Hlavnú postavu – znásilnenú tínedžerku – stvárnila vo filme Dominika Morávková (rod. Zeleníková), známa z filmov Pirko či Johankino tajomstvo. Snímka Špina by sa mala do našich kín dostať na jeseň.
Rotterdamský festival je zameraný na nekonvenčných filmárov a nevšedné témy. O čom je váš film?
Obdobie dospievania ma vždy fascinovalo, pretože je to naposledy, keď radšej zomrieme, ako by sme sa prispôsobili. Náš film je práve o tomto "bezstarostnom“ čase, ktorý naruší násilie a poníženie. Snažili sme sa ho vyrozprávať práve z pohľadu dospievajúcej hrdinky, ktorá sa neľutuje a veci berie tak, ako prichádzajú. Neviem, nakoľko je náš film nekonvenčný, príde mi zrozumiteľný aj pre širšie publikum. Pri samotnom natáčaní som sa riadila hlavne tým, či sama svojim postavám a situáciám verím. Pokiaľ som sa so svojou hrdinkou smiala alebo som s ňou počas scény plakala, vedela som, že som blízko pravdy, a to bolo pre mňa najdôležitejšie.
Ako sa vám spolupracovalo so scenáristkou Barborou Námerovou? Kto je autorom námetu a ako sa príbeh vyvíjal?
S Barborou sme kamarátky od detstva a ako spolužiačky na FAMU sme už spolu na jednom študentskom filme spolupracovali. Námet na film Špina nám napadol, keď som sa hlásila na magisterské štúdium hranej réžie. Do ročníka som sa dostala s prvou verziou scenára. Na Špine sme pracovali asi tri roky a scenár prešiel spolu s nami mnohými zmenami. Hlavnou inšpiráciou boli životy našich kamarátov, nás a detí, ktoré sa počas dospievania ocitli mimo bezpečnej zóny. Spolupráca s Barborou Námerovou je organická – spolu vymýšľame dejové linky postáv, ona scény píše a ja ich pripomienkujem.
Film teda vznikal počas štúdia na FAMU. S kým ste ho konzultovali?
Naším dramaturgom bol profesor na FAMU Lubor Dohnal, ktorý je jednou z hlavných postáv slovenskej novej vlny. Vždy, keď sme mali hotovú verziu scenára, prišli sme k nemu domov, navarili sme si napríklad halušky a celý deň sme riešili náš film. Okrem Dohnala sme spolupracovali s Brendanom Wardom, ktorý učí scenáristiku na Columbia University v New Yorku a v rámci dvoch workshopov bol naším dramaturgickým tútorom.
Mali ste už pri písaní jasnú predstavu, kto by mal vo filme hrať, alebo ste robili klasický kasting?
Hlavné postavy dievčat som hľadala klasicky cez kasting. Od začiatku som mala obsadenú mamu (herečka Anna Šišková pozn. red.) a Roba Jakaba. Na ostatné postavy som robila veľké kastingy, videla som mnoho dievčat a aj som ich celkom potrápila. Hlavná postava bola totiž pre film kľúčová, príbeh je vyrozprávaný z jej pohľadu. Mala som obrovské šťastie, že som narazila na Dominiku Morávkovú.
Skúšali ste s hercami pred nakrúcaním? Dovolili ste im improvizovať?
V rámci hereckej prípravy sme šli pred nakrúcaním na moju chatu. Považovala som za dôležité vytvoriť medzi hercami vzťahy, aby napísané postavy ožili spolu s nimi. Improvizovalo sa ešte pred začiatkom nakrúcania, ale aj počas neho, záležalo to na scéne. Najmä v situáciách a obrazoch z detskej psychiatrie, kde okrem herečiek vystupujú deti z nápravných zariadení a detských domovov.
Na filme sa podieľala aj spoločnosť HBO. Ako ste sa dostali k tejto spolupráci?
Oslovili nás, keď videli teaser a prezentáciu na festivale v Plzni.
Študovali ste dokumentárnu tvorbu, odrazilo sa to na hranom filme Špina?
Neviem, až tak samu seba nesledujem. Možno v tom, že som sa rozhodla obsadiť deti z resocializačných zariadení, ktoré vlastne hrali samy seba. No ináč by to ani nešlo, deti z konzervatória si ani nedokážu predstaviť, čo sa v podobných ústavoch deje. Ťažko by to zahrali.
Čo môže priniesť účasť na rotterdamskom festivale debutujúcej filmárke?
Rotterdam je jeden z najprestížnejších festivalov na svete, chodia sem zástupcovia mnohých iných festivalov, a teda účasť na ňom nám môže priniesť, že sa film dostane na ďalšie festivaly. Festivaly si zároveň labelujú svojich tvorcov a kontinuálne sledujú ich tvorbu, čo môže byť dobré pre moje ďalšie filmy.
Režisérka Tereza Nvotová debutovala v roku 2009 kontroverzným celovečerným dokumentom Ježiš je normálny! Bakalársky titul získala na pražskej FAMU na katedre dokumentárnej tvorby a momentálne dokončuje štúdium na katedre hranej réžie. Je režisérkou niekoľkých dokumentárnych filmov pre ČT, RTVS a HBO, dokumentárneho cyklu Jeden rok s Fulbrightom či krátkych hraných filmov Hráči a Discoland. Okrem toho pracuje na dokumentárnom filme o bývalom predsedovi vlády, slovenskom politikovi Vladimírovi Mečiarovi.