločnosti Nordisk Film. Pred štyrmi rokmi sa postavil na čelo filmovej réžie na Dánskej národnej filmovej škole. Hammerich sa podieľal na množstve ocenených filmov a seriálov, ako napríklad Mladý Andersen, Vláda, Headhunter, Taxa či Most.
